Predpolnočná

             Sedím pri počítači a jemne sa mi drieme. Neklamný znak toho, že som ako matka fungovala dnes na plnú paru. Sedím a v duchu preberám pomedzi driemoty okamihy dňa.

                Všadeprítomný kašeľ mojich dvoch maródov.

                Mohlo by ma to frustrovať a pokaziť mi celý deň. Nehovorím, že im nie je už dlho, (však sú doma už TRI dni!) a že občas nepokúšajú trvanlivosť materinských nervov, uší, jazyka… Koľkokrát som ich dnes od seba odtlačila, už ani nepočítam. Niekedy ťažko rozlíšim, do akej miery je to návykový afektívny výkrik a kedy to už je skutočné SOS.

                „… mala by si mať rozum, nedotýkaj sa ho, keď je taká netýkavka…”

                 Dohováram tej, ktorá je až o 2 roky staršia. Mrkne plecom, a sprisahanecky sa uškrnie.  Občas by aj mňa mali nafilmovať – mám pocit, že v takýchto rodičovsky nevďačných situáciách mám na sebe výraz rozpačitého Charlieho Chaplina. Inak potom nechápem, prečo sa na mne moje ratolesti toľko zabávajú.

                O pár minút. To som si už myslela, že oddelenie (bezoperačné) mojich detí sa zdarne podarilo.

                „Vikíííííííííííí! Poď sééééééééém!!!“

                Moja spanilomyseľná slečna necháva okamžite rozčítanú knihu bokom (zjav to neskutočne vzácny) a trieli do vedľajšej izby. Chichot, buchot.

                Moji maródi sa šteklia, čo mi príde pri úpornom kašli (podľa mňa až z brucha) trochu divná zábava, ale oveľa pokojnejšia, ako bolo onehdy trénovanie ča-če podľa DVD zo SME.

                Sadám do kuchyne a v duchu sa tvárim, že nevidím tie ostatky po nespratnej a nespratanej úlohe pre bacilonosičov: prvé pozostatky vianočného pečenia (vášeň k pečeniu je neskutočná, apetít zodpovedajúci) mi pripomínajú, že bola vynájdená metla a smeták. Pozriem na nich úskokom, ale nehýbu sa. To mám teda autoritu.

                Do pokoja, síce päťminútového, pricvála naša druháčka s veľmi zložitou otázkou zo slovenského jazyka prednesenou ako zvyčajne vo forte a počas výskokov:
                „Mami, čo je to hydina?“

                Samozrejme, na ten dotaz sa šteklené duo ako šibnutím čarovného prútika objaví v kuchyni a výdatne sa zabáva. Ja neviem, či sa mám zabávať, keď po štvrtýkrát skúšame písať domácu úlohu (tri vety) bez chyby. Nejako máme chuť na mäkkú hidinu.

                Medzitým x-krát zapínam google, aby som našla spôsob výroby domácich jogurtov (návrat ku koreňom a značke ETA po 10 rokoch), recept na jadrové parížske rožky, tanečný súbor, kde by vybila energiu naša gymnazistka…

                „Mami, ty ma nechápeš, ja sa musím stále hýbať!“

                Ešte pri pomyslení na to ma šteklí v žalúdku. Včera som nabrala odvahu a ľahla som si s mojou dcérou na jej posteľ v nádeji, že si v pokoji pošuškáme nejaké tie tajomstvá o prepočte jednotiek objemu.

                Vydržala som to asi 5 minút a som na seba hrdá. Ja ako pravý sedlák, keď padnem na posteľ, tak sa aspoň štvrťhodinu nehýbem, alebo len minimálne. S Viki som mala kompletnú trampolínu a otras dutiny brušnej.  A ten rytmus! Neviem, či by metronóm dokázal tak kmitať. Vraj to je normálne.  Ale… keby si vedela, mami, aká som strašne tučná…

                No ok. Raz neviem, z čoho by si mala byť. Ale ja som tie otrasy vyskúšala hneď na dvakrát – prvý raz a naposledy. Radšej budem priberať.

                Príchod najstaršieho znamená ďalší chichot v chalanskej izbe, nekonečný príbeh o prezliekaní sa  (Je hodina veľa čí málo ? Vedieme spor…) a zúfalé žiadosti o zamiesenie cesta na parížske rožky.

                Občas som nekompromisná a posielam mladého muža hľadať si tie volebné grafy spred pár desiatok dní. Že potrebuje akýkoľvek druh grafov do školy…

                Taxislužba do obchodu, do výtvarky po Doru, ktorá dnes výnimočne strúhala dobrotu natoľko, že mám zimné motívy v pastelových farbách v temperovom prevedení na bielom roláku. Vraj zabudla na existenciu plášťa.

                A tak.

                Je večer, moji chrobáci spia. Je dochichotané. 
                A ja v tichu myslím, aké to bude fajne strelené, až budeme zajtra kompletní. Drobci prídu od starkých z dlhokánskeho pobytu. Neviem, kto sa viac tešil…

                Zívam a je mi fajn.