Každý rok chodím vyhrávať jedny lyžiarske preteky. Má to niekoľko nesporných výhod, napríklad, že sa aspoň na pár hodín venujem niečomu inému než manažmentu mojej početnej rodiny a potom, vyhrávanie čohokoľvek neuveriteľne posilňuje rodičovskú autoritu. Zároveň trochu vylepším rodinný rozpočet vecnými cenami, ktoré si mladšie deti ihneď rozoberú aj napriek tomu, že ide väčšinou o vyradené reklamné predmety. Ale aspoň nemusím na pumpe kupovať gýčovitých macíkov, ktorých im s pocitom previnenia nosievam zo svojich služobných ciest.
Tohtoročné preteky však boli v niečom podstatne iné. Ako vždy som vykrúžila elegantné oblúčiky medzi slalomovými bránkami, bokom-očkom akože nenápadne mrkla na fotografa z miestnych novín, v cieli zodvihla paličky vo víťaznom geste a pozrela na výsledkovú tabuľu, aby som sa presvedčila o svojom nespochybniteľnom prvenstve v prvom kole slalomu.
S prekvapením som však zistila, že číslo 7, ktoré štartovalo predo mnou ma vymlátilo o tri sekundy!
Správne ma poznáte, som bojovníčka s horúcim športovým srdcom a len tak sa nedám. Mojou silnou zbraňou je skromnosť a zároveň neuveriteľný vtip, sarkazmus a šarm, takže bol by v tom čert, aby som v druhom kole, a tým aj celkovo, o najmenej štyri sekundy nezvíťazila ja!
Uvedené silné zbrane mi síce na svahu budú celkom nanič, ale to som si v tej chvíli vôbec neuvedomila.
Uvedomila som si však niečo iné.
Tieto preteky sú len jedny z tých, ktoré denne absolvujem ja i vy. Začínajú už v pôrodnici a na štarte stoja sestričky, ktoré nás nabádajú, aby sme sa ponáhľali, rýchlo mamička, dojčenie sa musí rozbehnúť, inak dieťatko nebude prospievať, mamička rýchlo, maternica sa musí zavinúť, pohybujte sa, cvičte, odstriekavajte, naučte sa kúpať, prebaľovať, tíšiť, inak vás nepustíme domov…
Ďalšie bránky nášho slalomu nás čakajú u detskej lekárky, mamička, dieťatko musí vážiť a merať podľa tejto tabuľky, dvíhať hlavičku, pásť koníčky, cvičte s ním, rýchlejšie, obratnejšie!
A pozor, meria sa čas! Už sa postavilo, posadilo, lozí, chodí, hovorí, nemá plienku, skáče na jednej nohe, navlieka korálky, kreslí hlavonožce, vystrihuje? Ešte nie? Tak poďme, rýchlo, zaostávate, prehrávate!
Potom príde strmhlavý padák na svahu a s ním ďalšie nástrahy, vašu dcéru nevzali na balet a syn mal na polroku neočakávanú trojku, v rebríčku na tenise je pod čiarou a nejde na kvalifikačný zápas, mamička, robte s ním niečo, najmite mu súkromného trénera, inak ho vyradíme z oddielu! Prijímačky? Bohužiaľ, vaša dcéra získala o dva body menej, než je predpísaný počet…
A tak to pokračuje ďalej. Pre husté slalomové bránky, ktoré pred nás ktosi iný stavia ani nevidíme cieľ, víťazstvo alebo prehra sú dôležitejšie ako potešenie z jazdy.
Niekedy ani keby sme čo robili, vždy budeme o niečo pomalší, menej obratní, menej šikovní. Aj naše deti často robia čo vládzu, ale naozaj nedokážu viac, zbytočne ich budeme hrešiť, urýchľovať či drilovať.
Vôbec to však neznamená, že by sme boli horšie.
Ani staré, ako ma duchaplne diagnostikoval môj dorastenec, keď prefičal na snowboarde okolo mňa, ani sa nezastavil aby mi zablahoželal k peknému druhému miestu. Ja mu už však nebudem vyčítať trojku zo skúšky, ani ho tlačiť, aby sa nabudúce zlepšil keď viem, že sa snažil a učil koľko bolo v jeho silách.
Ak prehrávate, nie je to veľmi zábavné, ale patrí to k životu.
Nakoniec aj tak do toho cieľa prídete – ale s väčšou radosťou a chuťou. A vaše deti budú vyrovnanejšie a šťastnejšie.
Ako ja v druhom kole.
Lexi.
(Žiadne hodnotenia)
Loading...
Čo odovzávajú rodičia deťom, ak za nich robia takmer všetko ?
Prídavky na dieťa 2024
Chceli by dcéru, ale nedarí sa im. Majú 13 synov
Kedy musia mať autá zimné pneumatiky - Rakúsko, Poľsko, Česko, Maďarsko
Piata choroba
Tehotenské štipendium
Súťažte o 150 € na ošetrenie v Poliklinike Mlynská dolina
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Prepáčte, nelinkuje sa mi to tam, kam by som chcela, idem teda skúšať niekde inde:-)))
MUMMY OLYMPICS V SLOVENSKEJ PRAXI
MUMMY OLYMPICS V SLOVENSKEJ PRAXI ;o)))
Este jedna skuska, dufam ze ma nezabijete 🙂 window.open(„http://www.babetko.sk“, „_blank“, „width=400,height=500“)
Kam vedie tiez Mummy Olympics <a href=“http://www.bleskovky.sk/?cid=65803&sid=10&ref=topbleskovky , prosim ak sa tento link nezobrazi spravne, ospravedlnte starecku nesikovnost :-)))
Zuzi, tie pocity ma zvykli štvať pri prvom dieťati, pri treťom jednoducho pochválim súťaživú maminu, či tetku, aké sú/boli ich deti šikovné a vnútorne mi je to úplne jedno. Jediný raz sa mi stalo, že po tom nasledovala poznámka v tom zmysle, že keďže moje dieťa „to“ ešte nezvláda, tak by som sa ako matka mala viac snažiť. No a vtedy som dotyčnú maminu zotrela na plnej čiare, pretože každý pozitívny výsledok má svoje negatívne konsekvencie, len si ich väčšinou nie sme vedomé.
K súťaženiu…Snažím sa v deťoch vybudovať ambíciu neustále posúvať vlastné hranice, ale takmer vôbec ich neporovnávam s ostatnými. Jasné, že sme už riešili dcérine slzy, že „ona“ (dcérina kamarátka) to vie/má/zvládne lepšie/krajšie/rýchlejšie. Možno sa mýlim, ale mám pocit, že ľudia sú často nešťastní, lebo majú neustálu potrebu sa s niekým porovnávať a ak z toho porovnania vyjdú zle, tak hľadajú na proťajšku chyby, aby to zmiernili. A potom tu máme deštruktívnu komunikačnú kultúru plnú negatívnej energie…
Takže ak je niekto lepší (a skôr, či neskôr sa vždy niekto lepší nájde) a deti sa s tým ťažko vyrovnávajú, snažím sa im vysvetliť, prečo je lepší a čo sa dá urobiť, aby sme sa zlepšili aj my, ak o to stojíme.
Zuzi, u nas sa na to uz vymyslel termin: Mummy Olympics. Je to suboj v tom, ktorej dieta prve sedi, chodi, beha, navlieka koralky atd atd. Podla mna to nie je ‚sutazenie‘, to je vytahovanie.
Ale nemozem si pomoct, podla mna „preteky“ maju svoj vyznam. Hodnotenie vysledkov ma svoj vyznam. Ved ked nevieme, ze nieco sa da robit lepsie, ked si vsetci myslime, ze sme „vsetci OK taki aki sme“, ako sa vobec niekedy budeme moct zlepsit?
Podla mna rodicovstvo nie je „que sera sera“, podla mna na tom ZALEZI, a je to robota, rola, uloha, pri ktorej je dolezite, aby bola robena spravne. Nevravim, ze si musime vziat korbac, a deptat deti recami o tom, ake su nemozne. Ale myslim, ze musime deti inspirovat a viest k tomu, aby sa stale chceli zlepsovat, a aby do veci vlozili plnu shanu, nie ich viest k spaniu na vavrinoch „lebo predsa su OK taki aki su“.
Nika, to mi je uplne jasne, ale aj tak ma tieto poznamky vzdy nabudili… :-))) Aj ked islo o veci, v ktorych mi bolo uplne jedno, ci ich moje dieta zvladne prve alebo posledne. To je to!
Zuzi…viem presne co mas na mysli…mna to poriadne stvalo, ked sa takto predo mnou nie jedna mamicka vytahovala…ale postupom casu som prisla na to, ze nie je dolezite kedy kto zacne chodit na nocnik, kedy zacne rozpravat alebo chodit…ved ked vyrastie, kto to bude vediet? podla mna je dolezitejsie, aby dieta vyrastalo v spokojnej rodine, aby vedelo ze ho lubia…nikde nie je napisane, ze ak ako dieta nebolo vo vsetkom prve, nemoze z neho byt v dospelosti uspesny clovek…a hlavne sebavedomy
Napadlo ma, že u nás doma je populárny ešte jeden druh pretekov. Neviem však, či to nie je iba mužská zábavka
))
„Tatino, omerajme si, kto má vačší nos, vačšie autíčko, vačšiu ruku….“)
Dasa, ja som zo sutazenia mojich deti teda dost na nervy! Mladsi sa totiz dostal do obdobia, kedy chce byt prvy v kupelni, pri dverach, vo vytahu, na schodoch…. Starsi z veku, kedy mu na tychto prvenstvach zalezalo, uz vyrasta, ale niekedy s velkou radostou len kvoli nastvaniu svojho mladsieho brata, provokativne „vyhra“… Keby si videla ten cirkus!! Mladsi vrieska a starsi sa usmieva… Neviem, co si o nas myslia susedia :-)))))
Ojojooooooj, a kto to nezazil!
Osobne mam to stastie, ze mam rozumnu mamu, velmi netypicku pre svoju generaciu, ktora z toho, ze moje deti mali plienky do 2 rokov, nikdy nic nerobila a ani nas netlacila…. Ale mile tety, hlavne jedna, ktora mi nocnik darovala k narodeniu mojho syna!
A vlastne, teraz som si uvedomila, ze najneprijemnejsim pohanacom pre mna vzdy boli niektore mamicky, ktore komentovali „zaostavanie“ mojich deti prekvapenym vyrazom v tvari a slovami: „On to este nerobi?…To nas XY uz ano!“ Alebo pripadne ani nehovorili o mojich detoch (aby neboli netaktne), len utrusili len tak mimo recou s patricnou hrdostou: „Nas maly uz krasne chodi na nocnik!“ Pricom ich „maly“ bol od nasho maleho, ktory mal este plienku, jasne mladsi. A dotycna mamicka o tejto situacii vedela… A dalsie mile vety vyvolavajuce zle pocity boli: „Nasa mala prespi celu noc! Uz od malicka!“ spojene s vyrazom „to je moja zasluha!“, „Moje deti su uz o 8 v posteli, nikdy im nedovolim aby boli dlhsie hore!“ spojene s vyrazom „vsetky deti, co tak nerobia, su zle vychovane“…. Niekedy som fakt nevedela, ako na toto reagovat…. A teraz si uvedomujem, ze s typickymi predstavitelkami tohto typu mamiciek som sa radsej prestala stretavat. Akosi som nemala na to vecne porovnavanie chut.
Poznate tie zle pocity aj vy? Dokazali ste sa nad ne povzniest alebo vas tiez vzdy stvali?
Musím sa priznať, že ja vo výchove súťaživosť používam skoro denne. Neviem, či je to dobré, či zlé, ale u nás to jednoducho účinkuje. Poviem praktický príklad: ideme domov a čakajú nás ešte schody. Zákonite, napriek tomu, že syn doteraz lietal (alebo práve preto???), teraz zrazu jeho nožičky nevládzu. Stačí ale použiť čarovnú vetičku: Kto bude prvý pri dverách? a zázračne ožije
))
Občas sa snažíme použiť podobnú taktiku aj pri jedle, ale tam to dokáže odignorovať a nezdá sa, že by mu posledné miesto spôsobovalo traumu
)))
A čo sa týka porovnávania ostatnými ženami z príbuzenstva, tak máme šťastie, že mám veľa rokov, naviac som bola „veľmi očakávana“ nevesta
)) a tak podobných rečí som bola zatiaľ ušetrená.
Teraz sa ale zdá, že budeme mať v školke opačný problém. Vyzerá to, že predbiehame a to asi tiež nebude jednoduché….
Zuzi, recept na nezdravú súťaživosť asi neexistuje – ako vidíš z článku, ani ja som ho do zrelého veku nenašla :-(, ale u detí je to komplikovanejšie, lebo svoju frustráciu z neúspešného pretekania veľakrát nedokážu zvládnuť. Preto je veľmi dôležité nenástojiť na vynikajúcom výsledku a oceňovať každú SNAHU. Lebo ak sa tak nedeje, deti sa začnú vopred vzdávať, trucovať a to potom spôsobuje dvojnásobné sklamanie.
Ale zaujímalo by ma, či ste sa stretli s tým, že vás iní – svokra, lekárka, „múdre“ učiteľky nútili do toho, aby vaše dieťa UŽ dokázalo to či ono, lebo „už je to nutné, už zaostáva, nevyvíja sa taka ako má“ a ako ste to zvládali.
No, a ked najdete odpovede na otazky: „Sú súťaživé typy detí, ktoré prehry strašne štvú a ničia a potom sú zanovité, alebo sa naopak už vopred vzdávajú. Ako vychovávať takéto deti? Dá sa súťaživosti ako vlastnosti „zabrániť“?“ tak sa ozvite. :-)))))
Nas skolak totiz rad sutazi, ale iba ak vie, ze vyhra. Inac sa so strachom pred prehrou radsej vzda… Je to velmi tazke, lebo viem, ze na jednej strane som ja ta, ktora mu moze a musi vysvetlovat, ze „aj prehrat niekto musi“ a ze „ten, kto ma strach z prehry, tak toho malo v zivote vyhra, lebo sa vopred vzda“ a bla bla bla bla….. a na druhej strane on ma svoje pocity a svoje rozhodnutia a ja ho v prvom rade musim akceptovat takeho aky je. No niekedy je to fakt tazke.
Lexi, ale cela vychova deti je o boji medzi teoriou a praxou, ktory je tazky… To, co som napisala, je ideal, kedy si myslim, ze je sutazivost zdrava a je fajn si to uvedomovat a snazit sa k tomu priblizit. Neviem, ako ostatne mamy, ale ja kazdy den bojujem a balansujem medzi tym, ako by som svoje deti chcela vychovavat a ako mi moje energicke a cholericke „ja“ nasepkava…. U teba to tak nie je?
Zuzi, teoreticky to máš pekne zvládnuté, ale prax je často iná. Sú súťaživé typy detí, ktoré prehry strašne štvú a ničia a potom sú zanovité, alebo sa naopak už vopred vzdávajú. Ako vychovávať takéto deti? Dá sa súťaživosti ako vlastnosti „zabrániť“?
Druhá vec je presne ako hovorí ksichta, ako sme my ako rodičia schopní zvládnuť svoju súťaživosť, neprojektovať do detí svoje vlastné nesplnené ambície, netlačiť ich do vecí ktoré sme my samy ako deti nezvládali (napríklad šport, alebo trebárs jesť špenát) , ale teraz vieme, aké je to pre deti zdravé a užitočné? Dokážete sa prinútiť nechať deti nerobiť to, čo nechcú? Zmierite sa s tým, že hoci by dieťa mohlo, nechce sa mu?
Som rada, že ste vnímavé a že neberiete moje príbehy prvoplánovo ako viac alebo menej vtipné historky zo života, ale že vnímate aj to, na čo tie historky vlastne slúžia. Ak Vám to pomáha zvládať beh sveta, som o to radšej. Ak nie, berte to len tak ízy, je to nakoniec len pár písmeniek.
Pokiaľ ide o Vás, ktorým sa nepáčia moje články, asi by ste mali vedieť, že ich píšem po výzve redakcie, sú také aké sú, ja som taká aká som a budú tu len dovtedy, kým ma neprejde chuť písať, alebo Vás chuť čítať. Svoju nechuť k mojim textom môžete dať najavo jednoducho tým, že si na ne nekliknete (sú pre výstrahu označená „Ahoj, tu je Lexi“) a ak Vás bude naozaj veľa, ktoré si nekliknete, texty nebudú mať čítanosť a redakcia ich nebude uverejňovať. Korektné a jednoduché, nie? Ale aj tak, píšte, na to je diskusia.
Musím súhlasiť s maruskou. naozaj chýba tomuto a aj ostatným Lexiným člán´kom určitá hĺbka. a hlavne pointa.Neviem, ale mám pocit, že je to v celku o ničom. Neviem prísť na chuť tejto Lexi, a neviem načo tu vypisuje takéto články, k čomu prispievajú a o čom vlastne sú…nuž, ale je to jej vec a asi potrebuje dať svetu naznámosť to, čo prežije každý bežný deň.
Ja mám od nej prečítané všetko a trochu mi písaním pripomínaš jej štýl, hlavne tie dva predchádzajúce príspevky.
Kamila, ak myslíš Zdenu kedysi dávno som od nej čítala nejaký román o neurochirurgovi, ale teraz je toľko iných dobrých knižiek, že súčasných českých autorov trochu vypúšťam, snáď okrem Viewegha. mám rada Hornbyho, Irvinga, Eca, Kinsellovú… prečo?
Lexi, nečítavaš náhodou Frýbovú?
Skvelé Lexi práve som sa utvrdila v niečom čo som v sebe nosila už dávno a to že tento svet je o súťažení a naháňaní sa .Ja mám nedokonalé dieťa lebo má 16 mesiacov ešte sama nechodí a o nočníku ani nehovorím,ale pre mňa je najlepšia za ten krátky život veľa dokázala a bojovala.Keď sa narodila mala1190g a cvičili sme Vojtovku.Teraz má 8 kg ale veľa dokáže niektoré veci idú dobre niektoré pomaly ale predsa.Maminy zastavte sa a pozrite sa čo tie vaše deti dokážu a v podstate čo ste dokázali vy.Veď predsa nie každý môže byť Einstein alebo prezident a aj malé úspechy sú úspechy.
Pekny clanocek, napisany z lahkostou, humorom a s nadhladom, t.j. prave s takymi charakteristikami, ktore su v zivote dolezite na to, aby sme vsetky sutaze, bariety, branky ci mostiky zdolali bez stresu a frustracie.
Pekny clanocek, napisany z lahkostou, humorom a s nadhladom, t.j. prave s takymi charakteristikami, ktore su v zivote dolezite na to, aby sme vsetky sutaze, bariety, branky ci mostiky zdolali bez stresu a frustracie.
Lexi, prvá časť článku: o ničom. Už som to chcela prestať čítať, lebo si ma priam obarila tvojou prehnaneou sebavedomosťou a tá mi na ľuďoch nie je veľmi sympatická. Ale čo už- si to ty, tak som si zvykla. Drhá časť článku ma príjemne prekvapila, bolo to vtipne napísané, núti to človeka zamyslieť sa nad tým, kam sa to stále ponáhľame a načo tak stále súťažíme. Týka sa to možno každého z nás- obyčajných ľudí. Samozrejme, že je krajšie vyhrávať,ale život sa neskladá len z výhier. Život netreba brať príliš vážne, nemusíme byť vo všetkom prví a takí dokonalí, to by tu bola asi nuda. A veci, ktoré si tu opísala mi pripadajú priam banálne s porovnaním s hodnotou zdravia. A keď to zdravie prestane slúžiť, tak sa nezamýšľame nad tým, či syn vyhral tenisový turnaj, alebo či stihnem byť dokonalou manželkou, milenkou, matkou..
Sutazivost je podla mna uplne v poriadku. Ma len zopar podmienok:
1. aby sme si vedeli vybrat to, v com ma zmysel sutazit
2. aby sa nestalo prioritou byt prvy ale radsej co najlepsi
3. aby sme kvoli sutazivosti nesiahli po spinavych taktikach
Takze sutazte, pokial to prinasa uzitok vam aj druhym.
A ja by som chcela byt ako ty Lexi, snazim sa, ale nejako to nejde, vzdy sa to do toho zapletu nejake vonkajsie okolnosti. Chcem byt prva, ale vela krat mi akokeby boli podložené polena pod nohy. Asi to nie je moj osud. Neviem ci sa s tym mam zmieriť alebo nie. Nemaju aj ine zeny taketo pocity.
Súťaživosť? Do istej miery je dobrá, posúva nás ďalej a núti prekonávať méty, ale keď je jej veľa, tak už to môže byť obmedzujúce. Podľa mňa sa každá mamina sem tam pochváli, čo všetko už jej dieťa zvládne. Ale mám kamošku, ktorá musela obmedziť kontakt so svojou veľmi dobrou priateľkou, lebo ňou bola dusená a frustrovaná svojim prílišným zameraním sa na to, čo všetko jej dieťatko dokáže. Bolo toho jednoducho moc a nejako im to narušilo vzťahy. Pritom to z druhej strany nebolo myslené zle. Veď stačí, aby sme niekedy počúvali samé seba. Nie sú naše rozhovory často iba dva monológy ospevujúce vlastné dieťa? Alebo iná vec- ja sama som si uvedomila, že mám niekedy tendenciu tlačiť malého do toho, o čom som ako dieťa snívala ja. Veľmi som sa tešila, ako trošku povyrastie a ja ho posadím na koňa (a jemu sa to určite bude páčiť, a bude v tom dobrý, lebo sa to bude učiť už od malička) ale čuduj sa svete, ono sa mu to na koni ani trošku nepáčilo a najväčší dojem na neho doteraz robí iba náklaďák, čo vozí koňom seno. Takže tak… :o). Asi je to pre nás rodičov niekedy ťažké brať naše deti, také, aké sú bez toho, aby sme na ne nekládli nároky, ktorým nemôžu vyhovieť. Dúfam, že budem vždy schopná odhadnúť správnu hranicu a nenaložiť , alebo nedovoliť naložiť na svoje deti viac, ako sú schopné zvládnuť.
Kto je vždy o krok vpredu, tomu sa ľahko môže stať, že ho tí druhí kopnú niekam. Ale súťaživosť je dobrý motivačný faktor, ako sa k niečomu dopracovať. Niekto che byť stále najlepší, iný chce byť vždy v niečom. Najhoršie sú na tom tí, ktorí chcú byť najlepší vo všetkom.
Sutazivost je fajn, ale „od taal-po taal“.
Tiez sa citim obcas prigniavena, ako musi clovek na sebe makat, aby nevypadol z hry … obcas len tak zit … obas byt iba motylik, z kvietku na kvietok, ako pride 😉
Ale mam pocit, ze taka ta bezna zivotna sutazivost (ktore dieta je vyssie, skorej je bez plienky, krajsie rozprava atd.) sa pomaly vytraca a zazivam ju najma od nasej rodicovskej generacie … v nasej generacii sa „pestuje“ skor profesna sutazivost – ako sa vie presadit, aky certifikat ziskal, an akej stazi bol … nuz mam pocit, ze aj sutazivost sleduje iste modne trendy 😉
Ked mi je tazko z toho sutaziveho tlaku, tak si opakujem stare dobre (alibisticke ;-)): Nie je dolezite vyhrat, ale zucastnit sa!
poucenie a inspiraciu z tohto vtipne napisaneho clanku Maruska mozno nenacerpas, ale aspon ta to donuti zamysliet sa… aspon mna to primelo trochu z nadhladom a zabavne sa pozriet na to, co som ako mamina uz preskakala a kolko ma toho este caka a nejako necitit len strach a zodpovednost, ale aj radost z toho co prezivame… mne sa tento styl paci, chodim si na tieto stranky aj psychicky oddychnut a nacerpat silu…
Som rada, že sa páči, aj keď „potrebná hĺbka“ je pre iných potápačov, než som ja :-))) Ak teda redakcia alebo Vy nerozhodnete inak, budem tu každý utorok. A pokiaľ ide o súťaživosť, ťažko povedať, či je to pozitívna alebo negatívna vlastnosť. Aký je Váš názor?
Pre mna Lexi, ani jeden tvoj clanok nevyznieva uprimne, nieviem cim to je. Ja si precitam skoro vsetky prispevky, ci diskusie, pokial mam cas a pacia sa mi vsetky, z ktorych mozem cerpat poucenie ci inspiraciu. Dufam, ze take sa znovu objavia. V pripade tvojich clankov mi to pripada len ako isty druh exhibicionizmu, chyba tomu hlbka. Ale zrejme nie kazdy to takto citi, tak to ber len ako spatnu vazbu od jednej z citateliek.
Skvele!!!! Kedy bude dalsi?
Je to velmi dobre, aj tento aj predosly clanok je super. Styl pisania a aj pointa ma oslovili. Len tak dalej…
Je to velmi dobre, aj tento aj predosly clanok je super. Styl pisania a aj pointa ma oslovili. Len tak dalej…
Uz len zbezny pohlad cez tento clanok vo mne vyvolava zavrate. Asi preto, ze som maximalne nesutazivy typ, a doteraz som sa nestretla ani s polovicou sutaznych kategorii ktore su v clanku opisane.
Jej, Zuzana, aj ty mas rada Mnagovcov? 🙂
No Lexi,tak toto je naozaj velmi vydareny clanok.Uz sa tesim na dalsie.
Tak, tak :-)), ako spievajú starí dobrí Mňága a Žďorp: „I CESTA MUŽE BÝT CÍL…“ :-)))
Peknééé. Si stale lepsia a lepsia. Hlavne v style akym pises. Nie, naozaj sa mi to velmi pacilo. Je to zo zivota, vystihla si to uplne presne. Pis dalej, budem cakat na dalsie prispevky. Aspon sa necitim, ze som zlou mamou, ked moje dieta je podla mna uplne normalne, snazi sa ako vladze, aj ja sa snazim vramci svojich moznosti :-). Viem, ze nemoze vyhrat vo vsetkom a ani ja nemozem byt stale super mama, co ma doma vzdy navarene, upratane, vyzehlene, popri tom stihne napisat ulohy, hrat sa s detmi, byt vonku aj sadit v zahradke, byt v praci, aj chodit s detmi na kruzky a behat po uradoch … tak, ako to stihaju tie ine supermamy, ( vzdy prve v cieli – ja som az ta druha ), co maju este k tomu aj genialne deti, ktore vsetko, coho sa chytia robia ma 1*. No co, niekto musi skoncit aj na druhom mieste. Ci nie?