Rozlúčka

Pri všetkej svojej dokonalosti som ako šéf úplne otrasná. Nechápem, ako to so mnou môže niekto vydržať – už pol roka som nedala nijakú odmenu, dovolenku podpisujem iba so zaťatými zubami a maximálne na pol dňa, nedokážem prerozdeľovať kompetencie, neviem nič zorganizovať, nemám nijakú autoritu a pracovné problémy si nosím aj domov. Ešteže šéfujem iba sama sebe, inak by som sa musela s takým šéfom veľmi rýchlo rozlúčiť.

Rozlúčky sú všeobecne taká zvláštna vec – pri nich si totiž na poslednú chvíľu uvedomíme, ako veľmi nám to, s čím sa práve lúčime, bude chýbať.

Svoje by vám mohla o tom porozprávať Juniorka, ktorá sa lúči so svojou školou. Je jej jedno, že vo vojnách vedených plnými plastovými fľašami dostala toľkokrát po hlave, že len zázrakom to na jej IQ nezanechalo vážnejšie stopy. Pri rozlúčke kašle na to, koľko zlomyseľností si so svojimi spolužiakmi vyviedli, pričom obsah peračníka v smetnom koši bol iba nevinným huncútstvom a telefónne číslo spolužiačky na plagáte v priamom televíznom prenose iba nežným gestom spolupatričnosti. Myslela som si, že ráta minúty do konca školského roka, keď bude môcť zo školy vypadnúť, ale zdá sa že rozlúčka zasiahla aj jej otrlú, smrťkovo-punkovú dušičku a ona smúti za tým, čo opúšťa.

Rozlúčka má magickú silu. Uvedomila som si to, keď sme hračky z detskej izby triedili na dobročinný školský bazár. Staručký handrový šaško prežil aj toto triedenie a nikto ho ani tentoraz nedostal z jeho papierovej postele, vyrobenej zo škatule na topánky. Šaška zachránil Junior, keď sa v návale postkomunistického podnikateľského budovania rušila škôlka a ako posledná várka na definitívny odchod na smetisko zostala hŕba detských hračiek. Zachránili sme ich a deti z okolia si ich adoptovali. Šaško u nás odvtedy býva, má naše priezvisko a myslím, že sa s ním tak ľahko nikto nerozlúči.

Ale späť k môjmu šéfovaniu. Keďže som dokázateľne neschopná dobrovoľne si udeliť dovolenku, prinútila ma moja rodina čerpať ju nedobrovoľne. Už iba pár okamihov si tu môžem sedieť a písať, zatiaľ čo oni pobehujú, zhľadúvajú plážové šľapky, skúšajú či nafukovací čln od minula nespráchnivel a zúfajú si nad počtom a veľkosťou plaviek.

Asi tušíte, že sa lúčim a odchádzam prázdninovať. Ba čo viac, odvelia ma tam, kde nie je počítač, Internet, ba dokonca ak chcete zavolať z mobilu, musíte vyjsť hore na kopec a obrátiť sa smerom na kostolnú vežu. (Ak sa obrátite smerom na futbalové ihrisko, už sa nedovoláte). Budeme si opekať, počítať zlatohlávky, zbierať čučoriedky, chodiť proti prúdu ľadového potoka a leňošiť.

Ale verím, že sa lúčim iba preto, aby sme sa opäť stretli. Kto je za?

Lexi.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...