Rozprávka… alebo žeby nie?

Môj príbeh sa vlastne mal skončiť oným povestným posledným riadkom : … a bola svadba, mali veľa detí, a žili šťastne, až kým nepomreli…

Nakoniec, aj ja som si myslela, že keď sa vydám za krásneho princa, ktorý ma toľko musel hľadať, život už bude vo dvojici ako malina. Však ono aj je. Len občas nedozretá.

Netušila som, koľko z rozprávkovej mladosti ešte použijem, a ako rada!

Ad jedna: kuchyňa.

Predtým som v nej trávila celé hodiny, ba som tam aj spala. Teraz tam napoly spím, keď ráno poslepiačky triafam dva krajce najbližšej veľkosti k sebe na desiatu mojim školákom a driemem aj večer, keď sa snažím z bojišťa urobiť zas kuchyňu. Vymoženosti sem – vymoženosti tam, takú teplú pec, kde by som sa občas po celodennej kuchárskej fuške rovno zvalila /a trafila by som lepšie ako na radiátor/, brala všetkými desiatimi.

Ad dva: prádlo.

Predtým som bola obmotaná večným praním, žehlením, obšívaním, cipkaním a starostlivosťou o parádu mojich spanilo škaredých sestier. Žeby to teraz čo do kvanta prádla bolo lepšie, to sa nedá povedať. Torzo našej prvej, už nie kráľovsky vyzerajúcej práčky, je možné si aj bez poplatku obzrieť v pivnici. Mňa však tréning na potoku riadne vycvičil. A tak si v lepšom prípade spievam /originál si je možné vypočuť zväčša na Vianoce v telke alebo si kúpte DVD/, v horšom odvrknem: „Až naprší a uschne…!“

Ad tri: voľný čas.

Kedysi som snívala o bále a o krásnych šatách. To viete, že mi nebolo dovolené. Šošovička, hrášok, fazuľka a iné ingrediencie, a bolo po bále. Teraz zakázané nemám, ale šance sú mizivé. Nie žeby som o ten ples nestála, aj keď neviem, čo by naň povedali moje popôrodné kŕčové žily. A tak si ako kedysi doprajem malé radosti potajomky, po troške a rýchlo. Taká dobrá knižka, polhodinka na pc alebo rýchlo zlízaný veterník… len bacha, aby ma neobjavili deti.

Ad štyri: rýchlosť.

Frčať som musela odjakživa. A predbehnúť želanie činom, alebo v krajnom prípade okamžite splniť vyslovené, nie je teraz otázkou zaucha a zaracha. Len sa to jednoducho inak nedá. A už len s nostalgiou myslím na obrátky, keď som bežala so zabudnutými rukavičkami mojej pani matky ku koču. Stihnúť dnes načas vyhodiť tri deti do školy, pána kráľa do práce a jedno dietko do škôlky je oveľa väčšia fuška.

A teraz mi prepáčte, už som zas na chvoste. Všetci ostatní už pohodlne kráčajú do kostola. Len ja ešte v rýchlosti na seba za 2 minúty hodím šaty, topánky, v behu zamykám a beriem koč – s našim najmenším – popritom ďakujúc za svoje kučery, s ktorými sa netreba veľmi trápiť.

Že či je to ešte rozprávka? Ale áno. Lebo na mňa nepozerajú tri páry nevrlých, nežičlivých očí. Lebo to nerobím preto, lebo musím a preto, lebo sa bojím. Lebo na to treba veľké ľúbiace srdce. Lebo som to jednoducho ja. Však sa príďte pozrieť, žijem celkom ako za mlada.

Teší sa na vás s neskonalou úctou Vaša Popoluška, teraz matka

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...