Na prvý sviatok vianočný sme išli ja s manželom a našou 2-ročnou dcérkou na rodinnú návštevu. Na druhý deň ráno sa ale dcérka zobudila so zvýšenou teplotou. Keďže som dosť opatrná, radšej sme išli hneď na pohotovosť. Mysleli sme, že na ňu ide viróza, lebo sa sťažovala, že ju bolí bruško, ale skôr v boku. Na pohotovosti nezistili žiadne problémy, akurát že má zvýšenú hladinu bielkovín v moči, ale bolo to mierne, doktorka to pripisovala teplote. Ale za 2 dni teploty neprešli a keď som je poobede namerala skoro 40°C, utekali sme hneď pohotovosť. Tentoraz ale moč ukazoval vysokú hladinu leukocitov a tak nám pediatrička dala lístok, s ktorým sme sa mali hlásiť v nemocnici na detskom oddelení, mali nás hneď hospitalizovať. Bol to pre mňa šok, s tým som nerátala, že strávime sviatky v nemocnici.
Prijali nás na oddelenie, sestričke som musela nahlásiť všetky potrebné údaje, Lenku vyšetrili, tá chúďatko sa riadne naplakala, bola vystrašená, prečo je okolo nej toľko cudzích ľudí. Našťastie bola možnosť zostať tam s ňou, detské oddelenie je presťahované do nového pavilónu, ktoré je už moderné, po dve postele na izbe pre matky aj deti, samostatná kúpelňa, spoločná len pre dve izby. Problém bol, že sme nemali so sebou žiadne vec. Tak som len manželovi napísala, čo všetko nám treba doniesť a musel ísť domov po ne. Nechceli povoliť, aby zatiaľ na izbe bol s malou on, lebo na izbe už bola iná pani s dieťaťom. Malo tiež 2 roky ako naša a tak sa trošku skamarátili, listovali si v knižkách, ale ich na druhý deň pustili domov, tak sme zostali samé.
Prvú noc sme prežili s teplotami, 2x som ju musela kúpať vo vani, lebo mala vysoké teploty, dostávala tiež od teploty brufen, nič sme sa nevyspali. Ráno jej hneď brali krv a moč na rozbor, si tiež poplakala riadne. Z výsledkov jej zistili, že má silný zápal obličiek. Bola to pre mňa záhada, kde to mohla dostať. Ale už bolo neskoro hľadať príčiny. Doktorka mi oznámila, že ako najrýchlejšia možnosť, aby jej zabrala liečba, je podať jej lieky infúziou. Nevedela som vôbec, čo nás čaká. Tak mi Lenku vzali a po chvíli mi ju doniesli s katétrom v hlavičke a poviazané ruky o nožičky. Chúďatko, ani neplakala , taká bola šokovaná z toho, čo sa s ňou deje. Bol to strašný pohľad na takú kôpku nešťastia, nevedela som sa ubrániť sĺz, bola som sama v šoku. Katéter bude mať minimálne 24 hodín, aby sa jej neupchala kanylka, musela stále dostávať minimálnu dávku glukózy a každých 8 hodín antibiotiká. Prvú hodinu som pri Lenke presedela ako v tranze, držala som ju za ruku a vysvetľovala som jej, čo sa deje. Myslím, že ma pochopila, lebo sa tiež upokojila. Odviazala som jej obe ruky, ale musela mi sľúbiť, že sa nebude chytať hlavičky. Postupne sme sa naučili aj cikať do nočníka, musela som dávať pozor, aby sme neodtrhli hadičky a dalo sa to zvládnuť aj v postieľke. Poobede prišiel za nami ocko a podložili sme Lenke aspoň hlavičku vankúšom, aby jej bolo pohodlnejšie a mohli sme si aspoň čítať knižky, bolo jej hneď veselšie. Celý deň mi odmietala jest, akurát pila džúsy a čaje. Teploty jej ešte stúpali, ale už neboli také hrozné. Na noc som jej musela uviazať ruky o postieľku, aby si katéter náhodou nestrhla z hlavy, cez deň si dávala pozor, iba 2x sa chcela poškrabať, ale bola rozumná
Na druhy deň bolo už lepšie, teploty klesli, dokonca sme Lenku dali na chvíľu sedieť v posteli, ocino nám doniesol papier a perá a aj sme si kreslili. Lenže stále mala celý deň katéter. Knižky sme prečítali za celý pobyt hádam 20x, stále dookola. Večer už vôbec nemala teplotu, bolo to na Lenke aj vidieť, už ju otravovalo stále byt v postieľke, chcela si ísť pobehať, ale nesmela. V nemocnici bola aj tzv. materská škola, kde boli nejaké hračky, tak som jej odtiaľ doniesla zopár hračiek, aby sa zahrala s niečím iným, dokonca sa hrala aj s mojou peňaženkou a hrala sa s mincami, čo ju už nič nebavilo. Sľubovala som jej, že zajtra pôjdeme domov a bude sa môcť už hrať s kamarátom, to už bol pre ňu dobrý signál a bola hneď kľudnejšia. Aj so sestričkami sa už viac kamarátila, už tak nezazerala na ne, i keď ešte sa s nimi odmietala baviť. Nevedeli sme ale, kedy nás pustia domov, v kútiku duše som dúfala, že na Silvestra budeme doma.
Ráno o 6,00 hod. mala Lenka dostať ďalšiu dávku lieku cez infúziu, spala, ani nevnímala, čo sa robí, toto bola najlepšia noc, aj ja som sa konečne vyspala. Sestrička jej zapojila liek a odišla. Lenže už som bola zvyknutá na všetky zvuky, čo tie stroje vydávali a tentoraz stroj zvláštne pukal. Tak som išla po sestričku, nech sa ide pozrieť, že sa mi niečo nezdá Prišla sa pozrieť a keď sa jej to pukanie nezdalo tiež, odpojila striekačku od stroja a išla po ďalšiu sestričku, nech ide tiež pozrieť, čo sa deje. Tá skontrolovala tiež Lenku, ktorá spala otočená na opačnú stranu odo mňa a nevidela som jej na tváričku. Sestrička ju otočila a vtedy som zbadala to, čo ona. Na čele mala navretú riadnu hrču. Strašne som sa zľakla, ale sestrička zostala kľudná a vysvetlila mi, že sa nič nedeje, pravdepodobne jej už nevydržala žilka taký nápor a praskla a glukóza jej vychádzala do čelnej dutiny. Tak jej to začala všetko odopínať. Kanylku mala prilepenú o vlásky a tak ju zobudili na to odliepanie, zopár vláskov jej aj vystrihli. Potom som jej to miesto vpichu pridržiavala, aby nekrvácalo. Keď som prestala, zostala jej riadna preliačina na čele, ako sa tá tekutina premiestnila. Vyzerala strašne smiešne. Ale naozaj za pár hodín jej to zmizlo, nebolo ani poznať, že tam mala nejakú hrču. Po hodine doniesli Lenke sirupové antibiotiká, možno nás tá príhoda zachránila od ďalšieho pobytu v nemocnici, nechceli jej už znovu pichať ihly, mali už výsledky z testov, na aké antibiotiká sú tie baktérie citlivé, takže po veľkej vizite nám pán primár oznámil, že nás prepúšťajú domov, keď je ten Silvester. Lenka bola bez teplôt, i keď ešte nechcela jest, horko-ťažko zjedla aspoň termix. Museli sme sľúbiť, že v prípade akéhokoľvek zhoršenia prídeme okamžite do nemocnice, museli sme dodržiavať prísny režim, kľud, ani vonku na prechádzky, musela byt v teple. Lenže mne bolo vtedy všetko jedno, hlavne že sme mohli ísť domov, i keď to v nemocnici nebolo také hrozné, všetci boli strašne milí.
V tých dňoch pobytu som si uvedomila, čo je v živote dôležitejšie, nič nestojí za to, iba zdravie dieťaťa. Ešte v pondelok som mala ísť do roboty, ale volala som v nedeľu šéfovi, že neprídem, že som v nemocnici. Aj keby mi vyhrážal prepustením (čo ale nehrozilo) tak by som neišla. To dieťa a jeho zdravie za nič nestojí. Všetko by som v tej chvíli obetovala. Keď mi potom sestrička oznamovala, koľko budem doplácať za svoj pobyt v nemocnici (115,- Sk za deň), tak som jej vysvetlila, že aj keby to stálo 10x toľko, bola by som ochotná tie peniaze obetovať, tomu dieťaťu by nič nenahradilo to, že matka je s ním a pomáha mu prekonávať tú traumu z pobytu v cudzom prostredí. Lenke ešte spravili sono obličiek a močových ústrojov a keď bolo všetko v poriadku, mohli sme ísť domov. Lenka sa strašne tešila.
Cestou domov Lenka zaspala, bola riadne vyčerpaná, chúďa, keď sa po 2 dňoch postavila znovu na nohy, riadne sa triasla a váľalo ju, bola riadne oslabená. Bola som šťastná, že sme doma a vôbec ma nerozčuľovalo, že som si ani neupratala dom. To vôbec nebolo v tej chvíli podstatné, tešila som sa, že sme všetci doma pokope, a prežijeme Silvestra spolu. Veď ako na Nový rok, tak po celý rok.
(Žiadne hodnotenia)
Loading...
Úvodný ročník a prípravný ročník
Povinná školská dochádzka, keď dieťa žije v zahraničí
Čo ak dieťa nie je zrelé ísť do školy
Podmienky prijatia detí do škôlky. Kto má prednosť?
Školská zrelosť - čo sú úlohy rodiča, kým pôjde dieťa do školy
Prečo z bábätiek, ktoré nechávajú vyplakať, vyrastú alkoholici, workoholici či iní závislí
Výhercovia súťaží 2025
Všeobecné podmienky súťaží
ja som bola asi pred tromi rokmi hospitalizovna so synom v detskej nemocnici v nitre na zobore.prostredie idealne, pekne stromy a dokonca som z izby videla co sa premieta v amfiteatri.normalne som bola s dietatom v izbe, mal vlastnu postielku.boli nsme na vysetreni na tachykardiu.oproti tomu co ste popisali sme sa mali kralovsky.trochu mi chybalo sukromie.jediny kto klopal na dvere boli lelkari, sestricky vzdy vosli tak ze som sa zlakla aj ja nielen moj vtedy 3mes.syn.sestricky boli , cest vynimkam, dost arogantne (o tom inokedy)
vobedc nic som vtedy neplatila. brali to samozrejme ze zostanem s nim. aj strava sa preplacala v pripade ze kojite.to bolo v 2001. v sucasnosti uz nefunguje. je prestahovana do nemocnice, dalo by sa povedat vtrepana.skoda jej
Zuzi, aj aj mám teraz podobnú skúsenosť ako ty. Je to asi neuveriteľné, ale takýto prístup lekáro v by nemal ostať bez povšimnutia. Mali by si občas sadnúť a prečítať aj takéto stránky.
Moj synček má síce 3,5 roka ale aj tak nie je natoľko samostatný, aby som ho mohla nechať na zodpovednosti len sestričiek, pretože to dopadlo katastrofálne. Synček bol v nemocnici kvoli podozreniu na zápal slepého čreva a vysoké teploty, od soboty do pondelka, dlhšie som to nevydržala a zobrala som na reverz domov. Keď som prišla mu priniesť ovocie a čisté pyžamko, bola som nemilo prekvapená. Malý bol sa práve pokakal (mal hnačku), ja som čakala za dverami. Sestrička na celé oddelenie kričala ako to hrozne smrdí. A na môjho malého, že či sa kaká do pyžama. Pokakané pyžamko mi priniesla v igelitke. Keď som doma pyžamko rozbalila, že to preperiem, bola som zhrozená, pretože vrchný diel bol ogrckaný a už uschnutý, a to mal moj syn na sebe napriek tomu,že tam mal aj náhradné. Okrem toho som zistila, že mu dali plienky na noc aj na deň aj keď sa pekne pýta. Má na tvári ekzem, tak som mu dala do nemocnice aj krém čo mu predpísala kožná , a má sa používať 3 X denne mi vrátili nepoužitý. Z toho sa liečil ešte tri týždne. Nikomu neprajem aby zažil také niečo ako si musel pretrpieť moj synček. Potom sa ešte asi dva týždne trhal zo spánku. Teraz už nepripustím, aby môjho syna hospitalizovali bez môjho sprievodu. Podľa mňa by to mohlo ohroziť jeho život. Dúfam, že pán minister so svojimi reformami dokáže prehovoriť do duše hlavne tým nezodpovedným zdravotníkom bez kúska citu. Napriek tomu si nesmierne vážim našu lekárku, ktorá pre nás veľa urobila. Je to vynikajúca a obetavá žena. Takýto leká
Najstrašnejšie pre matku bezpochýb je keď sa dieťa dostane do nemocnice a vy ste bezradné. Naša prvá skúsenosť bola strašná. Viktor mal 21 mesiacov a podľa lekárov dostal salmonelózu. Odkiaľ nikto nevedel nakoľko ako alergik bol s prijímaním stravy dosť obmedzený. Žiadne vajcia, mlieko, miláčik. Cez to všetko nás to zastihlo. Prijali nás na infekčnom oddelení a keďže nebol kojený a neboli voľné miesta a išlo o infekčné oddelenie nebola žiadna šanca aby som s ním zostala i keď do nemocnice som bola zbalená aj ja. Viktor je veľmi živé komunikatívne dieťa, ktoré obľubuje kolektív od malička, výborne papá. Keď sme ho viezli už v štádiu neustáleho zvracania hovorila som mu o tom že tam budú aj iné detičky a on sa i keď bol v zlom stave celkom upokojil. Podotýkam deň predtým sme boli na pohotovosti pretože neprijímal, potravu ani tekutiny a pani doktorka nás s kľudným svedomím poslala domov. Bola som taká bezradná, že som nedokázala presadiť, aby som s ním zostala i keď niesom ten typ, ktorý by sa nechal len tak odbiť. Vtedy som zistila, aká som bezmocná. Nič to každý deň som telefonovala v predpísanom čase a zisťovala či nie je voľné ložko a ako sa má. Pani doktorku to po troch dňoch začalo tak otravovať, že pri ďaľšom telefonáte mi povedala čo zas otravujem. Stalo sa to čo sa stalo. Pani doktorka tvrdila že je spokojný je medzi deťmi a nič mu nechýba, dobre papá atď. Keď som ako každý deň, niesla plienky, banány a vodu počula som cez okno to čo som asi nemala, ako na môjho syna kričia prečo neustále reve, že nič nechce jesť.
Ostala som ako obarená a keď sestrička prišla k okienku pre veci nezdržala som sa a povedala svoje. Nič mi to však nepomohlo. Išla som na vec tak ako sa chodí s taškami a kvetmi. Keď som prosila sestričku aby sa s ním občas porozprávala jej odpoveď znela: ja mám na starosť 10 detí mám čo robiť aby som ich nakŕmila a prebalila nie to sa s nimi ešte rozprávala. Obvolala som všetkých známych linku detskej istoty svoju pediatričku, bola som za primárkou ale vštci tvrdili neberte dieťa preč zhorší sa a potom úvidíte aký bude prístup. Preplakala som celý týždeň. Drobca som si vzala ale cez všetky rady skôr. Keď mi ho niesli plakala som ja aj manžel. Nevedel chodiť a bol chúďa taký zúbožený, že to bol hrozný pohľad. Babka šikulka nám ho pomohla dať do parády. Rôznymi fígľami a jej skvelou diétnou kuchyňou začal papať. Viem, že sa nikto nebude babrať s deťmi keď nechcú jesť. Je asi jednoduchšie dať im infúziu. Čakalo nás ešte veľa problémov ako prekonať strach, že niekto od neho odíde, kakanie do vane, umývanie. Nedovolil mi umyť ho až potom podľa prepúšťacej správy pediatrička zistila, že ho chúďa trápili so sťahovaním predkožky. Dlho sme museli navštevovať detského psychológa. O pár mesiacov mal na skúšku nastúpiť do súkromnej školky /vhľadom na skutočnosť, že ako alergikovi mu nevedeli v štátnej školke zabezpečiť podanie stravy akú môže/ kde mali aj malé detičky. O problémoch, ktoré nás stretli sme sa porozprávali s psychologičkou, ktorá nás prehovorila, aby sme ho predsa len skúsili na pár hodín dávať medzi deti. Na naše prekvapenie mal vtedi 2,5 roka sa veľmi tešil, naučil sa kakať a cikať ako predtým do nočníka, prestal mať strach a my sme mali opäť nebojácneho malého drobca s obrovským apetítom. Je zaujímavé, že po tomto zážitku nikdy nemal strach z lekárou a keď mu berú krv statočne hľadí ako sa mu ihli zapicháva do žili a tvrdí, že to nič nie je. Keďže má viac zdravotných problémov ako všetky deti dnešnej doby často sme na rôznych vyšetreniach, ktoré bývajú bolestivé. Ak mu vysvetlím presne čo budú robiť a poviem či to bude bolieť, alebo nie statočne zvláda všetko.
V súčastnosti, čakáme na vyšetrenia a chodíme do nemocnice. Nie je problém, aby som s ním bola. Teraz už viem, že nieje oddelenie ako oddelenie a že sú aj lekári a sestričky, ktoré vedia pochopiť potrebu matky byť k svojej ratolesti čo najbližšie a vrámci možností to umožniť. Dnes má skoro 4 roky ešte nevieme čo nás všetko čaká, ale budeme sa snažiť to zvládnuť spolu.
Držím všetkým mamičkám palce aby sa im podarilo byť k ich ratolestiam blízko v tých najťažší chvíľach.
Tak po precitani tohto clanku vas skutocne zamrazi… ;o(
Pre Zuzi nezavidim ti, ze si nemohla byt s takym malickym syncekom stale na izbe. Ked mi rozpravali kolegyne ze za inej ery vobec nesmeli byt matky s detmi v nemocnici, najlepsie pocas celeho pobytu si dieta nevidiet, lebo by sa iba rozcitliveli, tak mi bolo z toho zle. Ved je to aj pre to dieta najlepsi liek, ked je s mamou. Neviem si predstavit ze by mna zavreli do izby, kde by smeli za mnou len ludia v bielych plastoch, pichali by do mna ihly. Viem sa uplne vcitit do pocitov tych deticiek, ked preplacu cele dni. Jedna kolegyna mi vravela, ze jej syna napchavali uspavacimi liekmi, aby spal a nereval a ked im ho vratili domov tak dostal abstinencne priznaky a dlho sa z toho musel dostavat.
Pre Suzannekateter je duta trubicka, ktora je napichnuta v zile, da sa s nou pohybovat, lenze to by sme museli za sebou vlacit ten stojan s vyzivou. Uz dost na mna zazerali sestricky, ked sme malu posadili, uz len cakali, kedy sa nieco stane , aby som si to mohla zliznut, ale ked videli, ze naozaj davam pozor, tak aj oni boli kludnejsie. A ked jej zavadzali ten kateter, sama som tam nechcela byt, asi by som im moc nepomohla, stacilo mi pocut spoza dveri rev mojej dcery a uz som mala slzy v ociach. Ked jej brali na rozbor krv, bola som tam, ale poslali ma prec, lebo mala sa stale pytala ku mne a nemohli ju ukludnit.
Este som zabudla v clanku pripisat, ze sme boli hospitalizovane v Nemocnici v L. MIkulasi a aj ked nema dobre preferencie na porodnicke oddelenie, na detskom oddeleni bol personal vyborny. Maju moju vdaku a uctu.
a
si len matka dokaze pochopit, cim vsetkym prechadzaju ostatne matky, ktorych deti su chore a trpia. pridam svoj pripad. nastastie neslo o nic vazne ako vase pripady, ale aj tak … moja 8 a pol mesacna dcerrka mi ochorela cez vikend, dostala teploty a tak sme sli na pohotovost. v pondelok sme mali letiet na Slovensko. pristup americkych lekarov mi uz lezie hore krkom. nieze trva vecnost, kym malu niekto vysetri, navyse ten lekar na pohotovosti mi povedal, ze on keby mal rusit dovolenky pokazde ked jeho 4 deti ochoreli, tak by nesli na ziadnu. mala ma vraj len zapalene hrdlo, ale aj tak, mne by sa nechcelo cestovat 14 hodin s dvomi prestupovaniami s teplotou a pocitom pod psa. v pondelok, den odletu sa mi mala stale nezdala. sli sme opat k lekarovi, ktory skonstatoval zapal stred. ucha. v ten den si aj chytala uska, videla som ze ju nieco boli. volala som do cestovky ohladom letu, a vsetko bolo vypredane, najmenej mesiac by som nemohla ist a aj to by si uctovali poplatky za zmenu letu a doplatok do letnych cien. nechcelo sa mi robit ziadne rozhodnutia, ale nastastie pani v cestovke obvolala par znamych v aerolinkach a zohnala nam let v piatok. prideme tak o 5 dni pobytu, ale cert to ber. i ked by to nevyslo, poviem vam, mozem sa z vysky vy… na tolke peniaze, len aby sa moja babulka citila dobre. mozno by mi bolo trochu smutno, ale len z toho dovodu, lebo babka ju videla len ako 2-mesacnu a dedko so strykom ju este vobec nevideli, len na fotkach a tesia sa na nu ako velmi, je to ich poklad. navyse, pani z cestovky mi este povedala, ze ak by sme leteli v ten pondelok, let v NY bol zruseny, takze bud by sme ostali visiet tam, alebo lietali po celom svete, aby sme sa nakoniec dostali do Blavy. takze take stastie v nestasti. mala uz vyzera byt ciperna a ak jej to tak ostane, tak v piatok letime aspon na tie 3 tyzdne.
„tlacova“ chyba syn mal 6 tyzdnov nie mesiacov.
prezili sme presne to iste co Alinka, len s tym rozdielom, ze to bolo na silvestra a syn mal 6 mesiacov, a stravili sme v nemocnici 7 dni. kateter mal zavedeny najskor na jednej ruke, tam mu „praskol“ takze ruka mu napuchla ako balon. doteraz ma jazvy po zarezanom leukoplaste do koze. musela som mu otverene rany denne natierat repikovym vyvarom. potom sme ho mali zavedny na druhej ruke a potom na hlave. najhorsie na tom bolo, ze v tom case som samozreme dojcila, a ked bolo hladny, tak instinktivne rucickami maval po hlave, takze kateter mu museli zavadzat este tri krat, a to vzdy s velkym revom. potom sme presli na antibiotika v sirupe. tiez bol velky problem pri dojceni, vzdy som musela zavolat sestricku, ta „nas odpojila“ po nadojceni sme sa museli odvazit na vahe, ci priberame, a znova zavolat sestricku, aby nas zapojila. dalsi rozdiel bol v tom, ze v tom case prelom rokov 2001/2002, v detskej nemocnici na kramaroch, este nemohli byt mamicky na izbe s detmi, mali vyhradene vlastne izby, ktore boli zvacsa na druhom konci chodby. tajne som prespala na stolicke prve styri dni, potom som uz nevladala ani psychicky ani fyzicky. mlieka mi rapidne ubudalo, az sme museli siahnut po materskom mlieku od inych mamiciek. denne som vypila 4-5 litrov mineralky a „nic“. nastastie v den prepustenia, ked mi oznamili, ze ideme domov sa mlieko „nahrnulo“, tu sa mi potvrdilo, ze velmi dolezita pri dojceni je psychika. DOKTOROM A SESTRICKAM Z DETSKEJ NEMOCNICE NA KRAMAROCH VELMI DAKUJEM. som velmi rada, ze uz mozu byt mamicky na izbach so svojimi detmi. viem, ze kazda mamicka by zaplatila hocikolko penazi, len aby mohla byt pri svojom dietati.
Alinka, suhlasim s TEbou, ze to jadrahsie co mame su nase deti. Ja si to tiez uvedomujem , ved robim na detskej onkologii, takze som vzdy rada, ked pridem domov k mojim malym certikom, koti su nastasie zdraviSokovalo ma, co si pisala o tom ako malej zavadzali ihlu a ty si tam nebola. Prepac , ale co je kateter? Nepoznam to slovo po slovansky, chyba mi slovenska odborna terminologia. MNija druha otazka, preco nemohol chodit s katetrom,? ak som dobre rozumela je to akoze ihla bez ihly- dufam, ze ma rozumies. Ta ma byt tak zafixovana, ze deti mozu chodit. Som prekvapena, ze sa za izbu plati. A nastvata, ze Ta tam nechceli nechat Tvojho manzela, ze tam bola uz nejaka zena. Halo!!! Toto nie je hotel, ze su panske a damske izby!!! Na tom predsa nemoze zavisiet, ci si muz, alebo zena, si RODIC!
Zuzi, jemi Ta luto. Zial, vsetci takito lekari by mali povinne absovovat skolenie etiky spravania sa k pacientom a ich pribuznym.
Ahoj Alinka, no musím ti pogratulovať. Mala si veľké šťastie, že si mohla byť s dcérkou v nemocnici. Ja som to šťastie pri mojom 2,5-ročnom synovi nemala. Zároveň musím podotknúť, že tam bol aj najmladší.
Stala sa mi veľmi nepríjemná vec, že syn pojedol lieky.Zároveň som mala šťastie v nešťasti, že som to hneď zistila a malý mi medzitým nezaspal (stalo sa to večer pri zaspávaní).Ale nebudem sa teraz o tom rozpisovať. Čo sa stalo-stalo sa.
Veľmi ma doslova PRIKLINCOVAL prístup lekárov.Hneď som volala 155,behom 30-minút sme už boli aj na Kramároch (nepochádzam priamo z BA, ale z okolia).Tam si nás prehadzovali z jedného oddelenia na druhé (to bol už večer cca 23 hod.), ale napokon sa predsa len našlo miesto.Po všetkých prijímacích procedúrach a výplachu žalúdka (po takmer dvoch hodinách od požiatia liekov, veľmi mi bolo malého ľúto, ale sebaobviňovanie tu nepomôže…) mi službukonajúca pani doktorka o 00,30 h. s úsmevom na tvári oznámila, že dieťaťko spinká (s napichnutým katétrom na infúzie) a ja môžem ísť domov.
Nakoľko nebývam priamo v BA, ale v neďalekom mestečku, nemala som možnosť odtiaľ odísť (auto nemám).Zároveň som upozornila na skutočnosť, že ja rátam s miestom a pani doktorka ma odbila s tým, že oni majú plno a miesto pre mňa nemajú, vraj či nemám známych v BA a pod.Ja som sa odbiť nedala a vykoledovala som si aspoň prenocovanie pri synovi priamo na izbe.(Mimochodom preplakal skoro hodinu…).Na druhý deň (našťastie bola nedeľa) som bola behom dvoch hodín otočená aj s vecami pre syna a pre seba s tým, že v pondelok ráno prídem a budem mať voľné miesto. V nedeľu ma tam aj s nepríjemnými poznámkami pani doktorky napokon cez deň nechali a na noc som išla domov. Ale v pondelok to iba začalo.Ráno mi otvorila službukonajúca sestrička (zrejme praktikantka),syn bol medzitým v nemocničnej škôlke, ja som išla hneď na izbu.Zároveň v tom istom momente sa vyrútila za mnou p.doktorka,ktorá môjho syna prijímala, že vraj ignorujem jej príkazy, majú zákaz návštev (V TOM OBDOBí BOLA CHRÍPKOVÁ EPIDÉMIA A BOL ZÁKAZ NáVšTEV – nariadenia hlavného hygienika).Vraj mám ísť za p. primárom.Tak som za ním bola, podala som mu ruku, predstavila som sa, povedala čo je vo veci, že chcem byť pri synovi a pod. REAKCIA LEKÁROV BOLA NAOZAJ „VYNIKAJÚCA“ – MALI STE SI NA SYNA DÁVAŤ POZOR DOMA, ABY NEPOJEDOL LIEKY. MY SME OCHORENIE VÁŠHO DIEŤAŤA NEZAPRÍČINILI.
To ma vrcholne naštvalo, ale nemala som inú možnosť.Našťastie syna mi v utorok pustili domov.
A ešte jedna poznámka: V TOM OBDOBÍ BOLA CHRÍPKOVÁ EPIDÉMIA A BOL ZÁKAZ NáVšTEV – nariadenia hlavného hygienika, ale po chodbách oddelenia sa premávalo min. 10-sestričiek praktikantiek a min. 10-medikov praktikantov. Pre nich zákaz návštev kvôli chrípkovej epidémii neplatil? O čo majú oni menej bacilov ako ja, matka dieťaťa.
Perlička: Posledný deň pobytu preložili syna na bohom zabudnutú izbu, na ktorej boli štyri detičky, môj syn bol medzi nimi najmladší a jediný bez matky. To som vtedy ešte netušila, že sa treba priamo pýtať, koľko stojí izba pre mamičku…
Takže milé mamičky, pýtajte sa na cenu izby pre mamičky, oni doslova čakajú s otvorenými vreckami……….
Toľko moja veľmi nepríjemná skúsenosť hlavne s (ne)ľudským prístupom zdravotníckeho personálu k matkám chorých detí………….
Verím, že Vás takéto skúsenosti budú obchádzať. Želám vám hlavne zdravé detičky…