Samodobíjacie baterky

Vyšla som von na ulicu po takmer týždni, kedy hlavnou náplňou rozhovorov bolo predovšetkým to, či to šlo von vrchom alebo spodkom, koľkokrát a z koho. A tam, na tom vzduchu, som si uvedomila, aká som šialene unavená a mala som chuť padnúť. Ale ani to mi nešlo.

A tak som začala nad tým uvažovať

Prečo ja vlastne fungujem, ako fungujem a prečo – napriek tomu, že celkový úhrn mnou prespaných hodín za posledné tri dni (teda nehovorím o pobyte v spálni ani na manželskej posteli) sa rovnal bežnému štatisticky odporúčanému počtu na jeden deň – mi v podstate nič nie je.

Nie že by mi nič nemalo byť. Onen pozdrav od vzbúrených bacilov z vôd črevných som dostala aj ja, len moje silné technické zázemie zriedkakedy umožňuje vzbúrencom v tých oblastiach takú radosť, aby ich prejavy boli aj navonok viditeľné a citeľné. Len – ísť k lekárke (myslené k mojej) v stave, kedy systematicky (a hop: aj toto funguje na jednotku s hviezdičkou) premýšľam, ako ozvláštniť diétnu stravu systémom prvý chod ryža, druhý suchý rožok, tretí banán a popri tom sa hrám na macherku, ktorá s rozšafnosťou kuchára bez čapice a stopercentného anglického prízvuku varí stobodovú domácu kolu z čisto ekologicky nazbieraných byliniek. Niečím tie deti ošáliť treba, nech to vypijú dobrovoľne.

Popri tom treba samozrejme zachrániť únik zdivenej stolice, ktorej ani perfektne sadnúce gumičky najlepšej značky pamperskovej nezabránia batikovať na žlto body a overaly a s povzdychom zrušiť príliš kyslý zápach vo WC z postoja riaditeľky (rozumej upratovačky). Niekto z drobcov nestihol. No a ešte teplota, zbesnená nádcha, a za pochodu vytváraná konkurencia Divadlu na zábradlí, Gombíkovi a Gombičke a všetkým iným potulným kaukliarom.

Kííííííííííííp smailing, plíííííííííííís!

Čo vlastne nedokážu matky?

Z môjho pohľadu mojej maličkosti opraviť elektriku.  Ale zato ich vlastný pohon funguje neuveriteľne: kým môj drahý jednu prebdenú noc ťažko oželel a či dovidel na svoj služobný poisťovácky počítač, len tí hore vedia, ja som frčala ako namydlená celý deň v podstate dobrej náladičke už len z toho, že o jeden kus bolo menej…

A to každé ráno, kedy mám vstať, sa cítim ako prvý model parného vlaku, ktorému už hrkoce aj para v komíne a aj to posledné koliesko je zhrdzavené tak, že odmieta akýkoľvek pohyb. 

Najhoršie je vstať: ale potom…. 

Tak? Kto či čo to ruší bežné biologické, fyziologické, logické či iné zaužívané postupy?

Jeden úsmev

Mne stačí jeden úsmev denne. Ak sa k tomu pridá slovíčko presahujúce inštrukcie o odložení zubnej kefky či umytí šálky, tak skáčem ako nadopovaná. 

Na mňa sa ráno usmieva minimálne ten môj štvormesačný zázrak. A čvirikania o inom, ako o škole, povinnostiach a problémoch mám vyše práva aj bez dožadovania sa dosť. Netuším, aké chemicko-biologické procesy to presne spúšťa, ale na mne to funguje.

Pravdu mal Boh v ktoromsi z tých x-tých „to musíš vidieť“: opravujem sa sama od seba, liečim sa za pochodu. Baterky sa mi nevybíjajú, iba občas potrebujú nabiť láskou.

P.S.

Kráčala som potom od doktorky s vypísanou pn-kou a bolo mi dobre. Aj teraz mi je, hoci je takmer 23.00, na jednej ruke a prse dudá malý prdoško a ja budem musieť zobudiť polovičku, ktorej zlyhal systém.

Normálne som hrdá, že som mama. Ten patent na fungovanie si nám, Bože, vymyslel super…