Sen, hladanie, domček.

Čo ako mama chcete – vo vzťahu k vašim deťom – robiť inak, ako robila vaša mama?…alebo Čo ste spravili inak, ako chcela vaša mama, aby ste spravili.  Pýtali sme sa ako redakcia v “článkonožcovej súťaži” k MDD . Dnes vám prinášame prvý z pekných príbehov. O našich rodičoch a o nás, ako rodičoch…

Sen

Prvé 2 roky môjho života sme bývali v dome u starých rodičov. Potom moji rodičia dostali pridelený byt, do ktorého postupne pribudli moje 2 sestry.

Detstvo sme mali krásne. Rodičovský byt bol blízko starých rodičov, a tak sme celé dni trávili v záhrade. Spomínam si, ako som lozila po čerešni, túlila si malé kuriatka, písala domáce úlohy pod hruškou. Ach…

Vyrástla som, vydala som sa a porodila vlastné deti. Bývali sme v Bratislave v panelákovom byte a snívali o tom, aké by bolo super bývať v domčeku so záhradkou. Myslím, že to je sen mnohých bratislavských rodín. 

Raz cestou vo vlaku som sa zamyslela, že kým si našetríme na dom najskôr za takých 10 rokov, deti už budú veľké, budú chcieť chodiť na gymnázium v meste, na rôzne krúžky, my budeme chcieť chodiť do kina, do divadla…potom sa už na dedinu určite neodsťahujeme… ja chcem dom teraz!!!

Chcem dom teraz, lebo chcem počuť štebotavý smiech svojich synov, keď sa budú pretekať, kto rýchlejšie vylezie na čerešňu.

Chcem dom teraz, kde budú deti chodiť po čistej trávičke v harmonickej symbióze s chrobáčikmi.

Chcem dom teraz, aby deti vo včielke videli fascinujúce, obdivuhodné dielo prírody, a nie odporný bodavý hmyz.

Chcem dom teraz, aby moje deti videli sliepočku ako milé, zábavné zvieratko, a nie ako prísadu do polievky.

Chcem, aby moje deti zažili pocit, aké je to si túliť k sebe malé kuriatko. 

Chcem, aby si moje deti mohli na olovrant natrhať čerstvý ríbezľovo-egrešový šalát.

Chcieť je síce pekné, ale čo z toho, keď nemáme dosť peňazí? Nuž, a v tom vlaku mi napadlo, že predsa máme iné hodnoty. Máme byt, v ktorom bývame. Stačí ho len vymeniť. Plamienok nádeje sa rozhorel, keď tento nápad schválil manžel. 

Hľadanie

Na zimu sme sa nechceli sťahovať, tak sme svoju aktivitu rozbehli naplno až na jar. Hľadala som domy na prenájom za takú cenu, za koľko by sme boli schopní prenajať náš byt. Nutná podmienka – veľká záhrada.

Boli sme obzrieť viacero domov, ale každému niečo chýbalo. Nie sme nároční, ale v tých domoch sme si nevedeli predstaviť žiť. Už som sa dostala do štádia, že som mala prehľad o všetkých ponukách a každý deň som len kontrolovala, či nie je niečo nové pridané. 

Raz, keď deti zaspali, mi na počítači vyskočil jeden pekný domček v malej dedinke pri Bratislave. Hm, tam ani nevolám, to je ďaleko. Ale čo, predsa len zavolám, lebo fotky vyzerajú dobre. Dohodli sme si obhliadku na sobotu. 

Keď sme tam prišli, prvé čo nás potešilo bola veľká záhrada, väčšia ako má moja stará mama. Rozkvitnutá záhrada, krásna, plná života. Vtáčiky spievali, a neboli to len vrabce a holuby! V stromoch hniezdili pinky, komináriky, poletovali tu stehlíky, po tráve pobehovali drozdy.

Domček bol útulný. Poobzerali sme si ho, a akosi ma neprekvapilo, že spĺňa všetky kritériá v mojom zozname. Bolo to akési samozrejmé, všetko bolo, ako má byť, inak sa ani nedalo. 

Stačilo nám pozrieť sa na seba s manželom a vedeli sme, že myslíme na to isté. Bola to láska na prvý pohľad.

Rozhodli sme sa! Zaplatili sme zálohu a o týždeň podpísali zmluvu.

Moji rodičia nás od tejto veľkej zmeny odhovárali. Spomenuli všetky možné nedostatky, aké má bývanie v dome, počnúc niekoľkonásobne vyššími nárokmi na údržbu, cez starostlivosť o záhradu, dochádzanie za prácou, či za prípadnými vybavovačkami, až po menej možností pre zábavu, oddych a spoločenský život rodičov. Pre všetky svoje 3 dcéry chcú len to najlepšie. Pomáhajú nám a chcú, aby sme viedli spokojný a šťastný život. 

Súhlasím s nimi, že vo veľkomeste je veľa vecí jednoduchších. Taký maličký panelákový byt sa oveľa jednoduchšie udržiava v poriadku. Ak dieťa nevezmú do jednej škôlky, na výber je niekoľko ďalších. Pre dospelého človeka je život vo veľkomeste veľmi pohodlným spôsobom života. Moji rodičia sa vo vzťahu k svojim deťom správajú naozaj starostlivo. Nuž a túto dobrú vlastnosť som zdedila aj ja. Snažím sa dať mojim chalanom to, čo dali kedysi moji rodičia mne – pekné spomienky na detstvo. Na detstvo prežité v prírode a nie v nákupných centrách.

Je to ťažko rozlúsknuteľný konflikt záujmov dvoch generácií rodičov. Starým rodičom sa nedá len tak z ničoho nič rozkázať – prestaň myslieť na dobro vlastných detí a mysli na dobro svojich vnukov! A ja, keď som sa už raz rozhodla mať deti, tak so všetkým, čo k tomu patrí, i s tou trochou nepohodlia.

Mami, oci, sľubujem však, že keď pôjdu chalani na strednú, vrátime sa do Bratislavy!

Domček

Na veľkonočnú sobotu sme si objednali dodávku. Deti sme naložili do nášho auta a vyrazili v ústrety novému bývaniu.

Keď sme prvýkrát dali ročného synčeka do trávy, tak sa zaksichtil v tom zmysle, že Preboha, to čo je??? A odcupital na chodník. Ale rýchlo sa spriatelil s trávou, aj s púpavami. Teraz keď otvorím dvere, tak ako prvé si to nasmeruje do trávy. To ma teší vždy okrem rána, keď je ešte rosa.

Všetky nevýhody domu oproti bytu sú mnohonásobne vyvážené dobrým pocitom, keď sa pozerám, ako sa deti hrajú v záhrade.

V lete nás prídu pozrieť rodičia. Tešíme sa na návštevu a veríme, že keď uvidia, akí sme šťastní, že pochopia, že urobili nakoniec dobré rozhodnutie, keď sa rozhodli nás podporiť.