Skôr ako ma nakazia menopauzou

Je vlastne zázrakom, že miestna ZDŠ je ešte otvorená. Boli časy, že tri roky po sebe nemali jedného jediného prváka, potom sa dovalili hneď dvaja, tak aspoň nejaká nádej, že definitívna zarva sa odloží. Vraj sa zriadovateľ bil do pŕs, že nevypne elektrinu, neodpojí vodu, neodvolá učiteľský zbor, ak sa nájde čo len jeden kus žiaka. Uvidíme…

Ostáva dúfať, že sa raz za čas niekto obetuje, dodá škole chýbajúci „materiál“ a nedovolí jej tak zaniknúť. Ale kto, keď menopauza nedáva veľa možností a ľudstvo s akým-takým reprodukčným potenciálom sa sem chodí iba sezónne pretŕčať v plavkách?

A komu má chýbať tá škôlka?

Aby som bola úprimná, doteraz mi to bolo vždy ukradnuté. Na reči typu „ani nevieš, ako rýchlo to prejde a pôjde do školy,“ som neveľmi dbala. Keď totiž človek nemá pred sebou fixný medzník troch rokov, po ktorom či chce alebo musí ohlásiť veľký pracovný come-back, ak čo-to porobí z domu, baví ho to a aspoň trochu pomáha platiť účty, ani by si nevšimol, že decko mu zajtra maturuje.

Načo by mu aj škôlka bola, hovorila som si niekedy potajme, nemusí si svoj krátky život pestriť rôznymi výživnými chorobami. Nemusí sa okrem omaľovaniek, vystrihovačiek a básničiek učiť od dvadsať detí naraz, ako sa hryzie do tváre.

Nemusí za mnou každé ráno vyplakať potok sĺz a ja s ním druhý, nemusím držať učiteľke nôž pod krkom, aby mu dávala iba mnou odobrené a predžuté jedlo, nemusím jej lepiť z novinových písmen anonymný odkaz, že jej dni sú zrátané, ak bude moje dieťa nútiť poobede spať. Veď mohla by som si príkladov navymýšľať aj viac, keby som chcela.

Socializácia alebo a/socializácia?

Teóriu o tom, že sa z neho stane odľud, keď nepôjde do škôlky, lebo mu bude chýbať socializácia, som s jadrným úsmevom hodila z hlavy. Tento užitočný rozmer sa dá predsa zariadiť aj rôznymi inými spôsobmi, nie?

No v čase, kedy som začala nahlas spriadať pikle, ako tu vybudujeme nejaký detský kútik, ihriská, pieskoviská a socialistickú vlasť druhej generácie, zmrazili ma tí starší a menej nažhavení, či som jaksik nepostrehla, že sezóna končí, ostrov sa vyľudňuje a drvivá väčšina detí sa bude socializovať až do ďalšieho leta iba ak na pevnine. Vraj si mám rýchlo spraviť pár fotiek detí, ktoré budem synovi ukazovať, keď sa rozprší.

Ďalší klinec do rakvy

Do tohto už beztak clivého rozpoloženia som sa medzi rečou od dôchodcov v zmiešanom tovare dozvedela, že jediná synova rovesníčka, ktorá tu mala trvalý pobyt, sa chystá odsťahovať preč z ostrova. Navždy. Niežeby sme sa s jej mamou pravidelne organizovane stretávali a vymieňali si recepty na kysnuté cesto. Každá sme boli inej krvnej skupiny, každá sme pili „iný šialok kávy.“

A predsa, ak sme do seba náhodou raz za čas narazili, bolo celkom príjemné zanôtiť si na päť minút, koľko ktorá nespala, aký je najnovší prírastok zubného chrupu (v mojom prípade úbytok), čo nové sa naučilo dieťa tej druhej a také podobné žvásty. A bolo tiež milé pozorovať, ako sa pozorujú tí dvaja, ako sa navzájom premeriavajú, ako na seba reagujú, každým dňom viac a inak.

Bez ohľadu na to, ako statočne som znášala fakt, že tu nemáme škôlku, začal ma hlodať ten drobný a podstatný detail: že tu nemáme deti. Ale nenechala som sa ohlodávať dlho, načo si kaziť krásny deň. Konečne som pochopila, čo je mojou misiou na tomto ostrove. Musím sa skrátka obetovať, dodať chýbajúci materiál, kým je čas. Kým tu od miestnych nechytím menopauzu.

(19 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...