Skúšky sviatkov, sviatky skúšok

Za posledné roky som si navykla vnímať sviatkovanie cez nepríjemné, miestami život strpčujúce mučenie zvané učenie. Akoby ma vhodili do kockatej, plechovej klietky, usadili ma za ochromujúce štósy papierov, ktoré by pospájané trikrát obmotali Zem a odsúdili na trest zabudnutím. Za dobré správanie si môžem sadnúť k štedrovečernému stolu, drhnúť sa kosťou a na Nový rok odbachnúť jeden delobuch. A potom znova do zabudnutia…kým nezistím, že je február 2006!

Niekde som čítala, že zaručený spôsob, ako docieliť psychické zrútenie u väzňa, je jednoducho nechať odkvapkávať vodu kvapku po kvapke, až kým sa z toho čľapkavého zvuku nezblázni. Túto praktiku zaváňajúcu stredovekom modifikovala moja novátorská diskofilná susedka do modernej podoby a týra ma lacnou „tuc-tuc-tuc-tudu-tuc-tuc-tuc“ hudbou, a to som s označením hudba bola príliš zhovievavá. Je to však jedna zo skutočností, pre ktoré dostanem od svojich imaginárnych bacharov priepustku z väzenia a môžem vyjsť do ulíc, resp. do lekárne.

„Prosím si dva čaje na nervy a štuple do uší,“ poviem pani magistre rozhodne. Penové štuple teatrálne odmietnem, a keďže som žena, ktorá vie, čo chce, vysvetlím jej: „Potrebujem totálne zvukotesné štuple. Viete, keby som napríklad chcela robiť so zbíjačkou.“ Nakoniec som vyfasovala nejaké špeciálne živicové, ktoré sa prispôsobujú uchu podľa jeho teploty. Zázračná vecička, to vám poviem, aj keď zrovna teleshopping či vlastne internetshopping nie je moje hobby. Tento zázrak má len jednu chybu: nedokáže sa vyrovnať s „tuc-tuc“ vibráciami. Na to mám mamu, aby susedke kopala do radiátora a ocina, ktorý jej zakričí, či neutiekla z Cajly. Keď mám skúšky, reagujú na rušivý element jej občasných diskoték s citlivosťou rodiča, ktorému práve zaspalo bábo, čo sa mu režú zúbky. Vytiahnuť si tak na skúške susedské vzťahy, budem excelovať…

Niekedy ma prepadne paranoja, že skončím slepá ako netopier, a to skoro vždy, keď zistím, že som na strane dvetisícšestopäťdesiatriapól a začínam z toho všetkého škúliť. Sem-tam ma príde niekto pozrieť do klietky pre blázna, čiže mojej študovne, len tak nakukne odo dverí, ale kým s tupým a dezorientovaným výrazom na tvári stihnem zaostriť, vidím akurát tak zatvárajúce sa dvere a po roztlieskavačovi ani stopy. Byť silno krátkozraká a mať štuple v ušiach je nájomno-vražedná kombinácia. Keď zistím, kto zosnoval celú túto skúškovú akciu…A k tomu výška nájomného rastie o úroky, t.j. humor mojej drahej famílie, že vianočný stromček si nevšimnem, ani keď ho podpália. Som presvedčená, že by som si ho všimla, za predpokladu, že ho zapálim ja ako vrelé poďakovanie za darčeky typu: ostrovidky (jedna tobolka denne proti šeroslepote), derm-neviemčo (špeciálny prípravok podporujúci zdravý rast vlasov a kože), guarana a čaj z gingka (na zlepšenie činnosti mozgu), PitBull (vám dáva krídla) a iné doplnky, s plnou náručou ktorých sa opäť odoberiem do cely.

Nie je ťažké odhadnúť, že som na dne, keď viem začať vetu iba frázou: „Z globálneho aspektu…“ Najlepšou terapiou ako sa stať znova človekom, je sadnúť si medzi deti, uhýbať sa mikrofónu, ktorým šermuje kňaz na všetky svetové strany a pýta sa detí: „A kto z vás vie, kto sa prišiel pokloniť malému Ježiškovi ako prvý?“ V reproduktoroch po celom kostole zaznie sladučký hlas asi päťročného chlapca: „Judáš!“

Tento výrok zaručene preťal moje skúškové a delobuchy na Silvestra pri ňom nemajú šancu.