Šťastie

Bol nádherný jarný deň. Práve som sa vrátil unavený z práce. Pri dverách už na mňa, tak ako vždy, netrpezlivo čakalo niekoľko párov rozžiarených detských očiek. Opäť som si pripadal ako Ján Slota v talkshow Daniela Krajcera a hľadal som pohotové odpovede na množstvo neodbytných otázok, ktoré na mňa začali chrliť títo najmenší moderátori našej rodinnej reality šou. Tati, pôjdeme von? Môžem si zobrať kolobežku? Zahráme si futbal? Pôjdeme na preliezky? Zoberieš mi formičky? Môžem si dať korčule?

V tom okamihu sa na scéne ako blesk z jasného neba objavila moja manželka a pomohla mi s vyzliekaním. Najprv zo mňa zvesila Števka, potom Magdušku a Patrika a napokon prišla konečne na rad aj moja bunda. „Tatino sa naobeduje a potom pôjdete von!“ Jej výrok deti upokojil. Zrnko múdrosti padlo do úrodnej pôdy a ja som vedel, že mám pred sebou aspoň dvadsať minút na to, aby som sa v kľude naobedoval. Zasadol som teda za stôl a po obede sme si, tak ako každodenne, s manželkou vypili šálku horúcej kávy. Dnes sa deti celkom rýchlo dohodli a všetci sa rozhodli pre bicykle. Pobrali sme sa teda von.

Denne sa tento rituál opakuje, ale i tak je každý deň pre mňa jedinečný a neopakovateľný.

Život bez manželky a bez detí si jednoducho neviem predstaviť.

Spomínam si, ako som kedysi dávno počul v kostole príbeh jedného juhoafrického veriaceho baníka, ktorý sa dennodenne tešil na chvíľu, kedy sa stretne so svojou milovanou manželkou a so svojimi piatimi deťmi. Ostatní baníci ho neveriacky počúvali. Veď ako môže niečo tak jednoduché a každodenné urobiť človeka šťastným?

Ten príbeh mi už vtedy utkvel v pamäti a často som nad ním premýšľal. Dlho som nevedel prečo, ale neskôr som to predsa len pochopil. Konečne som našiel to, čo som tak dlho hľadal. Svoje šťastie.

Anton Čulen

(Žiadne hodnotenia)

Loading...