Strategická porada

Práve prebaľujem pokakané dieťa. Do toho začal zúrivo vyzváňať služobný telefón. Z displeja na mňa mrká šéfka odboru. Nie, nezdvihnem! Dieťa má prednosť. O chvíľu však už pohotovo dohadujem so šéfkou termín porady k novým projektom. Pani Hudcovičovú som si dala na hlasný odposluch a ďalej veselo natieram malý zadoček rybacou masťou proti zapareninám. Je to v suchu! V utorok môžem aj ja predložiť svoj nápad na zefektívnenie nášho biznisu. Zavolám opatrovateľke, aby postrážila staršiu a priateľka so svojím synčekom hodinku-dve pokočíkuje v okolí firmy mladšiu dcéru.

Dala som sa do prípravy prezentácie môjho projektu na zasadanie vedenia. Stolička pri počítači môj zadok dobre pozná; či už v džínsoch, župane alebo len v nohavičkách. Možno si myslí, že objavila, všetkým dobre známu, celulitídu aj na mojom pozadí. Ale to by som jej, pravdaže, neuverila!

Rodina ma pre pevný vzťah s personálnym kompjutrom sem-tam slovne napáda. Vraj: „Mamička sa zosobáši ešte raz. Ale s internetom! Cha-cha!“ A pri tom sa toto moralizujúce komando váľa od smiechu.

Tento raz je to naozaj vážne. Nedovolím si ani nakuknúť, čo je nové v net-obchodoch s handrami, žiadne surfovanie po „babetku“, ani četovanie s tetou v Kanade. Ak projekt dobre sformulujem a odprezentujem, je nádej, že prejde. Keď ho odsúhlasia, bude sa realizovať a prémie mi naisto skrášlia výplatnú pásku. Potom sa ešte len bude cez internet nakupovať! Topánočky, sukničky, bundičky… A samozrejme, realizáciu projektu by som mala na starosti ja osobne. Z toho vyplýva šéfovanie tímu asistentov, ktorí budú pre mňa, zaneprázdnenú matku, vybavovať parciálne záležitosti.

Otvorím pavrpoint, pritom dám sťahovať imejly. Pozor! Z obrazovky na mňa cerí zuby akási blikajúca potvora. Vírus. Pekne – krásne ho zničím a spustím aktualizáciu antivírusového programu. Zatiaľ skočím do kuchyne zohriať obed pre staršie dieťa a dám ho do vysokej stoličky aj s podbradníkom na krku. Je to šikovná malá slečna, lebo sa už vie pekne sama napapkať. Ničím nerušene pokračujem ďalej. Vo vorde napísaný projekt transformujem do lákavo znejúcich sloganov v pavrpointe. Potom k nim hľadám a priraďujem pútavé obrázky.

Niekto zvoní! Na poštárku je už neskoro. Aha, priateľka s revúcim synátorom v náručí. Že či sa môžu u nás vycikať a upokojiť. Malý ochorel a práve idú z polikliniky. Kočíkovanie našej malej teda zajtra odpadá. Jasné, že Paľko nemôže ísť na dve hodiny von s tým sopliskom. Nehovorím už o tom, že by som sa bála skákania jeho „bacilíkov“ do nášho kočíka. Odišli. Nevzdám sa, veď mojej mladšej sú šéfka s generálnym pomerne sympatickí. Nakojila som naše bábätko a už len farebne dolaďujem moju peknú prácičku v počítači. Večer som ešte zmenila pár slajdov, aby moja spokojnosť bola úplná.

Do hlbokej noci precízne chystám môj zovňajšok. Kostým vyznieva dosť prísne, tričko pôsobí zasa málo rezervovane. Tieto nohavice nie; veď sa z nich nepodarilo vyprať slivkovú výživu. No jasné, dám si tento pulóvrik a sukňu. Na to nebude môcť nič povedať ani generálny. Jednoducho elegantné! Nastupuje úprava obočia. Nemôžem predsa vyzerať ako vlčica. Uplynulých pár dní som mala iné priority – teraz mám pádny dôvod robiť aj takúto čas-mrhajúcu činnosť. Ešte veci pre deti. Mladšiu beriem so sebou, staršej treba nachystať tašku k opatrovateľke. Plienky sem, jedlo tam, náhradné oblečenie a hračky obom. Skontrolujem batériu v noutbúku a doklady od auta. O pol tretej si spokojná líham spať s predsavzatím, že do siedmej budem svieža ako práve nakrájaný miešaný šalát z hypermarketu a teda sa do vytýčenej hodiny nedám nikým budiť. Svoj zámer som splnila. Vôbec som totiž nepostrehla, kedy k nám do postele pribudla ďalšia nocľažníčka aj s kompletnou výbavou: vlastný vankúš, perina a hračka. A to jedno kojenie malej nočnej stravníčky sa nepočíta za zlyhanie plánu, pretože hneď sladko zaspala.

Osem hodín?! Manžela už doma dávno niet. Vari nevie, že ma má zobudiť, keď nevstávam sama? Veru, odzvonilo starým dobrým vysokoškolským časom, keď som dokázala do piatej nadránom fungovať na nejakej párty a o deviatej sedieť na prednáške o Piagetovej teórii poznania.

Stres, panika…NIE! Upokojím sa a s rozvahou nachystám raňajky, umyjeme si zuby (Naše dojča má síce zatiaľ iba dva, ale „prstová“ kefka nesmie zaháľať ani v jeho prípade.), namaľujeme sa (Teda my dve staršie – najmladšej som zatiaľ rázne zakázala používať ružové balzamy na pery.), prebalíme sa (Teda len najmladšia z nás troch.), vyobliekame a fičíme. Kde je problém? Máš ho vidieť! Staršej práve dnes nejde dole hrdlom celozrnná žemľa. Tvrdí, že sú v nej tvrdé zrná, ktoré sa premenili na zlých prieskumníkov a snažia sa dostať do jej bruška. Napokon sme ich úspešne zapíjali francúzskym mliečkom, ktoré tých „zlých“ zneškodňovalo. Tesne pred odchodom si moja mladšia parádnica ogrckala šaty, ktoré som si sestrou nechala priniesť z UK. Že sa predvediem pred kolegyňami, aký mám vycibrený vkus. Prezliekli sme si iné krásne ale slovenské šaty. V konečnom dôsledku je to jedno – aj tak sa všetko vyrába v Číne. Odchádzame. Zisťujem, že nemám vo vlasoch modelovací krém s efektom „aut of bet“. Rýchlo naprávam tento neprekonateľný nedostatok. Malá už mrnčí v autosedačke. Vôbec sa nechce dať rozveseliť sestrinou snahou o odpútanie pozornosti od sedačkových popruhov. A tak zabávačkine: „Ba-ba-ba-ba-ba!“ vychádza navnivoč.

Byt je zamknutý. No neviem, prečo mi nejde odomknúť auto. Veď nemrzne! (Vtedy nosím rozmrazovací sprej pre istotu celú zimu vo vrecku.) Roztržitosť najvyššieho stupňa! Pokúšam sa vlámať do cudzieho auta! Snáď ma nevideli z okna susedia, lebo ozaj neviem, či by volali políciu, očné alebo hneď psychiatriu.

Vezieme sa mestom, stojíme v dopravných zápchach. So staršou sa vadíme, či má byť pustené rádio alebo nemá. Krúžime okolo miesta dohodnutého s pani opatrovateľkou. Len kde zaparkovať? Úspešne sme sa vopchali medzi dva džípy. A čakáme a čakáme. Kde len môže pani byť?! Moja zhovievavá trpezlivosť ustúpila akčnosti matky snažiacej sa prispievať do rodinného rozpočtu. Vyberám mobil. Čože? Mám ho vypnutý! A nie len ten vlastný ale aj služobný. Náhlivo oba zapínam. Pípajú správy o neprijatých hovoroch od opatrovateľky. Z nášho následného rozhovoru sa dozvedám, že v noci zle zavreli vodovodný kohútik. Vytopili susedov a teraz to riešia…

Obleje ma studený pot. To znamená, že do práce beriem obidve deti. Budú si o mne myslieť, že som šibnutá. Že sa ženiem za prácou počas rodičovskej dovolenky a neviem si zorganizovať ani len bejbysiting počas dôležitého pracovného stretnutia. Čo už. Idem na to!

Pri firme sa zaparkovať nedá. Tak sa ťaháme už pätnásť minút cez všetky námestia s autosedačkou našupnutou na konštrukcii kočíka, troma taškami (dve detské, jedna moja), pršiplášťami – pre prípad vody, kočiarikom s naobliekanou Šu-šu a noutbúkom. Ešteže mám ten ultraľahký. Cha-cha – môžem snívať. Avšak, keď dnes vyjde moja prezentácia, myslím, že bude vhodné požiadať o mladšieho, rýchlejšieho a hlavne ľahšieho brata tohto trojkilogramového závažia. Aj keď – mojim bicepsom bude asi smutno, že prídu o grátis posilňovňu.

Približne päťdesiat metrov od cieľa – budovy nášho úradu – začali staršiu dcéru véééľmi bolieť nožičky. A to nebolo všetko. Vraj Šu-šu sa potrebuje napiť mliečka. Rozhodla som teda, že si urobíme prestávku na mliečnu desiatu. Každá sme nakojili „svoje“ bábätko na lavičke v iluzórnom parku, t. j. na námestí pod stromom. V tom volá manžel, že si práve v robote vybalil zo svojho puzdra môj noutbúk. S hrôzou v očiach otváram zips na mojej počítačovej taške. Skutočne sa odtiaľ na mňa vyškiera ten jeho noutbúk. Ja už musím chodiť fakt skôr spať. V tom chaose nočného balenia pri svite ikeáckej lampičky som naložila do svojej tašky jeho stroj. On zasa ráno veľmi neskúmal tie dva nepodstatné rozdiely medzi našimi počítačmi. Automaticky vložil ten zvyšný do svojho puzdra. Teraz ma čaká cesta k autu a poď ho do manželovej práce. On za mnou ísť nemôže. Majú totiž najvyššiu návštevu priamo z ich Mekky – z Japonska. Staršia dcéra sa už vezie na skejtíku pripojenom na kočík. Šu-šu aj s jej buginou nesiem v ruke. Druhou karujem golfáče. Môj starostlivo vybratý pulóvrik začína vlhnúť pod pažami. Ešteže mám na sebe spoľahlivý antiperspirant, ktorý ma, ako hlásajú v reklame, nikdy nesklame. Bez ujmy na zdraví dorazíme k autu a už kutrám v kabelke, že kde sú kľúče. A tu narazím na iný kľúč – úesbé. Sláva! Veď ja som si tú prezentáciu stiahla aj na úesbéčko. Ďakujem Osudu, že sa nemusím terigať cez celé mesto po svoj počítač. Manželík dnes bude musieť vydržať bez toho svojho. Ale veď robia program Japoncom.

Všetky tri sedíme vo firme. Môj zamestnávateľ sa zase raz vyfarbil ako bejbyfrendly. Okrem toho, že ma zamestnáva momentálne na čiastočný úväzok s miestom práce doma, práve som dostala v jednej kancelárii priestor na obriadenie detí. O čas sa postaral generálny. Mal nepredvídané stretnutie na ministerstve a tak sa naša strategická porada začala o hodinu neskôr. Mladšia ju prespala v autosedačke. Staršia je zasa zvyknutá počúvať prednášky, keďže ju už dávno vláčime po rôznych konferenciách. Sústredene sedela za okrúhlym stolom. Akurát takmer na konci mojej prezentácie lepšie pozakrývala bábiku.

Pani Hudcovičová volá cez skajp. Pokojne si preložím mikrofón zo susedného počítačového stolíka na prebaľovací pult a pokračujem v rozotieraní rybacej mastičky. Hlási mi novinu, že môj projekt zvíťazil na plnej čiare a generálny je zo mňa totálne nadšený. Áno! Som fakt dobrá! Imejlom mi oznamuje ďalšie podrobnosti: Realizácia sa začína hneď zajtra. Ja už mám na celej záležitosti pracovať ako šéfka veľkého oddelenia. Plat sa mi zmení z úbohých päťdesiat tisíc na lepšie znejúcich dvestopäťdesiat tisíc. Ultraľahký noutbúk je samozrejmosť. Voziť ma bude ma služobná limuzína so šoférom, vyhradená iba pre mňa s rodinou. Firma najme štyroch ľudí, ktorí mi budú plne k dispozícii na výpomoc v domácnosti. Špeciálna prémia za vytvorenie projektu je letná dovolenka podľa vlastného výberu v akejkoľvek cene.

Po tejto pozitívne ladenej správe sme sa všetky tri vydali na romantickú prechádzku okolo nášho žlto-bieleho panelového vežiaka.

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007