Porodila som len o pár mesiacov skôr ako krčmárkina dcéra Paula. Keď sme sa stretli pred ich “kafićom”, ona, ešte bruchatá a mierne spuchnutá, mi na chvíľu hádam zazávidela, že ja už svoj náklad môžem zo seba zložiť; stačí rozopnúť nosič. Ale potom si to rozmyslela. Jej brucho zatiaľ nerevalo ako besné.
Reve ti decko? Tak ho nakoj!
Mali sme práve s Paulou nejakú intelektuálnu debatu na pozadí tehotenských a laktačných hormónov. Živo sa zaujímala o to, čo ju už čochvíľa čaká. Stačí porodiť! Moje milené dieťatko nám počas rozhovoru, ako inak, škriekalo, keď sa ma spýtala, či ho kojím. Áno, jasné, prikyvujem a hýbem sa v rytme, aby som ho utíšila a počula si vlastné myšlienky.
“No tak ho nakoj!” pozrela na mňa pohľadom, ako že no ty retardovaná, na čo ešte čakáš?!
Pristihla som sa v tom pomykove, že si ťahám stoličku za roh kafiću, pekne do súkromia, aby mi náhodou nenaúčtovali drinky navyše. Kým som spravila všetky potrebné úkony, zistila som, že syn už medzitým zaspal. Veď iba to ho trápilo, presne to mi tými plačlivými pazvukmi oznamoval.
Hladný byť ešte nemohol, po poslednej dávke určite nie. To len jej rozkazovací spôsob ma zmiatol natoľko, že som zabudla, o čo mu ide.
Ona už nekojí
Nejaký čas som sa s Paulou potom nevidela. Občas som stretla jej mamu, medzičasom hrdú babku. Tú krátko po pôrode vnúčika začalo prevelice zaujímať, či ešte kojím a či mám dosť mlieka. Lebo jej vnúčik, ledva mesačný, už musel byť dokrmovaný umelým mliekom.
“Je totiž veľmi nepokojný,” vysvetlila dôvod, prečo učinili takúto nápravu v jeho stravovaní.
“Ako každé dieťa,” pomyslela som si nahlas. Prečo tu vždy krútim bokmi makarenu, keď sa mi junák mrví v nosiči? Aby som pobavila štamgastov?
Dôvodov, prečo sú deti nepokojné, nespokojné, urevané, uškriekané, katastrofické, môže byť predsa viac. Nemusíme hľadať za každým plačom hladné Čenkovej deti na trinástej strane.
Plače, daj mu jesť
Lenže tu je asi miestnym folklórom zapchať plačúcim bábätkám ústa jedlom. Napríklad tie dve dievčatá z dediny, ktoré letmo stretávam. Letícia a Patrícia. Majú päť, sedem rokov a sú chorobne tučné. Je to problém, zďaleka nie estetický.
Cukrovku, cholesterol a iné zdravotné nepríjemnosti im od útleho života zabezpečila ich dobromyseľná mama. V dobrej viere, lebo veď plakali od hladu, im začala krátko po návrate z pôrodnice miešať do fľašiek keksolino.
Ak by to nevyplývalo zo samotného názvu, preložím: instatnú kašu z keksov pre deti od 8. mesiacov. Po takej mňamke už boli úplne pokojné ako sväté obrázky.
Netvrdím, že je zrovna jednoduché, prísť na to, čo sa skrýva za detským plačom. Ale zvaľovať to len na hlad, je nebezpečným zlozvykom, z ktorého nemusíme vyrásť. Aby raz, keď sa Patrícia nešťastne zaľúbi, nesiahla po istej záchrane – napríklad po štangle salámy.
