Tak, ako to má rád ON

Známa chcela po mne recept na griláž. Prezradila som suroviny, gramy, aj postup: “Keď robím karamel, nevadí, že ostanú hrudky, môj muž má rád, keď do nich môže zahryznúť. Takisto orechy, nepomeliem ich všetky, časť posekám, aby bolo do čoho kusnúť. A nevrstvím oblátku za oblátkou, nech má poschodí ako mrakodrap, stačí jedno a dosť.” Uškrnula sa na mňa popod fúz: “Lebo ON to má tak rád, však?”

Básnická otázka. Načo odpoveď.

“Máš to ťažké, dievča,” pozrela na mňa z mosta do prosta. “Mne už, našťastie, nikto nediktuje, čo má ako byť. Robím si to, čo chcem ja. Konečne. Po tridsiatich rokoch,” naznačila svoju aktuálnu porozvodovú situáciu. “Chvíľu to síce trvalo, objaviť znovu svoje vlastné chute. To máš tak, keď si osvojíš tie jeho. Ale v čase to až tak človek nevníma, že prichádza o identitu, veď je to len griláž,” uzavrela svoje manželské skúsenosti a s chuťou sa do nej zahryzla.

No márnosť!

Pozrela som na ten kus suchého koláča, ako na dôkaz vlastnej nesvojprávnosti. Hodinka pravdy. Pre mňa, za mňa, je mi dosť jedno, či je do čoho hrýzť, lebo som šťastná jak blcha, že ešte vôbec mám čím. Možno, keď raz nebudem mať zuby, zomeliem do griláže aj tortové oblátky. Budeme to volať grilážová padrť. A určite ani muž neohrdne, lebo v tom čase už bude aj tak príliš dementný na to, aby si spomenul, aké to bolo, keď mu jedlo do brucha nepodávali hadičkou. Ale dnes to chcem robiť podľa neho, tak, ako to má rád. Tak, ako to robí aj on mne.

Nič neprirodzené.

Keď som bola tehotná, každý večer mi varil grís. Ak sa minula škorica, bol by napriek promile šlapol na bicák a búchal na dvere obchodu, až kým by mu ráno neotvorili. Lebo tak to mám rada. Je pravda, že doma sme nikdy nič také ako grís nejedli, lebo u nás na Podunajskej nížine sme poznali iba krupicovú kašu, aj to s grankom navrchu. Ale chlapec z hôr si okrem svojho prízvuku a čudných názvov priniesol so sebou aj pre mňa nové vône a chute jedál. Niektoré som si zobrala za svoje. Ale nádejám sa povedať, že som kvôli tomu svoju identitu nestratila, len som ju trochu obohatila. Rovnako tak on. Prevzal čosi z môjho slovníka, aj jedálnička. Plus opeknel.

Ľudia žijú spolu, nielen vedľa seba.

Možno po tridsiatich rokoch budem múdrejšia a keď sa naše cesty rozídu, obviním za to griláž. Aby som prišla naspäť k svojej prapodstate, vrátim sa ku granku, škoricu vysypem do septiku a budem to znova ja. Ale teraz ma to baví, ísť hoci aj hlavou proti múru, a robiť aspoň tú hlúpu griláž tak, ako to má on rád. Lebo mám chvíľkový pocit, že pomedzi hrudky skaramelizovaného cukru by sme nemali stratiť predovšetkým záujem o toho druhého.

p.s.

apgrejdnite si svoju griláž, ako sa vám ľúbi:

• 250 g cukru/250 g masla/250 g vlašských orechov/1 salko/tortové oblátky

cukor necháme na panvici (môže byť aj wok kena homa, ak to ON má tak rád) rozpustiť na karamel, či už s hrudkami alebo bez, ideálne by mal mať karamelovú farbu (jedine že ON chce, aby bol prihoreto čierny),

povedľa v kastróliku alebo inom vhodnom svadobnom porceláne skvapalníme maslo (môže byť aj herák, ak sa obávate, že sa griláž ešte v ten deň nezje a nechcete riskovať zasadlovenú arómu masla, jedine že ON to má tak rád), prilejeme ho do karamelu a miešame, čo to dá, až kým nesplynú v manželskej symbióze

orechy vlašské (ibaže ON má rad kokosový), v konzistencii na akej sa skonsenzuálnite, či už celé so škrupinou alebo rozdrvené na popolček, vsypeme do karamelovo-maslovej zmesky a pokúsime sa o jeho zapracovanie tiež

salko plechovku otvoríme a kydáme bez toho, že by sme sa ako onuce unúvali predtým ho pol dňa variť, skrátka len ho tam tak bachneme a miešame, nech precíti karamel, maslo aj orechy, a následne v tesnom závese budeme ešte za tepla liať túto masu na oblátky, ukladajúc poschodí toľko, koľko jemu sa bude páčiť, tak ako to ON má rád.

Hlavne, nech po nej opeknie!