Takto by to malo byť stále, ale bez pandémie

Môj luxusný život

Môžem povedať, že koronavírus mi situáciu vlastne zlepšil, ako sme doma všetci. Napríklad viem ísť v pokoji na záchod, čo je luxus, ktorý som predtým nemala.

Neviem, či je rovnako spokojný môj muž. Už po týždni strávenom iba doma mu začalo chýbať jedlo z „korporátnych táckarní“, pretože som sa pred časom dala na zdravšie stravovanie. Tak si ho raz za čas udobrujem rezňami.

Náš drobec je ešte malý, o to viac času mu treba venovať. Neriešime teda školské úlohy ako rodičia školopovinných detí, ale musíme mu aj tak robiť program, sám sa zahrá iba chvíľku.

Máme zabehnutý režim, že dopoludnia sa venujeme malému, našťastie sme sa presťahovali pred časom do domu na dedine, takže vybehneme do vlastnej záhradky, kde pracujeme – momentálne sadíme, okopávame, alebo sa zabávame s našimi dvomi psami.

Sociálny kontakt sme veľmi obmedzili. Chodíme menej medzi ľudí, už nie na prechádzky po dedine, len doma po dvore. Nestretávame sa ani so súrodencami a ich rodinami. Iba s rodičmi, pretože chcem minimalizovať ich výlety do obchodov, sú rizikovou skupinou. Maximálne sa snažím dodržiavať bezpečnostné opatrenia.

Mne je vlastne lepšie

Nebyť toho zdravotného aspektu, teda že hrozia vážne zdravotné komplikácie až smrť, a že sme značne izolovaní od rodiny, by som si túto situáciu dokonca pochvaľovala.

Zažívam o veľa menej hektiky a stresu, klienti ani štátne úrady ma „nedusia“ , veľa času trávime spolu ako rodina. Bez pandémie by som v marci bola na prášky z daňových priznaní. Teraz som z nich na prášky len na polovicu.

Dokonca by som si priala, aby sme aspoň jeden mesiac v roku (ideálne dva) mali takto každý rok aj bez pandémie.

Nerozumiem veľmi ľuďom, ktorí sú na nervy z toho, že musia byť doma so svojimi najbližšími. Veď konečne majú možnosť byť spolu, tráviť spolu čas a venovať sa veciam, na ktoré bežne priestor nemajú. Viem to pochopiť, ak sú rodiny zavreté v dvojizbovom byte, z ktorého nemôžu vytiahnuť päty nikam. Ale v rodinnom dome to je super.

A chápem aj tých drobných podnikateľov, ktorí museli zavrieť svoje prevádzky a netušia, či prežijú. Ale moja práca zatiaľ pokračuje štandardne, keďže aj pred pandémiou som robila z domu popri drobcovi.

Ak by som nemala rodinu a bola by som slobodná a bezdetná, asi by som celé dni len spala, čítala, cvičila podľa videí na webe, pozerala filmy, učila sa španielčinu, trénovala svoje psy… Veď to je ako dovolenka, nie?

Vôbec to nie je zlé

Podľa mňa je na tomto celom treba vidieť pozitíva. Bežne počas roka každý len frfle, ako nemá na nič čas, ako nestíha, ako musí stále pracovať, ako mu horia termíny. Konečne máme čas venovať sa sebe a svojim najbližším. A čas strávený s nimi je predsa viac, ako zájsť si shoppingovať do Parndorfu alebo ísť na koktejl do mesta.

Všetci by sme mali spraviť maximum pre to, aby sme ochránili seba a ostatných, teda sedieť doma na zadku a nedovoliť vírusu, aby sa šíril. To máme plne v rukách. Aj to, ako ten čas, ktorý trávime doma, bude naplnený. Ostatné, čo je mimo nášho priameho vplyvu – stav zdravotníctva, stav ekonomiky, to proste nejako prežijeme.

Ak každý spraví vo svojom malom svete maximum pre to, aby situáciu zlepšil – či už len tým, že ostaneme doma, alebo ušijeme susedom rúšky, alebo im pomôžeme s nákupom, tak sa to zásadne prejaví aj v tom veľkom svete okolo.

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...