Taký normálny deň

Je jedna hodina v noci. Prebúdzam sa na zvuky cup cup cup a moje malé päťročné zlatíčko vchádza do spálne a v polosne prikazuje: „tato choď do mojej izby, ja idem k maminke“ a surovo milým a bolestivým spôsobom sa snaží nájsť čo najlepšiu polohu a najviac miesta. Do rána mi z lásky udeľuje kopance na všetky časti môjho tela, veď vyvaľovať sa vo veľkej posteli je predsa také úžasné.

Prichádza piata hodina, a to je pravidelný čas začať žiť deň na plno, počujem zase cup cup cup a krik: „tato choď z mojej izby preč“ a chudák manžel sa opäť sťahuje do svojej postele. No zbytočne, už si nepospí. Rýchle idem do detskej izby, ľahnem si s Ivkom do postieľky a presviedčam ho, že treba ešte spinkať, ale márne : „mamina ty nevidíš, že už je svetlo, je predsa ráno, treba vstávať!“ Vravím „Ivko zavri očká, ešte si pospinkáme, veď aj hračky ešte spia“, no on na to :“ako môžu spať keď nie sú živé, to sa len tak hovorí, veď ani ježiško nenosí hračky, to dávajú dospeláci, viem, Biba mi to vravela“.

A tak sme hore, veď je už ráno a treba sa predsa porozprávať. „Maminka vieš čo , strašne súrne potrebujem notebook, ale nie taký šmejd, ale poriadny čo sa hneď naštartuje, aby som mohol robiť, kúpiš mi ho?“ Ja na to: „keď budeš väčší a chodiť do školy“, ale táto odpoveď ho neuspokojí, pretože nemôže tak dlho čakať, keď ho predsa potrebuje teraz. „Tak mi dones aspoň kakauko, prosím a rýchlo“. Idem do kuchyne, spravím kakao, manželovi kávu. Dieťa maximálne spokojné keď ma môže držať za „memenky“ a cuckať z fľaše kakao. Dopije, riadne si odgrgne, „som prasiatko?“ pýta sa , vravím nie, nech ti je na zdravie.

Po rannom kakauku sa ide vypiškať, dvere sa rozletia, chytro ich chytám, aby nebuchli, malý sa vyciká a odchádza, vravím „Ivko spláchnuť a zavrieť dvere“. „Mamina, vodou treba šetriť, dvakrát cikať a raz spláchnuť, keď pôjdem ešte raz potom to urobím“. A tak ako každé ráno idem poutierať WC dosku, lebo chlapi očurávajú dosky, tato mu to vravel, že to chlapi robia a spláchnuť.

Odprevadíme manžela ku dverám do práce. Malý ho vybozkáva a želá dobrú cestu s upozornením, aby mu nezabudol kývať. Kývame z okna a tato ráno o šiestej poriadne zatrúbi, hoci mu každý deň vravím nech to nerobí tak zavčasu ráno, ale chlapom niečo vravieť je zbytočné.

Našťastie dávajú ráno na Markíze Švábov – rozprávku, takže môžem v kľude pripraviť raňajky. „Ivko poď sa naraňajkovať, oblečieme sa a pôjdeme von“, no kým tieto úkony zdoláme, dá to zabrať. Nekonečné prosenie, obháňanie po byte a zdôvodnenie, prečo ešte nie a záver „veď ma nechaj, nemusíš sa o mňa toľko starať, ja som už dosť veľký, postarám sa o seba sám“. Keď sme už konečne pri dverách a dvadsiatyôsmykrát chytím a obujem lietajúce tenisky, počujem „treba mi kakať, ale idem sám, ja na teba zakričím“.

Sedím v kuchyni, čakám a zrazu počujem nielen ja, ale určite celý dom : „Danielkááá! Už som sa vysrááál, poď mi utrieť riť!“ Rýchle letím do záchodu a „Ivko to ako vyprávaš, to nie je pekné, nehanbíš sa, to sa mi nepáči, takto slušní chlapci nevyprávajú“, no podľa neho je to normálne, veď aj deti v škôlke tak hovoria. Keď si myslím, že už sme vonku som na omyle. Treba ešte zaistiť detskú izbu, aby nejaký zlodej do nej neprišiel. Takže čakám kým malý urobí alarm, namontuje drôtiky, nahodí kód, zavrie dvere, čuk čuk, skúša päťkrát či mu alarm funguje. Ale stihol ešte poopľúvať dokonale zrkadlo.

Konečne sa dostaneme von na nákup spojený s neustálym mrnčaním čo všetko mu treba kúpiť, hádzaním zbytočností do košíka a ja vyzerám ako matka, ktorá svojmu dieťaťu nič nedopraje. Pri novinovom stánku, keď som mu nekúpila časopis pre 14 ročných s neidentifikovateľnou gýčovou prílohou, nasleduje ukážka vzdoru ako z učebnice. Rev, vresk, hodenie sa o zem a gúľanie po chodníku, super divadlo pre okoloidúcich. Všimla som si ako mi narástol, už je dlhý ako chodník široký, za chvíľu mu budú trčať nohy na cestu. Keďže v takejto situácii nepomôže nič, idem ďalej a malý si to rozmyslí, zodvihne sa a dobehne ma. Našťastie išla okolo práve mestská polícia, tak sa zľakol, ináč by sme tam ležali aspoň takých 20 minút.

Ideme sa pohrať na tenis, vzali sme so sebou aj škrečka. Pristaví sa pri nás suseda: „Ivko čo to máš v tej klietke?“ „Malka-Palka, a vieš narodili sa nám škrečky, sedem, ale zomreli“, „Hej a čo sa im stalo?“ pýta sa suseda a Ivko odpovedá s výrazom vedca pre neodbornú verejnosť „vieš, mali rakovinu prsníka“. Dúfam, len, že Malko-Palko prežije, lebo mám pocit, že si ho mýli s tenisovou loptičkou. Po športovom dopoludní ideme domov na obed, ktorý mi ohodnotí ako veľký znalec „no celkom dobre si navarila, celkom dobrá grcaninka, ale nie maminka, bolo to dobré, ďakujem“.

Nestíham ani umyť riad a už na mňa kričí, že sa ideme hrať na školu, pripraví si plniace pero, zošity, no napíše svoje meno, zopár písmen, čísel a už sa meníme, lebo on to vie a ja sa predsa musím učiť písať a potrebujem dobrého učiteľa. Po našej škole ideme von, aby sa dieťa vybehalo a ja márne dúfala, že skoro zaspí.

Prichádza tato z práce, v telefóne ho prosím, aby zavrel okno na detskej izbe, lebo vyzerá na búrku a spolu vyrážame ešte do prírody, tato zabehať, aby schudol a k horskému potoku zbierať drahokamy. Príjemne unavení a s veľkými protestami sa ide domov na večeru a spať. Vchádzame do bytu, ale pozor! Tato síce zavrel okno, ale nechal otvorené dvere a tam je predsa alarm, o to nemal robiť. Nasleduje hysterický záchvat: “ako sa mohli dvere otvoriť keď som naťukal kód, tu musel niekto byť, veď som zaviedol elektriku, dal disketu a nainštaloval číselný kód!“ Podarilo sa mi ho ukľudniť, že disketa je asi vadná, musíme ju vymeniť na čo zareagoval: „tie výrobky sú také nekvalitné a drahé mami, však“.

Po večeri, ktorej vzorky sa nachádzajú všade dookola, nastáva problém, ako ho zas večer presvedčiť, že po rozprávke a kúpeli, lepšie povedané povodni v kúpeľni vďaka fontánke ktorú si tam robil, treba ísť do postele. Spokojná, že Ivko leží v postieľke, robím kakauko. No využil tú chvíľu, pyžamo vyhodené na lampe a behá holý po byte. Obháňam ho a snažím sa presvedčiť, že všetky deti už spia. Cítim, že príde prejav päťročného vzdoru. Manžel s nervozitou sa ozýva „choďte už spať“, chce mať kľud, unavený z práce. Ale malý chytá druhý dych a z posledných síl si vydobýja, že chce pozerať Susedov, lebo dávali reklamu a dnes to bude dobré. Márne moje snaženie, po dobrotky to nejde, tak končíme jemným na zadok. No a predsa takéto ublíženie detskej dušičke sa nerobí. Ako odplata za také poníženie nasleduje trest, a to už poznám, ťahám ho za ruku do záchoda, no zbytočne, v behu začne nasilu vracať, a je to všade, v chodbe, v kuchyni, na stene, na mne. Po prejave vzdoru si oblečie pyžamo a sadne v obývačke na gauč a pozerá Susedov s komentárom: „vidíš, vidíš to, prečo ma biješ potom grciam“.

Zaspáva, odnesiem ho do postele, no ešte skúša. „Ivko prosím ťa spinkaj, už je veľa hodín, ja sa musím ešte učiť zajtra mám skúšku“, moje posledné slová a odpoveď „načo si šla do tej školy“. Je 21.30 a ja prežívam krásny pocit, že môj anjelik konečne zaspal. Sadám v kuchyni za stôl nad knihy a prichádza manžel. Milujem to, keď sa chcem učiť a začne tam hrkotať, krájať, natierať, naberať. A aby nebolo málo ešte aj filozofovať: „keď ťa neposlúcha, robí zle, ty musíš ostať kľudná, musíš ho niečím zaujať a tak dosiahnuť svoje, on cíti, že ty si nervózna a to ho ešte viacej dráždi, ty musíš byť kľudná“. Tak prečo mi to nepredvedie, nerozumiem.

Konečne odíde z kuchyne, zahĺbim sa do svetových dejín a už to počujem, chrápanie. Nie! Kričím v mysli. Je 22.45, zobudila ho streľba v telke, prichádza opäť do kuchyne: „ty sa ešte učíš, čo nejdeš spať? Veď si sa to cez deň musela naučiť?“ V hlave si myslím: “no pri malom sa teda naučím veľa“. A keď mi tam zase začal hrkotať, veru som to zavrela a išla spať.

Ráno keď ma odprevádzali do školy želanie môjho synčeka znelo: „dúfam že tú skúšku neurobíš a nezabudni mi kývať“. Nezabudla som, kývala som, skúšku som urobila na jedna mínus, pochvaly som sa nedočkala, veď aj na čo, taký ideálny preddeň nemohol priniesť nič lepšieho. Treba byť len kľudná, zachovať pokoj a rozvahu, a vedieť dieťa zaujať a všetko ide v pohode. Teória mi je jasná, no a kým ho ožením naučím sa aj prax. Ale aj tak je to krásne, nedala by som ho za nič na svete. Veď bez neho by bol život nudný, len nech je zdravý a šťastný. A ráno keď otvorí oči a pritúli sa ku mne a povie: „Danielka, maminka, ľúbim ťa, dnes budem celý deň dobrý, o ho hó, máš tu celulitídu, rob s tým niečo!“ viem, že je moje najlepšie dieťa na svete.

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007

(Žiadne hodnotenia)

Loading...