Taký normálny rodinný výlet

Vždy sme si s manželom hovorili, že keď budeme mať deti, budeme často chodiť na rôzne výlety. Do roka aj troch dní od nášho veľkého dňa (toho svadobného:-) pribudol k nám náš prvý syn Samko, ktorý má dnes už krásnych 15 mesiacov.

Nedávno sme sa rozhodli urobiť si náš prvý väčší výlet do ZOO. Boli sme už s naším pokladom všelikde, ale v ZOO veru ešte nie, a tak to mala byť naša premiéra.

Keďže náš syn je maximálne spoľahlivý a presný budíček, neobťažovali sme sa nastavením klasického budíka. Chceli sme vyraziť čo najskôr, aby sme sa vyhli júlovým horúčavám. No ako to už býva, práve v to ráno sa náš „spoľahlivý“ budíček pozabudol a „zazvonil“ až o hodinu a pol neskôr. Pokojne si spal namiesto do siedmej až do pol deviatej.

Keď som sa prebrala na to, že mi niekto ako každé ráno trhá vlasy a prelieza cez brucho, ešte som sa trocha ponaťahovala a polospiaca som šla do kuchyne pripraviť môjmu malému „budíčku“ mlieko. Pohľad na hodiny ma ale doslova šokoval a hneď som bola prebratá tak, že mi nebolo treba ani každorannú kávu.

Rýchlo zobudiť manžela, ktorý stále úspešne odolával synovým „budiacim aktivitám“, nachystať seba, malého, pripraviť jedlo, pitie, … Pobehovala som po byte ako odtrhnutá z reťaze, keď mi môj drahý muž zahlásil, aby som nestresovala, že všetko v pohode stíhame a o deviatej môžeme vyraziť. Neviem, kde sa berie jeho optimizmus, ale mne bolo nad slnko jasné, že nestíhame.

Vlastne, manžel by naozaj dokázal bez problémov vyraziť o deviatej – jediná jeho starosť bola totiž dať sa do poriadku a nájsť kľúče od auta.

Ja som najskôr musela naháňať syna po všetkých izbách, lebo sa všemožne snažil utiecť pred prebaľovaním a obliekaním. Keď som ho konečne dostala do polohy, kedy som dokázala napriek jeho metaniu a kopaniu dať mu čistú plienku a oblečenie, musela som ešte prichystať kopec vecí vrátane seba.

Manžel už nervózne stepoval na chodbe a ani ho nenapadlo, že by mi mohol s niečím pomôcť. Miesto toho len veľavravne prevracal očami a hundral niečo v zmysle: „…ach tie ženy! Prečo im to vždy tak trvá…“ Radšej som sa nevyjadrovala, lebo by sa to určite neobišlo bez nejakej tej hádky.

Radšej som ho poprosila, aby aspoň nachystal fotoaparát. Problém bol v tom, že sme deň predtým úplne zabudli dať nabiť baterky. Fajn, tých pár minút do odchodu bude musieť na nabitie bohato stačiť, aby sme mohli urobiť aspoň zopár záberov z nášho fantastického výletu.

Ja som sa zatiaľ dala ako tak do poriadku, aj keď som si predstavovala, že svojmu vzhľadu venujem viac času, nech na tých fotkách vyzerám neodolateľne. No nič, nebudem neodolateľná, snáď iba prijateľná, ale veď krása nie je všetko, no nie?

Pozriem na hodiny v kuchyni, potom na manžela, ktorému už konečne dochádza, že naozaj nestíhame vyraziť o deviatej – ibaže by sme dokázali cestovať v čase, čo zatiaľ, bohužiaľ, nevieme.

Ešte rýchlo „tašku prvej pomoci“ – teda všetko potrebné na prebalenie a prípadné prezlečenie, keby náhodou…

Časový sklz spôsobil, že som nestihla synovi pripraviť nič na papanie – hodila som do tašky pár banánov a dohodli sme sa, že cestou navštívime niektorý zo supermarketov, aby sme doplnili zásoby. Chvalabohu za hotové príkrmy a presnidávky!!!

Konečne nabalení, zásobení a patrične vynervovaní sme na ceste do ZOO. Malý si v autosedačke pokojne zaspáva a ja skontrolujem čas. Jedenásť hodín a pár minút k tomu.

Napriek hektickému začiatku si v duchu sľubujem, že sa nenechám už ničím vytočiť a užijeme si krásny rodinný výlet.

Na miesto sme dorazili na pravé poludnie. Slnko pálilo ako o dušu, a tak som ešte rýchlo natierala syna opaľovacím krémom. Môj manžel na mňa pozrel pohľadom typu: „Bože, mohli by sme už konečne zamknúť auto a ísť za zvieratkami?“ a ja som naozaj nemala náladu vysvetľovať mu všetky riziká a nebezpečenstvá slnečného žiarenia pre detskú pokožku, takže som pokojne donatierala syna od hlavy až po päty a až potom hurá na zvieratká!

Slnko a horúčava nerobili dobre nikomu ani zvieratám. Väčšinou boli pozaliezané vo svojich úkrytoch, zato ale Samko videl veľké „pipky“ – teda pštrosy a iné vtáctvo – a stále opakoval „na-na“, čo v jeho reči znamená pipka.

Fotografovanie nedopadlo príliš pozitívne, lebo náš syn sa rozhodol, že jednoducho pózovať nebude a tak na tých pár fotkách je väčšinou veľmi rozmazaný (prípadne je zachytená len časť jeho tela), keďže sa zakaždým snažil čo najrýchlejšie utiecť spred objektívu.

Po dostatočne dlhom čase behania po ZOO sme s manželom celí upotení a unavení čakali, kým si náš drobec bude chcieť trochu zdriemnuť, aby sme mohli skočiť na nejaký obed. Skôr by sme ale asi zaspali my, ako náš poklad, ktorý bol doslova nabitý energiou. Môj drahý muž síce hovoril, že s malým nebude problém, aj keď je hore. „Veď bude pekne sedieť pri nás v kočíku,“ vysvetľoval mi.

Hmm, on naozaj toho o našom synovi veľa nevie. Protestovala som, lebo mi bolo jasné, že sa ani jeden z nás poriadne nenaje, ak bude Samko v bdelom stave, no manžel a hrozný hlad ma presvedčili. Drahý mi sľúbil, že ak náhodou bude situácia neznesiteľná, on si malého vezme na starosť. To ma trochu upokojilo, i keď pochybností ma to nezbavilo.

Obed dopadol katastrofálne. Kým manžel si spokojne jedol svoju porciu, ja som musela rýchlo do seba všetko nahádzať a zobrať nášho vrieskajúceho, vzpierajúceho sa syna preč. Nechcela som čakať, kedy nás niekto z tej terasy vykáže, pretože naše dieťa predvádzalo strašné divadlo. Zistila som, že syn má pozoruhodný hlasový potenciál, nakoľko bez problémov dokázal prekričať hudbu ako aj ostatné deti a ľudí na terase. Na náš kočík som sa dívala s úprimným súcitom a čudovala som sa, ako obdivuhodne odoláva prudkým pohybom 11-kilového pasažiera. Samozrejme, môj muž mi pripomenul, že zbytočne stresujem, veď je to len dieťa a nikomu to neprekáža.

Nenormálne nahnevaná a vynervovaná som sa prechádzala s kočíkom, kým si manžel konečne nedojedol svoj obed.

Napriek vysokému štádiu nervozity som sa snažila aspoň ako tak zachovať pokoj a nekričať na moju drahú polovičku, keď sa po „príjemnom“ obede objavil pri nás. Musela som sa ale veľmi prekonávať. Našťastie, všade naokolo bolo veľa ľudí, takže som nepokladala za rozumné hádať sa pred nimi všetkými.

Cesta domov sa niesla v absolútnom tichu – malého konečne premohla únava a sladko spinkal, manžel sa snažil sústrediť na šoférovanie, ja som sa nemohla dočkať, kedy budeme doma a v duchu som ešte stále ticho zúrila.

Keď teraz na tento nedávny výlet spomínam, je mi do smiechu. S manželom sme sa poučili, že ak sa nabudúce rozhodneme niekam vyraziť, jednoznačne nenecháme budenie len na nášho syna a tiež, že si potrebné veci pripravím rozhodne deň vopred. A ďalšie ponaučenie – nikdy neísť do reštaurácie s naším synom, pokiaľ zrovna tvrdo nespí 🙂

Každopádne sa ale už teraz tešíme na ďalšie výlety, ktoré nás ako rodinku čakajú.

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007