To je tá, čo za všetko toto môže

Na to, čo sa odohralo pekných pár rokov dozadu kdesi v Tatrách, sa pamätám veľmi dobre. Pobehovalo tam niečo večne vysmiate, malo to trefné reči, mnohých z toho bral infarkt, ale ono dotyčné stvorenie bolo absolútne v pohode voči „svojim“ spriazneným dušiam a rovnako voči „opozícii“.

Nejak sme si padli do rany.

Keď nad tým premýšľam, tak asi tým, že rýchlosť našich odpovedí bola rovnaká a nepotrebovali sme si stáť na vedení ani dlho filozofovať nad povedaným, aby sme sa pochopili.  Plusom bol aj rovnaký pohľad na svet, možno značná dávka niečoho, čo mnohí volajú infantilnosť alebo slušnejšíe nezodpovednosť.  V našom ponímaní to bola iba obrovská radosť zo života, ktorá hľadala vždy to, čo bolo na akejkoľvek situácii fajn, aj keď to bolo mierne prisolené slzami. A ešte niečo: odvaha žiť tak, ako to cítime najhlbšie v sebe, napriek všetkým obmedzeniam, tradícii, názorom, spoločenským tlakom a zvyklostiam, pravidlám „slušnosti“, rodinným koreňom a neviem čomu ešte.

Jednoducho nám život a ľudia v ňom chutili každý deň.

A potom sa naše cesty nejako zvláštne, bez nášho pričinenia rozišli. Vedeli sme síce, kde ktorá existuje, ale to bolo tak všetko. Priznám, že som ju zdiaľky pozorovala a s potešením dobíjala som si na nej baterky, keď sa mi zdalo, že nedokážem už byť „proti všem“, že ma unáša prúd, valcuje tlak okolia…

Naraz mi jedného dňa v čase mojej x-tej materskej zazvonil telefón a v ňom bola ona. Vraj či nechcem robiť to, čo chcem robiť – a čo podľa nej robiť viem. Keby som nesedela v tom okamihu na tvrdej stoličke, dokonale priklincovaná do reality drobcom visiacim na prse, s kopou všetkovidiacich nezletilých bodyguardov v odstupe menšom, aký označuje pošta za diskrétny pri okienku, mala by som pocit, že snívam. Napriek tomu som mala tú drzosť povedať jej, nech sa za mnou došuchtá z tej slávnej Bratislavy. A ona – že hej…

Dni s ňou mi plynú čoraz hustejšie a ja mám z toho radosť. Je dobré vedieť, že existuje ešte niekto, kto je rovnako živelný a nádherne životaschopný. Že má rovnakú radosť z detí bez ohľadu na to, že počet „vlastnoručne“ odrodených presahuje zvyklosti a štatistický priemer.

Nadôvažok, nik v jej okolí nemá pocit, že by žil v jej tieni

– to jej zas akosi nejde, aby sa brala tak smrteľne vážne. Vďaka tomu viem, (napriek skúsenosti z iných pracovných pozícií aj iných médií), že pracovná porada môže byť celkom iný pojem a že z nej človek môže – na rozdiel od iných porád – odchádzať nerád, zato v euforickom stave, mierne zdrogovaný smiechom, inšpiračne nakopnutý na čokoľvek, čo by v stave „zdravého rozumu“ nikdy neučinil.

A vôbec: ona môže za všetko,

a to nielen v prípade mojej maličkosti. Môže za to, že čítate, čo čítate. Že klikáte na to, čo klikáte a že máte na čo klikať a že to klikanie je fajn. A už tak dlho!

Práve dnes je deň, kedy je na polceste do veku osemdesiatničky, ktorú si v jej prípade neviem predstaviť ako pokojnú, statickú, motkajúcu sa. Ak vám docvaklo meno, gratulujem. A spokojne pošlite pár teplých slov aj jej.

Ale nebonznite ma: šéfka o ničom nevie 😉

Všetko najlepšie k narodeninám želá celá redakcia!