To ťa predsa nemôže bolieť!

Absolvovala som so synom drobné ošetrenie na chirurgii – bolo treba vybrať znamienko. Dlhšie sme sa na túto „operáciu“ pripravovali, rozprávali, objasňovali. Prirodzene, objavil sa  strach – strach z neznámeho, neočakávaného.

Raz už nám tento zákrok prekazila dovolenka v ambulancii, kedy moje „už nastavené“ dieťa muselo predýchať, že mu v ten deň to, na čo sa pripravoval, neurobia a bude to so svojim strachom ťahať ešte niekoľko dní.

V ambulancii

Dnes teda sme úspešne dorazili do čakárne, prázdnej, zaklopkali a vošli dovnútra. Všetko bolo fajn, milá pani doktorka aj sestrička. Komentovali, čo sa bude diať – čo bolo veľmi nápomocné. Až do bodu, kedy pichli znecitlivujúcu látku a moje dieťa sa pomaly, ale usedavo rozplakalo. Bolesťou, zaskočením.

Lebo to, čo podľa sestričky malo trvať „sekundičku“, trvalo reálne asi minútu či dve a štípalo. Sama som zažila, takže viem zhruba, čo to s telom urobí a aké pocity to môže vyvolať.

To ťa predsa nemôže bolieť!

Ale bolí. Lebo každý máme iný prah bolestivosti a okrem reálnej fyzickej citlivosti, nám tam ešte „na pozadí“ hrá tá emocionálna citlivosť.

OK, prvý záchvat bolesti opadlo, ďalší priebeh zákroku som s dieťaťom ukecala, odvádzala pozornosť a upútavala ju na „bolestné“. Na záver moje dieťa nešťastne pozrelo smerom do operačného poľa a videlo nástroje, stehy a krvavú gázu. No nebolo mu dobre a prišla ďalšia vlna plaču. Teraz už z obavy, ako to bude bolieť ďalej, dokedy to nebude cítiť … Na čo mu sestrička povedala kúzelnú vetu: „Vysvetlili sme ti, že ťa to nebude bolieť. Tak ťa to nebude bolieť!“

Vysvetliť neznamená uznať a pochopiť

Možno som precitlivená matka, možno by len stačilo dieťaťu jeho emócie uznať a akceptovať ich. Nie ich zametať pod koberec a stopnúť, ako sa len objavia. Ako mi povedala kamoška: „Emócie treba rýchlo upratať, aby neohrozovali zdravotnícky personál.“

Rozmýšľam, čo je pre nich – zdravotníkov – na to také náročné? Vydržať to, že dieťa plače? Zdržiava ich to tak dramaticky od práce? Váham, či nestojí za to venovať pár minút, uznať dieťaťu, že môže bolieť, že môže veci vnímať tak či onak, dieťa sa upokojí a oni môžu rezať … čokoľvek ďalej. 

	Inšpirujte sa slovami psychologičky: Strach z lekárov, chorôb – patrí k životu.

No nič no, my sme to celkom ustáli, bolo mi to v zásade jedno, ako na mňa pozerajú, keď sa snažím svoje dieťa podporiť a vravím mu, že áno, bolesť cíti a pýtam sa, čo by mu pomohlo?

Ako tieto situácie zvládate vy?

(5 hlasov, priemerne: 3,40 z 5)

Loading...