Trúchlivý november nezaopatreného dieťaťa

Opakuje sa to rok, čo rok.

Štyria z piatich členov našej rodiny majú meniny v novembri (znie to ako reklamný výrok „štyria z piatich hladujúcich odporúčajú jedlo“). Môžete trikrát hádať, kto je tá „zbytočná“ jedna pätina. Samozrejme, že ja! Aj keď, asi som si k tejto nespravodlivosti sveta prispela tak trošku sama…

Pamätám si, ako sme s ockom telefonovali do pôrodnice. A smiali sa a plakali naraz, keď nám povedali, že je to dievčatko. Upresním: ja som sa smiala, ocko tú správu počul už tretíkrát, teda tretíkrát počul „dievčatko“, tak možno aj plakal (neviem, nevidela som mu do tváre, veď som mu vtedy ledva siahala do pol stehna).

Keď bude čítať tieto riadky, určite mi vynadá a povie ako vždy na túto tému: „Bolo mi jedno, čo to bude. Hlavne, nech je to zdravé.“ No jasné (čítajte s ironickým nádychom!)

Keď raz za čas sníva o tom, čo bude robiť, „keď bude veľký“, povie, že by chcel mať chalupu v Tatrách (a lietadlo, aby som nezabudla) a „tých vnukov, aby s nimi mohol chodiť na futbal, hokej…“ Nikdy nepovie „vnučky“, s ktorými by mohol chodiť na futbal, hokej… Ale v každom prípade platí: hlavne, nech je to zdravé.

No, ale odbočila som. Ocino vtedy zistil, že moja sestra ešte nemá meno. Mama sa skrátka na poslednú chvíľu nevedela rozhodnúť (alebo že by mala pripravené iba meno Milan, a to zrovna nesedelo na dievčatko? Mohla to zmeniť na Mulan, ale je pravda, že vtedy táto rozprávka ešte v kinách nebežala).

Tak som tam poskakovala pri ocinovi a kričala: „Nie, Lucia, nie, ale Alžbetka! Alžbetka!“ Lebo aj mama je Alžbeta. Keď som sa sestry neskôr pýtala, ako je spokojná so svojím menom, pokrčila plecom a povedala: „Tak lepšie ako Ignác alebo Traktorína.“ Presne, aj ja si myslím.

Napokon, mohla dopadnúť aj tak, že by ani nemohla oslavovať meniny, lebo by fakticky nemala svoju kolónku v kalendári. Vždy, keď počujem kričať nejakú mamičku z okna na svoju dcérku „Dženiferku“, je mi tej meninovej straty ľúto. No Dženiferkine sestry aspoň nemusia pochovávať svoje peňaženky.

Nie ako ja, úbohá pätina. Ten november je vyčerpávajúci. Lebo už nie som vo veku, kedy stačí nakresliť iným k sviatku srdiečko hoci na mastný papier. Na druhej strane, nemám na to, aby som sestrám kúpila k sviatkom čo ja viem, sveter. Tak im požičiavam svoj, keď už majú ten sviatok.

A rodičom – tiež by som im najradšej požičala sveter. Takto ich iba objímem, to je zadarmo a predsa len, som ešte stále nezaopatrené dieťa, ja som stále tá, čo „potrebuje“ a mám na to dokonca aj oporu v zákone.

Lenže čochvíľa sú tu ďalšie sviatky a netuším, ako z toho vykľučkujem. Iba ak osobným bankrotom. Už teraz som minula všetky úspory z letných brigád. A výhovorka s nezaopatreným dieťaťom nemá to správne vianočné čaro.

(3 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...