Veľká Noc - sviatky optimizmu | Vaše príbehy | Zo života

Optimistickosť

je schopnosť objavovať vo veciach, ľuďoch a situáciách pozitívny aspekt, a podľa toho sa i správať.

V podstate je optimizmus (najmä ak sa vezme do úvahy ľudská existencia ako celok) možný iba u človeka, ktorý je presvedčený, že všetko, čo jestvuje, má zmysel: či sa už obmedzí iba na toto konštatovanie alebo urobí krôčik ďalej a napíše Zmysel s veľkým Z, lebo vie, že sa za všetkým – v dokonalom inkognite pre naše zmysly, ale nie pre dôsledne mysliaci rozum a nadprirodzenú vieru – skrýva prozreteľný Boh.

To neznamená, že by muselo za optimizmom dajakého človeka byť presvedčenie o tzv. metafyzickom optimizme, podľa ktorého tento svet je najlepší zo všetkých (Leibnitz). Optimista vie, že dobro a zlo človek zakúša ako svetlo a tmu, radosť a smútok, zdravie a chorobu atď. Ale vie aj to, že pozitívneho je toľko, že z neho smie vyvodzovať závery o jestvovaní Bytia, ktoré je plnosťou pozitivity a dokonalosti.

Dobro a zlo

Kresťan je navyše schopný urobiť ešte ďalší krok, keď s apoštolom Pavlom konštatuje, že absolútny, stvoriteľský princíp dobra vie i zo zla vyvodiť dobré (pozri Rim 8,28). Vie, že zlo je nedostatkom dobra, ale ho prijíma – s výnimkou zla mravného -, lebo môže byť prostriedkom na dosiahnutie vyššieho dobra tu alebo v budúcom živote. Preto by mal byť kresťan vlastne kdesi v svojej hĺbke vždy optimistom.

Kto chce zvládnuť niečo ťažké, musí si to urobiť ľahším. Sám to nedokáže, a podvádzať sám seba sa vypomstí. Podarí sa mu to iba pod podmienkou, že má za spojenca Toho, ktorý všetko môže.

Pesimizmus

Opak optimizmu, pesimizmus spočíva v tvrdení, že tento svet je zlý. Poslední v sérii pesimistov sú existencialisti. Ústami Heideggera nazývajú existenciu (ľudskú, lebo iba tú tak možno nazvať pre jej “konečnosť”, čiže “podrobenosť skaze smrti”) “bytie na smrť” a pre jej zakorenenosť vo vine “bytie problematické”. Z toho vyplývajú metafyzické pocity “úzkosti” a “hnusu”, z ktorých niet úniku. Tá časť existencialistov, ktorá našla cestu ku kresťanstvu, neostáva natrvalo obeťou pesimizmu. Vo viere v absolútne bytie objavuje prameň bytostnej istoty a neobmedzenej existencie.

Si optimista alebo pesimista?

V praktickom živote je takmer každý človek inak ladený, a navyše sa jeho pozície menia podľa okolností a osobného rozpoloženia. Napriek tomu základný temperamentálny či charakterový tonus pretrvá skoro celý život. Výnimku tu tvoria ľudia, ktorí prekonali metafyzickú alebo náboženskú revolúciu vo svojom zmýšľaní.

Ako sa to javí v každodennom živote, vidno z týchto charakteristík: Optimista vie, že cesta, po ktorej kráča, kamsi vedie; pesimista tvrdí, že nevedie nikam. Optimista hovorieva: dnes je zamračené, aspoň moja tvár nech žiari; pesimistovi ani slnko nie je dosť jasné. Optimista sa sústreďuje prevažne na harmóniu; pesimista na kakofóniu. Aj optimista zapochybuje, ale nie bez nádeje; aj pesimista sa nádeja, ale nie bez pochybovania (upravené podľa Senecu). Optimista sa vie tešiť z drobností i napriek veľkým problémom; pesimista pre dajakú chybičku krásy nevychutná ani veľké životné šance. Optimista vie z nevyhnutnosti urobiť cnosť; pesimista tvrdí, že každá cnosť je sebafalšovaním, lebo pre neho sú iba neresti čímsi autentickým a iba nimi poznačená tvár je opravdivo ľudská (Kinsky).

Slabý sa opiera o Boha, preto je optimistom. Silný sa opiera o seba, preto je pesimistom. Tie príslovečne pevné charaktery! Sú to často pesimisti. Optimista vidí v každom probléme šancu; pesimista vidí v každej šanci problém. Optimista volí z dvoch ziel to menšie; pesimista oboje. Optimista sa obracia k slnku Prozreteľnosti – a tiene padajú zaňho; pesimista sa k nemu otočí chrbtom, a preto vidí len tiene.

Temperament

Optimizmus je do značnej miery vrodená vlastnosť, teda čosi temperamentálne. Tento dar prírody však môže zakrpatieť alebo sa rozvinúť podľa toho, v akom prostredí človek žije – najmä v období detstva. Kto zažil veľa lásky v harmonickom rodinnom prostredí, má reálne šance, aby si do života priniesol azda najdôležitejšie predpoklady optimizmu: spokojnosť, sebaistotu, dôveru v ľudí a presvedčenie, že sa mu napriek všetkému vždy a všade bude dariť.

Optimizmus a viera

Skutočným optimistom sa stane a ním aj ostane iba taký človek, ktorý to, čo od svojho bezprostredného životného prostredia dostal a dostáva, rozumovo, ale aj citovo a vôľovo spracúva – ako organizmus spracúva vzduch, jedlo a nápoje. Optimistom sa teda do značnej miery človek stáva vlastným pričinením – a vlastným pričinením ním aj ostáva. No každé optimistické správanie, ktoré sa nežije zvnútra navonok, je iba póza, fráza a fraška.

Jeden z faktorov, ktorý v dospelosti, ale najmä narastaním veku zohráva v živote optimistu čoraz väčšiu rolu, je reálny, živý, ustavične pestovaný a prehlbovaný vzťah k prozreteľnému Bohu. Ak človek s definitívnou platnosťou postavil svoj život na tomto všestranne overenom základe, neohrozí viac jeho optimizmus ani choroba ani staroba, ani neúspechy ani nepríjemnosti osobnej alebo spoločenskej povahy, ani ľudská bieda, ba ani prespektíva finálnej katastrofy vlastného života – smrť.

Optimista spracúva všetky údery a obavy rýchlo a dôkladne, takže sa u neho nekopia a neudusia v ňom pozitívny vzťah k životu, ani k jeho existencii vôbec, ponímanej, samozrejme, globálne.

Ak kresťan nie je optimistom, nebude s jeho kresťanstvom niečo v poriadku. A naopak, ak optimista nie je zakotvený v prozreteľnom Bohu, dostane sa v nevyhnutných hraničných situáciach na rázcestie, kde sa jeho optimimus buď rozplynie, alebo sa zmení v cynizmus, prípadne na rezignáciu stoika.

Preto je optimizmus ako trvalý stav a prejav prinajmenšom implicitným vyznaním viery a každý prejav viery prinajmenšom zárodkom optimizmu.

Podľa úvah prof. Hlinku pripravila MikSa

Ilustračné foto:sxc.hu