Mám priateľku. Po štyridsiatke sa jej narodilo dieťatko s tým zvláštnym počtom chromozómov. Keď sa jej opýtate, ako to prijíma, ako to zvláda… s Downom …, do široka sa usmeje a zahlási:
“Mám tri geniálne deti. Tak prečo by som nemohla mať jedno aj normálne? :)”
Možno aj kvôli nej som nikdy k týmto deťom nemala ten zvláštny, mravenčiaci, nesvoj postoj… A možno preto, že aj ja som také stále veľké, trochu naivné, nedorastené dieťa.
Medzi svojimi
Napriek tomu, čo s ním jeho mama (paradoxne končila výšku s diplomkou o deťoch s DS) dokázala popri jeho dvoch mladších bráškoch urobiť, je nesvoj z cudzích ľudí. A vtedy sa jeho správanie mení. Mne však Eva vždy povie:
„Je to čudné, ale keď si tu ty a tvoja svorka, Ondrej je neuveriteľne spokojný. Nikdy taký nebýva, ani pri mojich rodičoch. Vy tu môžete byť aj mesiac a on je celý happy.“
Ale nie je to len o prijatí nás. Ala najmä prijatí ICH nami.
Andrei pridelilo nebo nádhernú Agátku. Bojuje. Nie je to jednoduché so vzťahmi v manželstve, ani s prijatím v potencionálnej škole („… ale áno, prijímame deti aj handicapom, samozrejme… jaj, ona je down? Tak to nie, to je ťažký postih…“).
Svet sa zrazu zmenšuje, keď to vidím na vlastné oči. A znovu sa približujem k podstatným veciam. Cez týchto ľudí, cez ich deti, ktoré budú po celý život vidieť lepšie srdcom. A my? Akosy sme zvláštne dospeli.
Živí a predsa mŕtvi?
Časy sladkého socializmu, kedy sme tých „iných“ jednoducho nemali šancu uvidieť, sú preč. A predsa stále bojujeme s pozostatkami hlúpeho postoja, v ktorom sa tvárime, že oni nie sú. Lebo ich nechceme vo svete. Ani v okolitom, ani vo svojom vlastnom. Škrtáme ich zo svojich zoznamov hneď po AFPtestoch a amniocentézach. Lebo nevieme, čo s nimi. Lebo máme strach. My, taký zdraví, majoritní, múdri, vzdelaní, schopní…
Andrea chce len takú obyčajnú vec. Aby Agátka chodila do normálnej školy. Inklúzia je sen, o ktorom sníva mnoho rodičov. Vy by ste robili iné? Keď by ste videli, čo vo vašom dieťati je? Že je len málo toho, čím sa odlišuje od tých, ktorí sú de jure zdraví?
Zvláštny svet
Každému z týchto rodičov a detí, ktorí bojujú o svoje miesto pod slnkom medzi nami „normálnymi“, by patrilo vyznamenanie. Je málo odvážlivcov, ktorí sa nebáli prijať túto cestu. A bolo by v mnohom pre nás fascinujúce počúvať ich postoje a životné etudy, ktoré by neprišli, keby tento dar so zvláštne šikmými očami neprijali.
A v mnohom by sme žasli, aké sú ich dni veľmi podobné našim. Len idú viac do hĺbky, do šírky, do podstaty vecí a možno aj vďaka tomuto nadeleniu majú nos na veci, na ktorých skutočne stojí život.
Ak by ste chceli nabudúce, keď stretnete “Veľké dieťa” cítiť niečo iné, ako rozpaky … skúste si pozrieť tento klip na youtube . Naučí nás.
(6 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Kedy utratiť choré zviera
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
Adventný kalendár pre unavené mamy
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Váš komentár
Kazdy rodic by bol velmi rad, keby jeho handicapovane dieta bolo integrovane do beznej skoly. Mozem vsak z vlastnej skusenosti, ucitelky na ZS napisat, ze v niektorych pripadoch to nie je mozne. Prijali sme do prveho rocnika chlapceka s mentalnym postihom. Hoci mal pri sebe aj opatrovatelku a sedel v poslednej lavici, vyucovanie bolo tak velmi narusane, ze po 2 mesiacov musel skolu opustit. Je mi to luto, aj kvoli jeho rodicom, ktori vkladali do skoly velke nadeje. Bohuzial, jeho zotrvanie v triede by bolo na ukor ostatnych ziakov, ktori by sa nic pri nom nenaucili. Jeho neustale vykrikovanie, behanie po triede,…nedalo sa v triede ucit.
Navrhovala som, aby namiesto vyucovania, navstevoval iba skolsky klub, a tak mal kontakt so zdravymi detmi. S tym vsak rodicia nesuhlasili. Teraz navstevuje osobitnu skolu.
Hm, asi to naozaj nie je ani cierne, ani biele…
Poznam jednu mladu maminu, ktora ma dcerku s down syndromom. Skusa ju prihlasit do beznej zakladnej skoly – ale riaditelia jej hadzu polena pod nohy. Namiesto toho, aby hladali moznosti, ako ju prijat, hladaju len dovody, preco ju neprijat. Ja chapem, ze je mnozstvo veci, pre ktore prijatie takehoto dietata a jeho vyucba nebude pre nase pomery v skolstve jednoducha (ved staci v triede “obycajny” ADHDak, a uz to “neklape, tak, ako by malo”). Ale napriek tomu vsetkemu jej fandim. Pomohlo by to dievcatku a myslim, ze aj ostatnym detom. Naucili by sa takychto ludi brat ako normalnych, brat ich medzi seba, vediet s nimi komunikovat. Co my, generacia ich rodicov, casto nevieme…