Videla som rodiť muža

Vyzeral ako malé bábätko. Také, ako ich poznám z 3D ultrazvuku. Žiaden zbytočný tuk, len jasné kontúry tváre, privreté  oči, odovzdanosť.  Sem tam pohyb kútikmi úst, keď chce niečo povedať. 

Nadočnicové oblúky výrazné, aj keď bez obočia, bez mihalníc.  Prišiel o ne počas chemoterapií.  Vyzerá ako bábätko, ktoré na svoje dozretie ešte len čaká. 

On už však dozrel. Dozrieval pre túto chvíľu celý svoj život, a s plným vedomím  posledný rok. Pozerajúc na padajúci piesok presípacích hodín, ktoré pred neho postavili na onkológii. 

Doma

Dnes je doma. V dome, ktorý postavil pre svoju rodinu, pre svoje deti. Vo svojej izbe. Tak to chcel. 

Posledný deň, poslené hodiny… je to ako pôrod. Každú chvíľu chce meniť polohu, otočiť sa na bok, sadnúť si… čo vládze aj opretý o vankúš  alebo o niekoho z nás len chvíľku. Pokrčiť nohy, narovnať…  Manželka  ho hladí, masíruje chrbát. Zmierňuje to bolesti… ako pri pôrode.   

Núkame dúšok vody cez slamku z pohára. Musí mať veľmi sucho v ústach….  

Na chvíľku dobehne  1,5 ročná Anička. Pritúli sa k ockovi a dá mu pusku. Len tak , akoby sa nič zvláštne nedielo… a odbehne sa hrať. 

Držíme ho za ruku. Chvíľu manželka,  potom mama, brat, deti… 

Prijatie

Nevzpiera sa, neprečítate mu z tváre, že toto nechcem, toto bolí….

Bolí, je to ťažké, ale prijíma.  Je pri plnom vedomí a dobre vie, že toto je posledný maratón, ktorý beží… Ešte pred rokom bežal taký ten – s číslom na drese. Ešte pred rokom mal rýchlejší čas ako jeho 18 ročný Števko. Plný života, sily, odvahy, empatie, lásky a viery. 

Odišla len sila. Je  veľmi unavený, ale stále odvážny.  Vo viere v život, ktorý ho čaká, predýchava sa k cielovej páske. Ťažko  dýcha…. 

Jeho žena ho drží za ruku, a pokojne ho púšťa k Bohu so slovami: „Si krásny“.