Vitaj, silvestrovská bacilovina

Posledné roky som zdekovaná na konci roka na konci sveta.

Na ostrove v mori.

Ten úplne prvý Silvester v týchto končinách nám trhalo bubienky ticho a tma.

Nikde nič, nikde nikoho.

Domáci pekne v starom roku zaľahli do svojich postelí, aby sa zobudili do Nového roka ako do každého iného svojho nového dňa.

My s mužom sme pozerali na náprotivný ostrov, ako sa za ním okolo polnoci rozhorelo viac svetla. Zo Zadaru sme dostali signál, že už to tu je. Nový rok. Prepadali sme sa v tichu pred búrkou. Náš prvý a posledný osamotený Silvo.

Toho ďalšieho som podľa vzoru domácich zaľahla aj ja. Do postele k nášmu malému trpaslíkovi, ktorého nám do čižmy stihol nadeliť Mikuláš. Niekomu uhlie, niekomu čokoládu, nám bábätko. O polnoci ma prišiel muž zobudiť, aby som si s ním v mrákotách štrngla a zase odišla na stráž, na preskačku prekojiť ďalšiu noc. Dojčenské šlágre, najlepšia silvestrovská zábava, akú som od puberty zažila.

Teda, aspoň som si myslela, kým nedošlo k lámaniu ďalších staro-nových rokov. Zase raz som nemohla zúrivo nadávať so stádom nad ničotou silvestrovských programov a spomínať na Zlatú bránu a Menšíka, ktorých som nikdy nevidela. Lebo oveľa väčšia sranda bola ležať v posteli aj so synovou silvestrovskou bacilovinou. Zábaly, zrážanie teploty, voľnočasové silvestrovské animácie.

Ďalší koniec roka som si štrngala s detským šampanským sama o tehotenské brucho. Všetkých ostatných zabilo do postele… nie, nebol to refrešnutý Ibrahim Maiga, ani apdejdnutý Karel Gott. Zase sa navtírala, zloba jedna, naša silvestrovská bacilovina.

Áno, aj minulý rok. Zas a znovu, a ani tento rok nebude výnimkou, poniektorí z nás už začali v predstihu. Rozplývať sa nad novoročným svetelným smogom zo Zadaru, že aká romantika a tak, na to bolo času veď za slobodna.

Vitaj doma, silvestrovská bacilovina.