… tak, a som zamestnaná!
Praštila som nové čižmy na vysokých opätkoch na zem. Nekompromisne. Vôbec ma teraz ani trochu nepohol ženský cit pre veci krásne a s radosťou som ich prekročila. Tak to som sa ale dožila!
Trinásť rokov. Plus mínus nejaký ten deň. Toľko trval môj čas.
S nadšením zvliekam silonky (tiež nenávidený kus oblečenia) a rýchlo vhupnem do flanelových domácich šiat, v ktorých ma vôbec nič neomína. Byť konečne voľná, normálna, bez nutnosti správať sa ako dáma, distingvovaný človek, inteligent s vysokoškolským diplomom, zrelá žena, človek so skúsenosťami, rodič a vychovávateľ, a…….
No teda, toľko pozícií.
Doteraz mi stačila jedna – byť mamou. A čím viac sa mi ten čas kráti, tým viac si ho užívam, nasávam do seba okamihy, a balím do zásoby momentky domáceho tepla a jednoduchosti života. A tvárí našich detí. V podvedomí ich všetky raz za radom premietam ako na veľkom plátne a trošku ma bolí, že sú už takí… veľkí.
Dnes som bola v robote. Potrebovala som vedieť, či môžem nastúpiť, prvé informácie boli všelijaké. Ráno nervozita, nečakaný make-up uprostred týždňa, a machovo zelené menčestráky, trochu padajúce z pása na boky, ostali doma. Neboli „slušné“.
Trochu sa toho obávam – byť slušná, byť v termínoch, byť načas v práci, byť „happy“ na telefóne, lebo náš zákazník chce počuť, že ma práca baví. A mne už teraz hlava beží na dva konce, ak nie na tri.
Čo budú robiť moje deti bezo mňa? Ako zvládnu škôku, a nové ranné vstávanie a rýchle vypravovanie sa z domu? Ako budem bežať na vlak ja? (Na opätkoch isto nie, raz stačilo)…no aké to bude?
Zrazu sa mi zdá byť materská neskutočne krátka. Čo sú to tri roky? Pramálo na to, aby sme si uvedomili váhu okamihov, keď nám dni letia cez behanie od raného kakaa, cez česanie neposedných vlasov, obliekanie popri šprintujúcej hodinovej ručičke, novinky zo školy rozprávané s plnými ústami obeda jeden cez druhého, občasné bitky a štatutárne zastúpenia haagského súdu (ako často v sebe pritom dusím smiech, vedia hádam len tam hore), vymýšľanie so spaním… „Ešte ku mne príď! Nemôžem bez teba zaspať!“
A povedali, že môžem nastúpiť. A že sa na pracovnom čase dohodneme.
Ach jaj, doteraz bol 24 hodinový… Ale bola som si sama sebe a deťom pánom. Teraz len zúfalo rozmýšľam, kam upracem na 5 dní moje deti, kým majú ešte zimné prázdniny. No, niečo budem musieť vymyslieť. A kedy budem prať tie nekonečné hory a žehliť ešte nekonečnejšie vrchy. A kedy budem…
Kedy budem objímať svoje deti. Kedy ich budem mať čas počúvať, čítať a hádať, prečo zas niekto dostal poznámku. A prečo pani učiteľka neprišla na vyučovanie na čas. A na koľký konár vyliezol náš Miki v škôlke a prečo ….
Toto všetko v sebe skrývajú tie zázračné flanelové šaty. Pohodlnosť, jednoduchosť, radosť napriek únave.
Stále sa niečo začína, stále sa niečo končí. Tuším mi to bude chýbať.
Som zamestnaná.
foto:sxc.hu
(17 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
Ako liečiť kašeľ bez liekov. 10 možností.
Otec na materskej, matka doma. Podmienky, za akých môže otec pracovať
Zápcha, alebo problémy s kakaním
Farba moču môže byť znakom nejakej choroby
Tourettov syndróm
Súťažte o 3 darčekové sady Frosch Levanduľa
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
S rastucim poctom deti rastie domaca a vychovna praca. Pri jednom dietati sa o jeho starostlivost delia zvacsa minimalne dvaja (+babky), pri dvoch detoch je to jeden na jedneho, atd… Ja mam tri deti deti, momentalne na RD, medzi RD som pracovala. Citim potrebu ostat doma az kym neprejdu aspon 1. rocnikom ZS. Ale tu suhlasim s Milanom, omnoho viac ako byt nebyt doma cele 3 roky, je dolezitejsia moznost pracovat neskor na ciastocny uvazok. Ak by mi to niekto zarucil, vymenim 2 roky RD za moznost pracovat na polovicny uvazok tak dlho, ako budem potrebovat ( a samozrejme za polovicu normalneho platu, ktory by som mala pri plnom uvazku). Najde sa niekto??
Tieto iste pocity prave teraz prezivam aj ja a je mi uzko na dusi, ako zvladneme tu velku zmenu. Som rada a Bohu vdacna, ze som mohla byt s nasim krpcom doma krasne tri roky. Ubehlo to. Nenudila som sa ani raz, bavili ma vsetky tie rozhovory o detoch, o vychove ….. atd. Bola som s malym doma dobrovolne. Mam tiez super pracu, do ktorej sa vraciam, a v ktorej som travila pred RD more casu. I ked sme sa museili uskromnit, mozno zadlzit, ani ja a ani manzel nelutujeme nase rizhodnutie. Viem, ze to malo a ma vyznam. Verim, ze vsetko zvladneme, aj ked teraz budeme spolu ovela menej.
Váš komentár
Mám dve malé deti a som s nimi na RD. Našťastie si to môžem ako tak dovoliť po finančnej stránke pri troche skromnosti. Som neskutočne šťastná, že som s nimi a vychutnávam si to. Napriek titulu a predchádzajúcej dobrej práci sa do práce nehrniem. Cítim, že deti potrebujú, aby som sa im do tých troch rokov naplno venovala ( je to aj názor psychológov) Veď tento čas prebehne tak rýchlo a je tak jedinečný a neopakovateľný…
Rozhodne sa doma nenudím – navštevujeme s deťmi materské centrum,kde máme kopu aktivít, venujem sa jazykom, športujem. Keď mi to situácia dovolí cez internet sa vzdelávam v mojom odbore. Jednoducho nesedím doma a pracujem na sebe aj popri deťoch. Snáď budem mať zamestnávateľovi čo ponúknuť aj po 5 rokoch strávených s deťmi.
Dokážem pochopiť, že z finančných dôvodov sa žena musí skôr vrátiť do práce ale poznám aj také, čo sa tam hrnú a nemusia – a to naozaj nechápem. Ja som sa nikdy necítila sebavedomejšie ako teraz, keď vychovávam vlastné deti.
za čo vďačím aj svojmu manželovi a jeho podpore.
Ja som bola doma rok a vratila som sa na CU, nechcelo sa mi ale teraz som rada, neviem si predstavit ze by som mala byt doma 3 roky, to by som potom bola v praci uplne “mimo”.
Aj mne sa kráti moja RD . Ešte 9 mesiacov. Ani neviem či sa mám tešiť alebo nie. Napriek tomu že som stale v jednom kolotoči pri mojich troch drobcoch, je mi doma dobre .
Váš komentár
Ja si tu pripadam ako krkavcia matka, pretoze na materskej, hoci som sa na nu zakazdym velmi tesila, som nevydrzala dlhsie ako nieco vyse roka. Trpela som okrem spankoveho deficitu aj nedostatkom sebavedomia, absenciou styku s “normalnymi” ludmi /bez urazky vsetkych obetavych maminiek, ktore s horlivostou riesia na ulici obsah plienok a receptar napadov ako lahko, rychlo a lacno vyzit zo statnych davok/. Mozno som pohodlna, leniva a rozmaznana a mozno len zvyknuta starat sa o svoje potreby inak…. nemyslim, ze by nastupom do prace moje deti trpeli.
To Andea – krkavčia mater je niečo uplne iné – to je napr matka, ktorá dala 10 detí do decáku jedno po druhom…proste prehodila na štát zodpovednosť za svoje radovánky…
Písala o tom kedysi Mirka Polohová.
A takých žien je – len tie nemajú výčitky svedomia.
A teraz realita.
Celosvetovo sa materská skôr redukuje a to aj v tých najvyspelejších krajinách, / extrém je USA / žene nikto nebráni byť koľko chce s s dieťaťom alebo detmi – ale primárne to je funkcia rodiny, nie štátu.Ten pomáha práve pri sklbení prace a rodiny, teda možnosťou predškolských zariadení neraz aj zadarmo / Francúzsko / , možnosťou skrátených úväzkov, možnosťou dostupnejších služieb ale pozor pre rodinu vychovávajúcu deti, nie len pre ženu. Sociálny štát podporuje zamestnanosť žien a uprednostńuje ju pred priamou starostlivosťou žien v rodine preto, že má z toho príjmy, ktoré samozrejme zdaňuje – a z nich hradí svoju existenciu.To je škandinávsky prístup, ktorý skutočne má výhodu vyššej porodnosti, ako napr taliansky koncept, kde žena je častokrát doma s detmi – ale tá porodnosť v tom Taliansku je potom alarmujúco nízka. Preto sa tento koncept opúšťa ako neefektívny, zbohom trojročné platené materské…jednoducho rodín, kde by žena mohla byť doma a muž dokázal adekvátne pokryť životnú uroveň celej rodiny nie je dostatok. Sociálny štát nemá motivaciu nechať ženy na materskej naopak, on im pod zásterkou sebarealizácie ponúka v živote viac práce s určitou podporou pri výchove detí. Netreba fňukať , ale akceptovať to.Ak rodina má prostriedky aj pri 6 tich deťoch aby bola matka s nimi doma – prosím. Ak nie – musí prijať pravidllá štátu. Priamo platí štát len výchovu detí v profesionálnych rodinách.Ak niekto teda veľmi chce vychovávať deti a byť doma
Milan, nas pribeh vyzitia z jedneho platu a materskej s nasim poctom deti a hypoteke a beznych “vydajoch” zacinajucej rodiny bol o velkej odvahe a viere v nase hodnoty, nie o dostatku… to je iny pribeh. Co sa tyka ale tvojho komentara, dovolim si oponovat – od marca som intenzivne hladala pracu, ktoru by som mohla podla Tebou uvedenych modelov vykonavat na ciastocny uvazok alebo este lepsie z domu a zistila som, ze je to sen noci svatojanskej, lebo tento “socialny” stat vobec nema paru o tom, ako naozaj moze zenam pomoct tak, aby boli aj profesionalkami a nestratili taky dolezity kontakt s detmi. Nie som fajnovka – mam vysku, myslim, ze nie som mechom udreta, za sebou tvrdy teren 7-rocnej prace v neziskovke popri MD vratane uspesnych projektov… a taku pracu som nenasla… Tak, kde je potom problem?
Problém je, že SR je karikatúra sociálneho štátu. To, čo som písal je v Škandinávii – a časom sa to dostane aj ku nám. Kedy je iná otázka…
Pri čítaní Vášho článku som sa skoro rozplakala. Čaká má už onedlho to isté takže ste mi hovorili z duše. Aspoň viem, že niesom sama čo niečo také cíti.
Maria… hovoris mi uplne z duse. Prave o tomto rozmyslam poslednych par dni. Ja mam zaujimavu pracu, pohyblivu pracovnu dobu, normalne/priemerne platenu… proste mnohe by mi asi zavideli… napriek tomu mam posledne dni “depku” z toho, ze nic poriadne nestiham, ten vecny stres. Casto ked pridem domov, tak som hlavou este v praci… maly mi nieco rozprava a ja sa az po chvilke pristihnem s vycitkami, ze ho nepocuvam. Nie som totiz ten typ, ktory necha vsetko pred dverami. pekny den vsetkym.
Tiez chapem vase pocity,lebo mna caka to iste.Prave som pred chvilou dosla z prace, kde som sa bola dohodnut na nastupe. Ale chvalabohu len na necele 4 mesiace, lebo potom budeme mat dalsi prirastok
. Tak sa tesim, ze si to poat uzijem s druhym cloviecikom.
Váš komentár
Držím vám pri tejto obrovskej zmene palce! Veľmi rada som vždy čítala práve vaše milé články o každodenných radostiach nás mamín na MD … je z nich vždy cítiť spokojnosť a šťastie, ktoré prežívate s vašimi detičkami
A najmä to, čo cítim aj ja a čo sa mi dnes už zdá také ojedinelé – radosť, že môžem byť mamou a starať sa o ne, učiť ich, jašiť a hrať sa s nimi – lebo dnes sa mi zdá, že na nás, ktoré sú radi doma s deťmi sa pozerá ako na nejaký iný zastaraný necieľavedomý druh 
Mne už sa to pomaly tiež kráti, o chvíľku to bude šesť rokov čo som doma a zdá sa mi to ako okamih a veru sa vôbec neteším na ten každodenný pracovný kolotoč (…lebo si zatiaľ ešte nedokážem predstaviť ako napracem do tých pár večerných hodín všetko to príjemné a užitočné čo predtým).
prečo si myslis, ze ked budes chodit do prace uz nebudes mama?
A z čoho si myslíš ty, že to Mária tak myslí? Veď tam nič také nenapísala…… Len to, že jej stačilo byť “iba” mamou, nie inými “funkciami”……
Ja tiež držím palce a úplne chápem všetky pocity, ktoré takáto zmena priniesla. Ja som ich odsunula ďalším dieťaťom, ale je pravda, že aj to raz vyrastie a ja budem to tiež budem musieť nejako vyriešiť…..
Nerozumiem, prečo by ” iba mamou ” nemohla byť aj naďalej.