Zdravie nadovšetko

Prázdniny sú v plnom prúde, sezóna dovoleniek fičí a vo vzduchu cítiť letný vánok. Plavíme sa na jachte „ celá naša rodinka“ a popíjame šampanské. Naša princeznička krásne buvinká. Mierny náraz vetra do čarovných vĺn našu jachtu krásne rozhojdáva. „Ách to je relax“ povzdychnem si pri pohľade na moju rodinku.

Zrazu však začujem nejaké výkriky z diaľky, ktoré sa s určitou rýchlosťou rútia k nám…

„áuuu, áuuu“ – skríknem, hneď ako zacítim nepríjemné šklbnutie z mojich vlasov. Až teraz si začínam uvedomovať, že tie výkriky patria našej sedemnásť mesačnej princezničke, ktorá sa len tak mimochodom dožaduje svojej rannej dávky mliečka. Ťahá ma za vlasy a volá spevavým tónom hlásku – to moje najobľubenejšie slovko „mama“.

V tom si uvedomujem, že je opäť ráno v našom panelákovom bytíku v Petržalskej časti mesta. Uf, trošku ma aj mrzí, že to s tou jachtou bol iba sen, ale bez slova sa vlečiem do kuchyne pripraviť dcérke mliečko a drahej polovičke raňajky.Nezabudnem pritom rýchlo mihnúť očkom na okoloidúcich mladých ľudí z balkóna. „Och, ale im závidím ten bezstarostný pohodlný život, dovolenky a letné romániky. Však ja som ani poriadne nestihla zaregistrovať, že je leto“ – povzdychnem si pre seba.

Po dobrom mliečku naša bábika opäť zaspinká a manžela odprevádzam k dverám… V tichosti po špičkách sa vraciam do kuchyne a vrhám sa na varenie. V tom začujem plač. „Ale čo to má znamenať?“ kladiem si nechápavo otázku, pričom beriem princezničku z postieľky k sebe.

No zrazu zacítim nejaký zápach šíriaci sa z plienky mojej bábiky. Idem jú rýchlo prebaliť. „To snáď nie je pravda“ – zvolám prekvapene, len čo zbadám jej presiaknuté pyžamkové nohavice… Obsah plienky mi vyráža dych – „zelenkavá riedka stolica“. No až teraz sa na našu bábiku lepšie zahľadím a čo nevidím??? Jej telíčko je celé rozpálené, priam horí…Srdce mi búši o dušu a ihneď siaham po teplomere. Výsledok ma nepoteší … 38,7°C.

„Bože môj a čo teraz?“ preblysne mi hlavou ako neskúsenej matky prvého dieťatka pri úplne prvej chorobe. Neváham ani sekundu a s roztraseným hlasom volám pediatričke. Dozvedám sa ako mám postupovať a že vraj vo vzduchu je akási viróza – istý druh črevnej chrípky. Ihneď informujem svojho milovaného manžela a nahlasujem mu zoznam potrebných liekov, ktoré treba zabezpečiť. Ešte, že ho mám…

Naša bábika opäť zaspinkala… Hladím ju po vláskoch a padne mi pohľad na jej drobné, bezmocné, choré telíčko. Slzy sa mi tisnú do očí, zmocňuje sa ma panika, strach a úzkosť. Mám čo robiť, aby som sa nerozplakala. Pripadám si taká bezmocná… Je mi jasné, že nasledujúce dni a noci nás čaká ťažký boj.

V tom prichádza moja milovaná polovička – „náš táta“. Pozerám sa naňho s ustráchaným pohľadom a ustarosteným výrazom v tvári. „Zlatko, doniesol som všetko potrebné a vybavil som si aj dovolenku na pár dní“. Sadá si ku mne a utiera mi tečúce slzy. Ja sa pomaly ukľudňujem – viem, že nie som sama.

Počas ďalších dní a nocí sa striedame pri našej princezničke – zábaly, lieky, diéta, sledovanie teploty, … to všetko dá zabrať, ale my to zvládame našťastie na jednotku…

Nastal deň D. Z pootvoreného okna počuť hlasné čvirikanie vtáčikov. Cítim ako ma ranné slnečné lúče hladia po tvári. V tom začujem opäť to moje najobľúbenejšie slovíčko „mama“. Otvorím oči a niet krajšieho pohľadu, ako pohľad na zdravučké dieťa, ktoré opäť konečne dostáva chuť do jedla. Usmejem sa, vyskočím z postele a pobozkám svojich dvoch rodinných príslušníkov. Priam letím do kuchyne pre mliečko a vytešená kričím tentokrát z balkóna „naša bábika je zdravááááááááá“. Nie, už nezávidím nikomu.

Vlastne prichádzam na jednu dôležitú vec. Mám skvelý život, starostlivého manžela a hlavne zdravučké dieťa. No a o väčšom poklade, ako našej dokonalej rodinke ani nesnívam. Môj sen sa totiž už dávno splnil a stal sa skutočným…

Tento článok súťaží v projekte FEJTÓN RODINKA.SK 2007