Jazvec obyčajný

Jazvec spod zeleného smreka sa rozhodol, že sa stane klaviristom. Cvičil stupnice, cvičil etudy, dokonca i sonáty, ale úspechu sa nedočkal. So svojimi krátkymi labkami nedokázal chytiť celú oktávu, ani zahrať celý rozložený akord. A navyše, ani si nevšimol, že to, načom hrá nie je klavír, ani harmónium, ale iba hrubý klát dreva s bielo-čiernymi pruhmi. (Zrejme to bol klát brezy.)

A tak rozmýšľal ďalej. „Som elegantný pán, trošku ťarbavý, trošku obézny, ale mám svoj šarm. Oblečený som vždy nóbl a decentne. Keď nemôžem byť klaviristom, stanem sa úradníkom! Tak a bodka.“

Ihneď začal robiť všetko preto, aby sa tým úradníkom stal. Jazvece nechodia spávať skoro večer, nuž sa prihlásil do večerného kurzu. Na kurze sa učil triediť listy, zopakoval si počty. Sčítanie odčítanie bola preňho hračka. Darilo sa mu aj pri násobení a delení. Dokonca sa naučil základy strojopisu. Tiež ho naučili slušne komunikovať s ľuďmi.

Po skončení kurzu si podal žiadosť do zamestnania a stal sa sekretárom pána lesného v Čiernom lese. Na starosť dostal sčítavanie a zapisovanie všetkých stromov a všetkých ich nájomníkov. Najmä vtákov, čo mal rád, lebo sa tak opäť dostal k hudbe. Jazvece zo širokého okolia si ho zvolili za svojho poslanca, aby ich zastupoval v úradných veciach. Stal sa všeobecne známou postavou v širokom okolí.

Slečna jazvecová spod príkreho svahu si všimla jeho dobrých vlastností, páčilo sa jej jeho seriózne správanie a keď dozrel čas, povedala mu svoje ÁNO. Stalo sa to pod modrou oblohou na krásnej lesnej čistine.

A ak sa nemýlim, žijú tam až dodnes v brlôžku, ktorý si vybudovali spolu.

Chcete pridať sobotnú rozprávku aj vy? Napíšte nám.