Morská hviezdica

Nad morom sa rozpútala strašná búrka. Ostré poryvy vetra pretínali vodu, dvíhali ju v obrovských vlnách, ktoré narážali na pobrežie ako údery kladiva, ako oceľové radlice preorávali morské dno a vyhadzovali z hlbín na desiatky metrov od mora malé zvieratká -kôrovce, mäkkýše… Keď búrka odišla, tak rýchlo ako prišla, voda sa utíšila a ustúpila.

Pobrežie bolo plné bahna, v ktorom sa v agónii zmietali tisíce a tisíce morských hviezdic. Bolo ich toľko, že pobrežie vyzeralo akoby bolo zafarbené do ružova. Prilákalo to mnoho ľudí. Prišla si to nafilmovať aj televízia. Morské hviezdice sa už skoro nehýbali. Umierali. Prizeral sa na to aj jeden otec so synčekom, ktorého držal za ruku. Chlapček sa pozeral na malé morské hviezdice očami plnými smútku. Všetci tu stáli, pozerali, ale nik nepohol ani prstom.

Chlapček sa zrazu vyšmykol z otcovej ruky, vyzul sa a rozbehol sa na pobrežie. Sklonil sa a do malých rúčok nabral tri malé hviezdice a utekal ich zaniesť do vody. Potom sa vrátil a pokračoval vo svojej práci. Z betónového zábradlia ktosi zvolal: „Čože to robíš, chlapče?“ „Odnášam do mora morské hviezdice. Inak všetky zahynú na pobreží,“ odpovedalo chlapča a bežalo ďalej. „Sú ich tu na pobreží tisíce, je ich toľko, že ich nemôžeš zachrániť všetky,“ kričal muž. „To sa stáva pri každom mori. Osud nemôžeš zmeniť!“ Chlapča sa usmialo, sklonilo sa, vzalo ďalšiu morskú hviezdicu, hodilo ju do vody a povedalo: „Pre túto hviezdicu som osud práve zmenil.“ Muž sa na chvíľu odmlčal, sklonil sa, vyzul si topánky, zostúpil na pobrežie a začal zbierať hviezdice a hádzať ich do mora. Po chvíli zostúpili na pobrežie dvaja chlapci, a tak zbierali hviezdice už štyria. O pár minút ich bolo už päťdesiat, potom sto, dvesto, tisíc… a všetci odnášali morské hviezdice do vody. A tak ich všetky zachránili.

„Na zmenu sveta by stačilo, keby niekto, hoci malý, mal odvahu začať.“