Ako deti pozerajú televíziu

Znie to možno čudne, ale „správnemu“ pozeraniu televízie sa treba (a dá) naučiť. Dospelí by mali správne podporovať a rozvíjať u detí aj takú schopnosť, akou je sledovanie relácií a filmov.

Predpokladom je samozrejme poznanie zákonitostí a zvláštností detského vnímania, schopnosť objasniť deťom filmový zážitok a pochopenie problému, akým sú osvojovacie procesy. Kto sa chce s deťmi porozprávať o relácii, ktorú dieťa práve videlo – lepšie povedané práve zažilo – si musí byť vedomý, že forma dialógu sa hodí skôr spracovaniu dospelého, deti svoje filmové zážitky spracovávajú najčastejšie formou hry, maľovania alebo kreslenia. Dospelí by mali byť preto pripravení aktívne načúvať tomu, čo dieťa hovorí a po skončení filmu sa nechať zlákať na napodobňovacie hry, skrátka brať detskú perspektívu vážne.

Ako deti vnímajú:

• Deti televíziu predovšetkým počúvajú. To, ako film pôsobí, súvisí u malých detí oveľa silnejšie s vnímaním zvuku ako u dospelých. Zvuky, hudba, hlasy, tóny atď. sú pre deti dôležitejšie ako obrazy, a to aj preto, lebo sluch je plne vyvinutý u detí už okolo 2./3. roku života, zatiaľ čo zrak je v štádiu vývoja až do 12./13. roku života. Okrem toho sa počutie týka vlastne celého tela: keď niečo nechceme vidieť, zavrieme si oči, ale aj keď si zakryjeme uši ešte stále počujeme, a to cez našu pokožku a kosti!
• Deti majú svoje vlastné obranné mechanizmy ako prekonávať nepríjemné alebo priveľmi napäté scény v televízii. Buď hľadajú kontakt alebo blízkosť inej osoby, zaryjú sa hlboko do vankúša na sedačke, dajú si ruky pred tvár, na krátku dobu vyjdú von z izby alebo sa zaoberajú niečím iným… Dôležité je ponechať deťom (tieto im vlastné) ochranné mechanizmy.
• Čo deti v televízii vidia, vzťahujú spravidla na svoju vlastnú skutočnosť. Čím viac film zodpovedá ich spôsobu prežívania , o to viac sa dieťa na ňom zúčastňuje.
• Hry na napodobňovanie nie sú len obyčajným napodobovaním. Kto dobre pozoruje deti, ktoré sa hrajú po zhliadnutí televíznej relácie, môže potvrdiť, že do hry dieťaťa vstupuje aj jeho fantázia a že hra zároveň obsahuje dôležité prvky z každodenného života dieťaťa.
• Deti potrebujú príbehy s „happyendom“. Ukončenie napätej situácie uľahčuje deťom spracovávanie príbehu. Deti potrebujú vedieť, že nakoniec všetko dobre dopadne.
• Deti filmy prežívajú. Bytostne sa zúčastňujú na mimike, gestikulácii a motorike televíznych hrdiniek a hrdinov.
• Keď majú deti za úlohu prerozprávať príbeh z filmu, tak sa často stáva, že sled udalostí nezodpovedá onej červenej niti, ktorú vo filme zachytil dospelý, pretože pre dieťa sa ráta najmä to, čo je pre neho subjektívne dôležité.
• Celkovo sa dá povedať, že deti majú jasné predstavy o tom, ako by mali byť relácie pre ne štruktúrované: potrebujú vedieť, kto je na strane dobra a kto stojí na strane zla a hlavne, že dobro zvíťazí…

Podľa nemeckého zdroja pripravila MikSa

Zdroj: Kinder können fernsehen. Vom Umgang mit der Flimmerkiste. Jan- Uwe Rogge