Deti a kostol

Mária Kohútiarová 24

S manželom sme sa spolu zoznámili pri práci s deťmi v ERKU, čo je kresťanská“ verzia“ PO SZM. S deťmi sme pravidelne mali stretká a učili sme ich žiť vieru radostne a aktívne všade, kde boli.

Keď sme sa vzali, naše odhodlanie vodiť deti do kostola bolo nezlomne potvrdené teóriou i praxou. Boli sme presvedčení, že ak sa deti stávajú členmi Cirkvi krstom, patria tam od prvého okamžiku. Čas sa naplnil, aj s kočíkom sme naklusali do kostola. Kým sme mali len Samuela, ktorý má dodnes asi vrodenú genetickú výbavu pre „sväté“ veci a cíti sa v kostole ako ryba vo vode, všetko bolo v poriadku. Aj keď aj vtedy sa našli prezbožné duše, ktorým prekážalo Samkovo nadšené tlieskanie, keď ho ocko niesol na pleciach po požehnanie.

S príchodom Viktorky sa situácia zmenila. Bola malá vrtuľa a ani detské sväté omše, na ktoré sme chodili, ju nedokázali na 100% zaujať. Všetko to však ešte stále šlo – až na občasné hundranie tiet. Kostol, kam sme chodili, bol však plný detí a mladých rodín, kňaz bol na našej strane, nebolo čo riešiť.

Deti v kostole? Nie, choďte do parku!

Situácia sa radikálne otočila, keď sme sa presťahovali do malého mestečka a tam si zamierili do maličkej filiálky v priľahlej dedinke, ktorá bola blízko nášho sídliska. Spôsobili sme tam totálny rozruch, keď sme tam vošli s kočíkmi a celou perepúťou. Prvý raz, druhý, tretí… a potom sme boli vykázaní do sakristie… odtiaľ na chodbu… a odtiaľ do parku.

Pravidelne sme počúvali v kázni „anonymné“ invokácie k rodičom, ktorí majú nevychované deti. Polovica dediny povstala proti nám a bojkotovala nás, ako najlepšie vedela. Tety sa chodili v zástupoch sťažovať kňazovi a vonku nás prebodávali pohľadom. Mnohí mladí veriaci rodičia, s ktorými sme sa inak kamarátili, nám dohovárali. Deti predsa patria do kostola až vtedy, keď majú rozum. Teraz to vraj nemá žiadny zmysel ani pre nás, ani pre nich…

Až keď dostanú rozum…

Kedy deti dostávajú rozum na to, aby mohli ísť do kostola? Pýtali sme sa my. A keď sme už pri tom – je viera vecou rozumu, alebo srdca? Viera je vzťah, nie encyklopedická vedomosť. A vzťah dokáže mať aj maličké dieťa – k miestu, k ľuďom, k situáciám, ktoré sa pravidelne opakujú. Argumentovali sme aj katakombami – vari mamy v čase prenasledovania kresťanov nechali svoje dojčatá doma? Neviem si to predstaviť… Sedeli tam s nimi dlho, museli ich dojčiť, zabaviť, utíšiť. A nebola to chabá hodinka ako dnes.

Nebolo nám všetko jedno. Naše deti do kostola ísť chceli, a to, že im tam bolo pridlho, nebola len ich vina. Naše pokusy zaviesť detské omše, prípadne niečo, čo by deti zaujalo, boli odmietnuté. Pritom sme striktne dodržiavali interné rodinné pravidlá „hry“: v kostole naše deti /okrem dojčiat/ na rozdiel od mnohých iných nejedli a nepili, a nemali ani hračky. Pokiaľ boli relatívne v pokoji, ostali sme s nimi v lavici. Keď ich už začali žrať mrle alebo mali problémy vydržať byť ticho, presúvali sme sa pomaly tam, kde to bolo menej na očiach a ušiach. V nevyhnutnom prípade sme skončili na bočnej chodbe, vtedy bez ozvučenia z kostola. A občas sa stalo, že sme si museli s niektorým dieťaťom niečo „súrne vysvetliť“ na WC za rohom.

Vďaka priateľom sme to nevzdali

Nebyť podpory našich priateľov a tiež nášho pevného presvedčenia, že konáme správne, asi by sme to vzdali. Ale čas nakoniec hral s nami. Dnes sú z našich starších chlapcov miništranti, Viki už pokojne vydrží sedieť až do konca v prvej lavici. A hoci bojujeme s druhou polovicou detí o spôsobilosť a aktívnu účasť v kostole, dostalo sa nám inej podpory. Väčšina ľudí prešla zjavne či potichu na našu stranu – vidiac, ako vedieme deti. Kňaz, ktorý pred 3 rokmi prišiel do farnosti, nás plne podporil a dnes už je sakristia aj chodba ozvučená, s priamym prenosom a hlavne – plná detí a rodičov.

Stále sme ešte nevyhrali – lebo všade sa stretávame s rodičmi, ktorí majú také isté problémy ako my. S deťmi, čo je prirodzené, a s ľuďmi a kňazmi, čo je ťažké. Ale všetkým môžeme odkázať: deti do kostola patria pri dodržaní pravidiel! Nedajte sa!

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (10 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)
Loading...
Author image

Mária Kohutiarová

články autora...

Komentáre k článku

  1. Zistila som, ze tento problem sa neviaze iba na Slovensko. Pred 2 mesiacmi sme sa prestahovali do Svajciarska kvoli manzelovej praci. V malom mestecku, kde byvame sme sa v nedelu vybrali do barokoveho kostola, kde sedelo tolko ludi ako „o piatej rano v autobuse“. Po 20 minutach, kedy som sa tesila aky je nas 12 mesacny syn este disciplinovany (lahky pohyb, trochu dzavotu), mi jedna stara dama polohlasne 2 minuty „vysvetlovala“ ako je to s detmi v kostole ked tak vyrusuju, ze z toho nikto nic nema, ani veriaci, ani dieta a nakoniec ani ja ako matka, a demonstrativne odisla. Preco maju ten kostol taky poloprazdny???

  2. Je mi naozaj luto,ze nasa cirkev je casto krat k detom kruta. My byvame v Nitre,mame rocneho a sedemrocneho chlapceka a uzasneho knaza u piaristov. Chodime na detsku omsu a chodi tam celmi vela ludi,vsetci s malymi detmi,pretoze je to detska omsa. Pan farar je uuuuuzasny. Kto tie omse pozna,vie o com hovorim. Treba to vidiet. Momentalne si pri mojich drobcoch vela kultury neuzijem,a toto je pre mna fakt v nedelu zazitkom.

  3. Ahojte vsetci, som velmi rada, ze sa rozprudila diskusia na tuto temu. My sme stvorclenna rodinka a chodime vsetci spolu na omsu. V nasom kostole to farnici s Patrami vymysleli skvele: mame dve bocne kaplnky a jednu z nich uzavreli sklenenymi dvermi od kostola a tak deti mozu nerusene byt s rodicmi na omsi pricom veriacich v kostole nerusia. Niekedy sice pre tu trmu-vrmu nepocujeme dobre, ale odkedy mam dve deti, viem, ze neosedia a nevadi to ani nam ani im. Velmi by som si priala, aby knazi podporovali mlade rodiny s detmi, aby chodili spolu do kostola, lebo ked ich „nazenu“ az v 3. rocniku, dopadne to tak, ze po prvom svatom prijimani ich uz viacej v kostole nik neuvidi-mozno tak az na vlastnej svadbe.Zvykli sme chdit k svokrovcom na nedelny obed a predtym k nim do kostola, ale po tom, co knaz poslal ministranta s tym, ze mame ist von, lebo ho to rusi, sme tento chram vynechali a sli sme do kostola k nam, kde sa nemusim „stresovat“, ci ma niekto nahodou s dietatom nevyhodi pocas omse von (podotykam, ze prsalo a nebol tam ani reproduktor-takze sme vlastne vtedy v nedelu ani na sv. omsi neboli). Dakujem za tuto duskusiu a hcem povzbudit vsetkych, ktori to nemaju lahke, aby to zverili v modlitbe do Bozich ruk a ON sa uz postara. Drzim palce. SUE

  4. So synom kým bol malý som to vzdala…Vykrikoval, neobsedel, hyperaktívne dieťa sa na všetko pýtalo, všetko chcelo vidieť ale aj ovoňať, ohmatať si….Tých rečí o nevychovanom dieťati a porovnávanie s rovnako starým vrstovníkom ktorý užasnuto vyvaľoval okále a kúzelne sa na tetušky usmieval….xixi…. Začal „povinne“ chodiť až v treťom ročníku, „aby si urobil prijímanie“ a vtedy ho skrátka „museli strpieť“.Teraz má 10 rokov a škodoradostne vždy tetuškám pripomeniem keď okrem Šimona nemá kto miništrovať, že to je to dieťa ktoré v kostole nechceli……

  5. Jeden argument prečo dedi do kostola patria nájdete aj vo Svätom písme (Mt 19,13-15): Ježiš a deti – Vtedy mu priniesli deti, aby na ne položil ruky a pomodlil sa. Ale učeníci ich okrikovali. Ježiš im povedal: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.“ Potom na ne kládol ruky a odišiel odtiaľ.

    Deti podľa môjho názoru majú nárok, tak isto ako aj my dospelí, na požehnanie ktoré skrze kňaza rozdáva samotný Ježiš Kristus. Ani kňaz ani nikto iný nemá právo ich o tento dar ukrátiť. Mimochodom, do farnosti patria aj deti a najlepšie ako ich viesť ku viere je umožniť im aktívne sa zúčastňovať na sv. omši.

  6. Aj my chodíme s našimi 3 deťmi do kostola pravidelne. A účasť na omši je vždy príjemným zážitkom. Záleží od kňaza ako vedie svoje ovečky. Náš otec Peter rázne oznámil všetkým veriacim, že ten ,, svätý chaos,, počas omše má rád a nevadí mu keď deti behajú pred oltárom, chytajú ho počas kázne za rúcho, sadnú si mu k nohám či zakričia. A komu to vadí nech chodí na omšu na inú hodinu. My rodičia sme kľudní a máme miesta vždy v prvých laviciach. Ale z vlastnej skúsenosti, najmä počas dovoleniek, viem, že väčšinou to takto na Slovensku nefunguje a rodičia stepujú počas omše vonku. Keď nebudeme vodiť deti pred Pána od malička, zvyknú si postávať vonku a pomaly ich viera ochladne. Deti do kostola jednoznačne patria.

  7. Ja ešte pridávam, že sa mi vidí úžasné to, čo robili kedysi mníšky v kostole, ten kvázi „animačný program.“ To by som brala aj teraz… My sa s dcérkou o Bohu doma rozprávame (čo som ja napríklad kedysi nezažila, moji rodičia a starí rodičia brali ako samozrejmosť, že sa ide do kostola a náboženská výchova doma sa obmedzila na povinné modlenie = odriekavanie modlitby pred spaním, vyvolávanie „bázne“ a poslušnosti a strašeníe zlýmy duchmi), myslím, že má o Bohu lepšie predstavy ako kedysi ja, ale prijala by som, keby sa s deťmi niekto takto zaoberal, zatiaľ čo dospelí sú na omši.

  8. Ahote, ja mám podobný problém a neviem. som v koncoch. My bývame v malej dedinke. Dcérka v kostole nevydrží ticho sedieť, ako je to predstavou mnohých babiek. Ani sa jej nečudujem, hoci v Boha verím a stotožňujem sa s kresťanstvom, občas sa tam nudím aj ja. Ale nerobí neplechu v prvom slova zmysle, len neobsedí . (Keď je problém sledovať kázeň, začnem rozmýšľať o Bohu, o veciach s tým súvisiacich – asi sa to nemá, ale nemôžem inak. Je pravda, že niekedy ma to odvedie celkom inde.) Pre deti u nás nič nie je, pán farár sa nedávno vyjadril, že detské omše ani mládežnícke nebude robiť, vraj má iné starosti. Sakristiu nemáme pre veriacich, je maličká a iba pre miništrantov a kňaza. V predsieni nie sú stoličky, je tam tma a chlad.Miesto na sedenie je ťažko nájsť aj vnútri v kostole. Tiež ma trápi, že do kostola chodia ľudia, ktorí sú chorí – smrkajú a kašlú, najmä starší ľudia si nemôžu omšu odpustiť za žiadnu cenu.Tak chodíme do kostola inde – do mesta. Je to ale náročné, musíme vtedy zväčša chodiť autobusom a zaberie nám to aj niekoľko hodín, viď mimomestské spoje v nedeľu. Neviem, nie som s tým spokojná, hlavne na dedinách je podľa mňa kresťanstvo plné pretvárky a skostnatelých tradícií a prejavuje sa to aj v prístupe k deťom na omši.

  9. pekný článok. Mám podobnú skúsenosť. Tiež sme nenašli pochopenie ani u kňaza ani u veriacich. Naše deti (3 a 1r.) brávame do kostola od narodenia. V nedeľu chodíme do sakristie, lebo bolo v kostole dosť ľudí. Cez týždeň sa to v pohode dá zvládnuť aj v predsieni. Od 2 r. vydrží syn sedieť v prvej lavici s babkou, s tým, že si občas sadne na zem, alebo sa prejde. Nikomu to už neprekáža. Ale tiež to tak vždy nebolo. Babky v kostole hundrali, že vyrušuje (pritom bol naozaj vždy ticho, len sa prechádzal) a že sa nemôžu sústrediť. Najprv sme si to nevšímali, ale keď pohár pretiekol tak som zasiahla. Ono je to vždy tak, že najviac sa sťažujú tí, ktorých „deti“ (niektoré už v puberte) v kostole najviac vyrušujú. Tak som slušne pripomenula, že ak prestane vyrušovať dotyčnej syn/vnuk prestane aj ten môj.Zopakovala som to niekoľkokrát. A výsledok? Môj syn v kostole nevyrušuje a vie všetky základné modlitby (dokonca aj Verím v Boha) a nespokojným babkám ostalo len sklopiť uši pretože ich deti/vnuci v kostole vyrušujú naďalej. Niekedy až natoľko, že kňaz musí prestať kázať.

    Myslím si, že energia vynaložená počas omší na stráženie detí sa raz určite vráti. Netreba však na to ísť hŕŕŕ, ale najprv deťom doma vhodne všetko vysvetliť.Držím palce všetkým podobne „postihnutým“ rodičom.

  10. Osobne si myslím, že je to trochu násilné, vodiť do kostola malé deti. Naozaj z toho nič nemajú, lebo tomu nerozumejú a nemajú vo svojom veku ani možnosť voľby. Je to násilie páchané na ich duši, sú katolíkmi či evanjelikmi bez toho, aby sa ich niekto spýtal, či s tým súhlasia a navyše, nie každý má dar viery. Rodičia by mali deťom doma primerana vysvetliť, o čom je viera a o čo ide a keď budú väčšie aj o čom je cirkev… Malé decká sa na dospeláckej omši musia ukrutne nudiť, tak ako som sa kedysi nudila ja.

    Ono vážené veriace, pánboh vás a vaše deti vidí všade, aj doma, keď sa modlíte a je naozaj nezodpovedné vodiť deti do kostola, keď do piatich rokov nemajú ešte poriadne vyvinutú imunitu a dýchajú a fučia tam na ne babky s chronickými zápalmi dýchacích ciest a ďalšími neliečenými chorobami.

    Mamička-fanatička, ktorá chodila do kostola chorá, len aby nezmeškala omšu,. by si mala dať v prvom rade vyliečiť hlavu, lebo to tam má čudesne uložené…A takých je viac.

  11. ked bol moj manzel dieta,teda este v casoch kedy sa o viere hovorilo len potichu,tak fungovalo nieco uzasne.pre deti bol v case sv.omse pripraveny dnes nazvany animacny program ktory viedli reholne sestry.deti nerusili sv.omsu pretoze boli v samostatnej miestnosti.naucili sa vela cez rozne biblicke pribehy a aj dnes sa divim,kolko informacii si moj manzel pamata a vie nasim detom putavo rozpravat.skoda ze v dnesnej dobe sa tak malo mysli na tych najmensich a na rodinu.

  12. Pridávam sa k väčšine, deti do kostola patria, Moje deti sú dosť neposedné, Ani tá najstaršia, ktorá má už 7,5 roka v kostole nevydrží len sedieť, našťastie máme v meste detskú omšu, na ktorú ideme aj s strednou dcérou (2roky) a tá je tiež neposed, tú najmladšiu (2m. bábo) počas celej omše von kočíkuje manžel – je evanjelik, No vždy to tak nebolo a keď sme bývali na dedine -(mali sme iba najstaršiu) tak do kostola som chodila sama. Verím, tomu že sa prístup ľudí zmení a pochopia,že vieru treba deťom dávať do vienka od mala. Príjemné Veľkonočné sviatky, všetkým

  13. dakujeme za pekny clanok, aj my sa snazime s detmi -3ks:-)pekne prezit sv. omsu, niekedy ideme na detsku-(len ta obcas kvoli sutaziam a pod. byva dlhsia ako dospelacka a deti potom maju problem vydrzat aj detsku) , niekedy na dospelacku. Je urcite dobre, zobrat deti do kostola aj mimo sv. omse a poukazovat, porozpravat, pomodlit sa s nimi. Dakujeme knazom a farnikom, kt. ozvucili aj priestory mimo hlavnej chramovej lode a dakujeme aj krest. vydavatelstvam za mile detske knizky, ktore si deti do kostola beru a kt. je dnes dostatok. Myslim si, ze je spravne chodit s detmi do kostola od malicka, aj ked je jasne, ze iste pravidla musia byt (u nas tiez plati- od 1 roka-nejest, nepit, nepobehovat hocijako-tu hodinku sa to da). Ale dobrovolne priznavam, ze ja sa tiez obcas citim po omsi s „udrzanim deti“ vystavena a nie vzdy viem, o com boli citania a kazen….:-(

  14. Ešte niečo, keďže sa mi všetko nezmestilo 🙂 Obdivujem rodičov, ktorí detičky vodia do kostola aj na dedinách, kde je jedna sv. omša a na nej plný kostol, to chce teda skutočnú odvahu, jednak nemáte na výber ďalšiu omšu,keď ráno niečo nejde podľa plánu a ani možnosť detskej sv. omše alebo nejakej chodbičky, prípadne najmenej nepriateľsky naladeného osadenstva :-). My máme na výber a samozrejme, aj my si vyberáme sv. omše, o ktorých vieme, že budú kratšie, aj teraz cez sviatky neviem, či budeme chodiť na obrady, lebo je to pre deti dlho a bude aj oveľa viac ľudí ako bežne, ale nedele si určite nenecháme zobrať a verím, že Veľkú noc aj tak prežijeme čo najkrajšie. A vďaka našim kňazom v Hlohovci, na fare aj u františkánov, lebo aj keď sa z času na čas menia, od nich sme nikdy zlý pohľad ani reakciu nezažili. Ako všetko, aj toto chce ústretovosť z oboch strán, od ostatných veriacich, aby prijali deti aj s ich detským správaním, aj od rodičov, aby vedeli rozoznať, kedy deti naozaj vyrušujú, brali ohľad na ostatných a odišli von. Všetko sa dá.

  15. Vďaka za článok od rovnako „postihnutých“:-)My máme tri deti (4,5 r, 3 r a 15 mes) a do kostola sme s nimi začali chodiť hneď po narodení, keď neboli choré.Kedysi som tiež ešte bez detí išla do kostola aj chorá, len aby som nevynechala, ale dnes viem, že je to nezodpovedné aj voči zdravým ľuďom v kostole, aj voči sebe, teraz ak sa stane, snažím sa vyliečiť doma, lebo deťom je jedno, či som zdravá alebo nie, v tomto veku ma potrebujú.Ale odbočila som. U nás máme veľkú chodbu pri kostole, ktorá je ozvučená, bez problémov pustia aj do sakristie, takže väčšinou to riešime tak, ale keď keď nás ešte bolo menej, chodili sme aj dozadu do kostola, ale väčšinou po prebudení a následnom plači sme vyšli von. Na chodbe nám to vyhovuje, aspoň zatiaľ, manžel už s najstarším synom chodí do kostola, niekedy zoberie strednú dcérku (lebo keď sú dvaja spolu, väčšinou vymýšľajú:-)) a takto v pohode vydržia a ja som s dvomi na chodbe alebo v sakristii.Jasné, tiež sa nám stalo, že ľudia po nás v kostole pozerali, no ale každý sa sťažuje, aká je mládež, že ich nikto nevedie k Bohu a keď sa niekto snaží, tak si za to vyslúži prinajlepšom pohoršený pohľad.Vďaka za povzbudenie, že Vám sa podarilo vydržať a týmto postojom ste presvedčili veriacich u Vás asi viac, ako keby ste sa s nimi každú nedeľu pohádali pre svoju pravdu.Tak verím, že aj my týmto obdobím prejdeme bez ujmy a raz sa nám to vráti a ja možno po rokoch prežijem omšu aj vnútri v kostole :-)Požehnané Veľkonočné sviatky aj s deťmi v kostole!

  16. mrzí ma, že sa tak ľudia správajú, my chvalabohu máme v kostele separatnu presklennú miestnosť, kde chodia rodičia s deťmi, je to vynikajúce, lebo nemusíte okrikovať malé dieťa, aby bolo ticho alebo sedelo.Moja dcéra (3 roky) sa časom naučila, že tam nepatria hračky a jedlo, proste vekom to pochopila, že ideme za ježiškom a nie sa tam hrať. A inak strašne sa teší vždy do kostola, minule som v nemom úžase počúvala ako pozerá omšu z Vatikánu a modlí sa. Takisto aj s bábikami sa hrá niekedy na kostol a modlí sa s nimi, proste opakuje to čo v živote zažila. A som rada, že sa jej to takto prirodzene vštepilo. Viem, že niektorým to prekáže, ale v prvom rade predsa farské spoločenstvo by sa malo dohodnúť a vytvoriť tak zoznam bohoslužieb, aby boli spokojní všetci, dať priestor aj malým deťom a staré panie by sa mali tešiť, že tam detičky radi chodia hlavne v dnešnej dobe.

  17. Ja si myslím, že doslova vyhadzovať rodiny s deťmi z kostola je divné. Ale tiež si myslím, že malé deti omši naozaj nerozumejú a jasné, že potom vyrušujú a to môže obťažovať iných. Treba sa na to pozrieť aj z ich pohľadu. Ja som to riešila tak, že sme do kostola išli mimo omše, povedali sme si tam svoje detské modlitbičky a boli sme spokojné. Mimochodom som sa bále, ž mi v kostole plnom ľudí ochorejú. Poznám plno ľudí, kt. sa trepali na omšu aj s horúčkou, lebo čo by bolo keby vynechali….

  18. Mária, ďakujem za pekný povzbudzujúci článok smile S manželom sme presvedčení, že deti do kostola patria a že sú schopné od útleho veku vnímať Božiu milosť (osobne som presvedčená, že už od počatia – naša dcérka sa napr. už v brušku mrvila, keď som šla na sv. prijímanie). Máme zatiaľ iba jednu dcérku (bábätko) a chodíme s ňou do kostola denne. Bohu vďaka mnohé babičky nás v tom podporujú, sledujú ako naša dcérka rastie, tešia sa z nej spolu s nami, ak ideme na sv. omšu do inej farnosti, pýtajú sa prečo sme neprišli. Našťastie máme kam ísť, aj keď dcérku chytí plač, nakoľko pri kostole máme teplú miestnosť s reproduktorom, kde nie je problém dieťatko nakŕmiť, prebaliť a utíšiť. Tým, ktorí nemajú také dobré podmienky ako my, vyprosujem veľa síl, aby sa nevzdali a tiež ústretových kňazov i „spolufarníkov“.

  19. My mame tiez dve male deti(2aj tristvrte roka a 2 mesacne babo).Jasne,ze deti patria do kostola.My byvame vo väcsom meste a mame tiez detske omse.A niekedy mi nejaka starsia pani vynadala,ze nas syn je hlucny.Ale su aj druhe omse .Ked jej nevyhovuje detska omsa,nech ide na druhu.Na druhej strane je pravda,ze nas syn zacal dost vymyslat,opakoval po starsich detoch.Tak sme zacali chodit na „dospelacku omsu“ a tam dokonca pekne sedel a pocuval.A tiez sa snazim s nim chodit aj cez tyzden na omsu aby si zvykol,ze to patri k nasmu zivotu a dufam,ze bude kludnejsi.Uvidime.Ale jednoznacne deti do kostola patria.

  20. My mame tiez dve male deti(2aj tristvrte roka a 2 mesacne babo).Jasne,ze deti patria do kostola.My byvame vo väcsom meste a mame tiez detske omse.A niekedy mi nejaka starsia pani vynadala,ze nas syn je hlucny.Ale su aj druhe omse .Ked jej nevyhovuje detska omsa,nech ide na druhu.Na druhej strane je pravda,ze nas syn zacal dost vymyslat,opakoval po starsich detoch.Tak sme zacali chodit na „dospelacku omsu“ a tam dokonca pekne sedel a pocuval.A tiez sa snazim s nim chodit aj cez tyzden na omsu aby si zvykol,ze to patri k nasmu zivotu a dufam,ze bude kludnejsi.Uvidime.Ale jednoznacne deti do kostola patria.

  21. Aj my máme dve malé deti (2,5 a 1 rok). V našom meste máme našťastie detské sväté omše, kde tolerujú aj malých neposedov. Je ale nepísané pravidlo, že na ostatné omše deti nepatria. No na detské omše prídu aj ľudia ktorí deti nemajú a chtiac či nechtiac potom my rodičia prestojíme celú omšu s deťmi na rukách. A poviem Vám že po hodine státia sa cítim ako po odvičení náročného aerobiku 🙂

  22. Aj my vodime deti do kostola od malicka, pretoze nevidim dovod, preco by v dome svojho Otca nemohli byt kazdy den. Na druhej strane si uvedomujem, ze vzdy je potrebna vzajomna ohladuplnost – najma cez homiliu aby deti nevykrikovali a umoznili ostatnym pocuvat. Riesime to rovnako – ideme dopredu, aby deti videli, keby sa zacali moc ozyvat, tak sa presunieme dozadu… Vdaka Bohu, u nas som sa nestretla s nepochopenim, aj ludia aj knaz su mili, a aj nase deti si medzi „babickami“ nasli spriaznene duse. A nevodime ich tam len preto, ze „maju rozum“, ale ako nas povzbudil kedysi knaz – aj na male dieta vplyva Bozia milost, Chram je svate miesto a deti tam patria. Aj od Krista apostoli s dobrym umyslom odhanali deti, ale On sa ich zastal. A namrzel sa na apostolov, nie na deti.

  23. Je smutne, ze prave cirkev a jej „ovecky“ sa zachova prave takto… Tetusky uz asi zabudli, ze aj ony mali male deti… Paci sa mi, ze ste sa nenechali odradit a vydrzali ste. A malo by byt samozrejmostou, ze su v kostole vytvorene podmienky aj pre rodiny s detmi. Ved nakoniec cirkev je tym najvacsim zastancom a podporovatelom rodiny, ale niekedy, bohuzial, su to len prazdne slova…

Pridaj komentár