10 blbých fráz, ktoré (nechtiac) hovoria rodičia

Pod chvíľou sa každému rodičovi stane, že zadrie.. nie motor, ale nejakú slovnú perlu. A nestačí sa diviť, čo mu to vyšlo z tej ústnej dutiny.

Blbý pocit je, ak sa pristihne, že len vykráda slová svojich vlastných rodičov, tie isté, o ktorých sa zaprisahával, že toto on nikdy, ale nikdy nepovie svojim deťom.

Nikdy nehovor nikdy?!?

Aké skvosty ako rodičia používame a ktoré situácie si o to priam pýtajú?

 „Kto je tu rodič? Ja alebo ty?“

Na túto tému existuje milión obmien: Čo si myslíš, že mi budeš rozkazovať? Ja ťa mám na starosti, som za teba zodpovedný. Kým bývaš pod mojou strechou…

Tieto frázy pravdepodobne prídu na rad, keď už došli všetky argumenty. Potrebujeme sa skutočne uistiť, že sme autoritami, aj keď to vyzerá, že nám deti rozkazujú 92.843% času.

„Ja v tvojom veku…“

Nevylučuje sa, že fráza číslo 2 príde ruka v ruke s frázou číslo 1. Nasleduje siahodlhý monológ s historickými prvkami, ktorý utvrdí dieťa, že sme žili ešte za čias dinosaurov.

Je dobré okoreniť to vetami s pridanou hodnotou, napríklad „za toto by ma moja mama zdrala z kože, „takú by mi dala facku, že by ma krv zašuchla…“

„Myslíš si, že tie peniaze vyrábam?“

Alebo: „Peniaze nepadajú z neba…“ Nerastú ani na stromoch. A rovnako tak ani cukríky skittles naozaj nepadajú z dúhy.

Nemôžeme jednoducho povedať: „Nie, dnes to nedostaneš“ a nechať prednášky o peniazoch na neskôr? Každé decko predsa aj tak vie, že peniaze nepadajú z neba, ale sa ukrývajú v zázračnej ockovej kreditke.

 „Dojedz tú zeleninu. Vieš, koľko detí hladuje v Afrike?“

A keď dieťa doje tú zeleninu, deti v Afrike prestanú hladovať? Že by už konečne nejaká veda dokázala, že pocit viny nám dodá chuť na zeleninu? 

„Uprac si tie hračky, inak ich vyhodím!“

Tak s týmto teda veľa šťastia. Len pánboh vie, koľko prachov sme minuli na všetky tie pískajúce a hrkajúce kraviny, ktorými sme si zapratali celý byt. A môžeme to zopakovať ako verklík aj 50x, aj tak svoju hrozbu nikdy neuskutočníme. Ešte tie hračky nakoniec sami upraceme.

 „Daj si čisté nohavičky.“

K tomuto môžeme v puberte dodať ešte aj: lebo, čo keby ťa zrazilo auto? Veľmi pôsobivé najmä od rodiča, ktorý je stále navlečený v tých istých teplákoch, včera, predvčerom, či vynáša smeti alebo varí a ešte v nich zaľahne aj do postele.

„Chceš, aby som to auto otočil hneď teraz?“

Áno, presne toto nakoniec aj tak poviete, hoci sa vám po necelých dvoch hodinách konečne podarilo napchať všetkých do auta.

„Nebudem ti to opakovať stokrát!“

Ale iba dvadsaťkrát, že? Ďalšie vety nasledujú v ľubovoľnom poradí: „Si hluchý? Nerozumieš po slovensky? Mám ti poslať kolkovanú žiadosť?“ Pravdepodobne už ste ako obohratá platňa a dieťa, čuduj sa svete, ešte stále neurobilo to, o čo ste ho požiadali. Čím to asi tak je…

„Uvidíme…“

Dieťa nie je tak blbé, aby nevedelo, že to v skutočnosti znamená – chcem povedať nie, ale neviem si práve teraz spomenúť na dobrý dôvod, takže sa ma na to opýtaj neskôr a ja si dovtedy hádam pripravím nejakú dobrú výhovorku.

„Spýtaj sa ocka/mamy.“

Nechcem byť za toho zlého, mať na krku dieťa, ktoré sa mi hodí o zem. Tak sa ho radšej zbavím, nech si ho rieši ten druhý, ja som z toho von.

podľa msn.com

46 dôvodov, pre ktoré 3-roční chytajú nervy »»»