Dva roky s našou herečkou

Po jednej z mnohých prebdených nocí mi kamarátka povedala: Neboj sa. Prvý rok je najzložitejší, potom je už všetko len lepšie a lepšie. Z praxe tvrdím, je to tak. Na nedostatok spánku si v druhom roku buď zvyknete, alebo sa sám vyrieši. Plaču je už percentuálne oveľa menej a často sa dá zažehnať sladkým slovom či dobrým argumentom.

Druhý rok s našou herečkou ma naučil trpezlivosti, ovládať svoj náhly prísun emócií, chytať pavúky do servítkov, nespočetne veľa nových piesní a obnovil moju fantáziu. Ale je toho o niečo viac. Pripravte sa, že hlavnou témou tohto roku bude výchova. 

Mám svoj pohľad

V druhom roku zrazu zistíte, čo je to sila osobnosti. Nazvala by som to obdobím „zosúlaďovania pováh.“ Každý robíme chyby, učíme sa. Každý človek je iný, a tak všeobecná príručka na jeho prerod v dobrého a slušného človeka neexistuje.

Najviac som prekvapivo bojovala s vlastnými predsudkami. Poznáte tie strašiaky v hlave: „Toto by nemala robiť. Tamto by mala vedieť. Mala by som ju naučiť to a to..“ Potom už stačí len vyjsť na ulicu či na návštevu a zase ste v tom kole. Vidíme svoje dieťa očami druhých ľudí. „Čo si pomyslia, že ho nechám aby to rozlial. Čo ak uvidia, že moje dieťa dokáže aj nahlas prejaviť svoj názor… „

Čo ak sú to všetko proste zbytočné obavy? Často si neuvedomujeme, že máme na deti oveľa vyššie nároky ako na seba. Chceme, aby sa stále usmievali a mali dobrú náladu, aby sa správali podľa našich pravidiel, aby dobre jedli, rýchlo zaspali, hrali sa samé, rýchlo sa učili nové veci, neplakali pre zbytočnosti, nerozčuľovali sa pre hlúposti…

Pritom práve deti nás milujú so všetkými našimi chybami a náladami a bez toho, aby sa nás snažili meniť sme stredom ich vesmíru. Bezpodmienečne.

Vypočuj ma, prosím

Druhý rok sa snažím neodsudzovať. Výchovu, ani prístup. Maximálne mi sem tam vyskočia na ihrisku zimomriavky po tele, keď vidím ako nejaká mamička kričí na kričiace dieťa a ten rozbehnutý kolotoč nedokáže zastaviť.

Trpezlivosť je kľúčová. Niekedy sa zdá, že bitka či krik je najkratšia cesta, ale naopak, problém len oddiali. Trochu mi to pripomína modernú medicínu. Rieši sa dôsledok choroby, ale často nie jej príčina. Prístup bez takýchto trestov si často zamieňame s benevolenciou. V tomto prípade však ide o komunikáciu, nie benevolenciu. Ľahko sa to píše, ťažšia je prax. Niekedy aj ten najväčší bojovník za mier vybuchne. Pri návale vlastných emócií. Aj rodičia sú len ľudia. Vtedy som sa naučila priznať si svoju chybu nahlas.

Prvý rok ma naučil počúvať vlastnú intuíciu. Ten druhý ma naučil počúvať názory svojej dcéry. Niekedy im stačí, že vedia, že ich vnímame. Sami spoznávajú nové emócie a nevedia si s nimi rady. Tá druhá cesta bez trestov je vždy dlhšia. Ale má osoh. Akurát ho budete vidieť len vy. 

Zásadnú vec, ktorú som sa naučila. „Ak sa dieťa nespráva podľa očakávania okolia, väčšina vám povie, že je to výchovou. Ak sa dieťa chová presne podľa predstáv, tá istá väčšina vám často povie, že máte šťastie na dieťa s dobrou povahou.“

Nadľudské schopnosti

Tak či onak, nie sme v tom samé. Všetky to vo väčšej, či menšej miere zažívame. Zosúlaďovanie našich pováh a hľadanie tej správnej cesty. Aby tá cesta nebola preplakaná, pretrucovaná a z donútenia.

Len nedávno som si zase uvedomila, že každá  i malá manipulácia pre dobrú vec môže byť použitá proti mne. Keď Adelka spadla a začala plakať, prišla som k nej a vravím jej: „To je dobré. Už to toľko nebolí, že? Len máličko. Poď neboj sa to zvládneš.“

O pár dní sa jej nechcelo chodiť a „nutne“ potrebovala, aby som ju vzala na ruky. Po chvíle nosenia, keď ma začali bolieť ruky si vravím, že na to pôjdem silným a pravdivým argumentom. „Zlatko, bolia ma už rúčky, už nevládzem. Skús prejsť zase chvíľku sama.“ Dostalo sa mi odpovede: „Iba trošku bolia. To zvládneš.“

Chce to kľud a nohy v suchu

Druhý rok je viac o partnerstve. Ak sa odosobníme od vlastných predsudkov a budeme pozorovať naše dieťa ako ono pozoruje nás, začneme si to užívať naplno. Keď už som skutočne s trpezlivosťou na hrane, spomeniem si vždy na ten „ťažký“ prvý rok. Aký kus cesty sme spolu zvládli. Aké krásne je mať pri sebe niekoho, kto vás opäť naučí žiť tu a teraz, načúvať ľuďom, žiť lepšie, zdravšie a s fantáziou. Želám vám pokojný druhý rok.

(8 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...