Hyperaktivita? Výhovorka!

Mladá mamička sedí s časopisom v rukách medzi svojimi bezdetnými priateľkami, tvári sa zničene a občas šľahne pohľadom na nervózne dieťatko pripútané v bugine.

„Už neviem, čo s ním mám robiť! Pri ničom nevydrží dlhšie ako pár minút, je hrozne hyperaktívne.“ Priateľky chápavo prikývnu a pokračujú v babskej debate nevnímajúc hlasný krik dieťaťa.

Iná mladá mamička práve prechádza okolo debatujúcej partie so svojimi dvoma deťmi. Tu sa pre niečo zohne do trávy, tu zas niečo vysvetľuje tomu mladšiemu, tu sa hneď zasmeje s tým starším. Napriek tomu, že je neustále v pohybe, ona pôsobí sviežo a deti spokojne.

Dieťa v bugine sa rozreve ešte hlasnejšie, na čo sa jeho matka nervózne zdvihne, v afekte zbalí veci a ospravedlňuje sa priateľkám, že kvôli decku už musí ísť domov, lebo ono nikde nevydrží, keď je také hyperaktívne.

Hyperaktivita znamená niečo iné

Nie som psychológ, ale je mi jasné, že hyperaktivita znamená niečo celkom iné než vyššie opísaný stav dieťaťa v buginke. Mala som možnosť zoznámiť sa s niekoľkými skutočne hyperaktívnymi deťmi a ich rodičmi.

Články odborníkov si prečítate tu:

• Poruchy pozornosti a hyperaktivita 
• ADHD – Poruchy pozornosti a hyperaktivita
• Hyperaktivita a nepozornosť dieťaťa 
• Deti s poruchou ADHD potrebujú pozornost
• Máme doma hyperaktívne dieta

Na vlastné oči som sa však ako pedagóg presvedčila, že aj hyperaktívne dieťa sa môže správať slušne, môže dosiahnuť dobré výsledky a môže byť pre svoje okolie prijateľné, ak ho rodičia a odborníci správne nasmerujú a sú mu nápomocní.

Viem isto, že pohodlnosť, ba až lenivosť niektorých rodičov hyperaktivitu detí nespôsobuje. Hyperaktivitu ako diagnózu nestanovuje na základe svojich (ne)schopností rodič dieťaťa, ale lekár špecialista na základe istých vyšetrení.

 

Objavujú aj bez dovolenia

Dieťa je ako nepopísaná kniha, do ktorej sa postupne zapisujú všetky jeho zážitky, niektoré väčšími, menej významné menšími písmenami – otrepaná fráza. Rodičia sú prví ľudia (mali by byť), ktorí najviac ovplyvňujú obsah úvodných stránok tejto knihy.

Ako dieťa rastie, stránky sa zapisujú stále rýchlejšie. Prirodzená zvedavosť a túžba dosahovať nové méty núti dieťa objavovať svet okolo seba aj bez rodičovského dovolenia.

Úloha rodičov nie je len v tom, zabezpečiť svojmu potomstvu dostatočné materiálne zázemie, ale aj správne usmerňovať aktivity detí a správanie detí v jednotlivých situáciách.

Keď sa dieťatko narodí, ono nevie nič o našom svete, kde dospeláci dávno majú svoje úlohy a miesta. Ono nevie nič o priateľstvách, túžbach, ambíciách a aktivitách svojich rodičov. Nevie, že sa musí zaradiť do zabehnutého systému, že čím skôr sa začne prispôsobovať poriadku dospelých, tým budú ľudia okolo neho spokojnejší.

Bábätko má celkom obyčajné potreby: nasýtiť sa a vyspať sa a cítiť sa bezpečne – v náručí (v prítomnosti) svojich rodičov.

 

Overené taktiky na vydobíjanie si priestoru

Ako rastie a zdokonaľujú sa jeho zmysly, začínajú sa stupňovať aj detské potreby. Ukojenie zvedavosti a zdokonaľovanie vlastných zručností k tomu procesu prirodzene patria.

Ak dieťa nemá k dispozícii dostatočný a bezpečný priestor, začne si ho vydobývať samo – najlepšie svojimi overenými taktikami. Na niekoho platí úsmev, pohľad neviniatka, na niekoho zaberá hrozný vresk, nekontrolované vystrájanie, ba až afektované hádzanie sa o zem.

Každé dieťa veľmi rýchlo zistí, čo platí na mamu, čo na otca, čo na ostatných. Svoju slabinu stačí ukázať raz a dieťa do nej bude bodať stále, kým nedosiahne svoje alebo kým nedostane jasne najavo, že nesmie.

Najhoršia je výchovná metóda ľahostajnosti

O metódach výchovy toho už bolo popísaného veľa. Dôležité je len, aby si rodičia vybrali aspoň jednu, v ktorej vytrvajú. Najhoršie pre každé dieťa je, ak rodičia zvolia prístup ľahostajnosti: „Rob si čo chceš, len daj pokoj, buď ticho a neotravuj!“

Tým vlastne úplne zrušia čokoľvek, čo sa týka výchovy a potom zrazu zistia, že ich dieťa je živel, ktorý sa nevie zmestiť do kože. A aby dodatočne zamaskovali svoje rodičovské zlyhanie, začnú okolie (a aj samotné dieťa) presviedčať, že ich dieťa je hyperaktívne.

Pritom si možno ani neuvedomujú, ako ťažko sa nevychovanému dieťaťu žije v spoločnosti iných ľudí – v prvom rade mu totiž väčšina dá najavo, že je zlé, mrchavé, neposlušné. Tak dieťa schytá prvú podpásovku za svojich rodičov.

 

Hyperaktívne deti ? Výhovorka!

Priam ma rozčuľuje, ak sa rodičia vyhovárajú na svoje „hyperaktívne“ deti. Dobre vychované a primerane vyťažené deti nikto neoznačí za hyperaktívne, skôr za normálne alebo v inom prípade za mimoriadne nadané.

Skutočne hyperaktívne deti a aj ich rodičia potrebujú odbornú pomoc, s ktorou sa dá hyperaktivita zvládnuť. Preto ak si niekto myslí, že má hyperaktívne dieťa, nech najprv dôkladne prehodnotí svoj prístup k dieťaťu a potom nech vyhľadá odbornú pomoc.

Pravde sa treba pozrieť do očí čím skôr, najmä v záujme dieťaťa. Neoprávnené reči o hyperaktivite na adresu dieťaťa mu najviac ubližujú, najmä ak ich počúva od svojich rodičov a nikto mu nepomôže. Aj ja občas nestíham a nevládzem, ale to ešte neznamená, že moje deti sú hyperaktívne.

Ak sa práve veľmi ponáhľate, ste nervózni a nič nestíhate, zastavte sa na moment pri svojom dieťati, usmejte sa naň a riadne ho vystískajte, naplánujte si čas s ním a pre neho, lebo ten letí, deti rastú a o chvíľu to budú veľké slečny a švárni chlapi. 

A ani sa nenazdáte, a o váš čas a pozornosť už stáť nebudú.