Koniec mliečka. Aj som to chcela, aj nechcela.

Ešte stále podvedome v noci čakám, že sa pri mne zamrví drobná nôžka nášho špunta a v polospánku začujem: Mječkooooo!

Mječko po x rokoch (s dvoma malými prestávkami) v mojom mliečnom bare nie je k dostaniu. Nejako mi to ešte stále nedochádza. Moje prsia sa ešte stále tvária, že ide len o technickú prestávku a stále niečo produkujú.

A my sme už tri týždne od seba odstavení.

 

Aj som to chcela, aj nechcela

Chcela som to, pretože Šimon v noci už vystrájal, a ak nedostal svoje, vedel byť zlý… A keď aj dostal, visel na mne neuveriteľne dlho a ťahal ako novorodenec, čo nemá inú možnosť prežitia… Vyťahaná, okopaná z noci som sa zastrájala už dávno, že ho od mliečka odpílim.

Zastrájala som sa už dávno

Lenže… potom sme ochoreli… potom sme cestovali… potom onô… a stále sa to nejako odďaľovalo a zabaľovalo a mladý muž si veselo rozkazoval jeden mliečny drink za druhým.

Nakoniec, aj mi ho bolo ľúto… a možno aj seba. (Alebo žeby to bolo hlavne kvôli mne?) Ani jedno z našich detí nebolo také prítulné, očarujúce, milé, rečniace, vyjadrujúce pocity, ako tento najmenší…

„Maminka, ja ťa takto ľúbim! Ty si moja láska!“ Objatie – silné – nádherne žiariace oči a pocit, že pre toto sa skutočne oplatí žiť. Ešte k tomu dojčenie cez deň bolo skutočne nádherné: dokonalá intimita, rozhovor očami a dotykmi, okomentovanie chute mliečka, slastné oblizovanie sa po porcii. A neuveriteľné zdieľanie pocitov z úst dvojročného drobca, krásnou batoľačinou, ktorá mi vôbec neprichodila smiešna.

A tak som váhala. Skončiť – neskončiť?

Bude ešte nejaká šanca si to zopakovať? Prognóza nevyzerala povzbudzujúco… No proste, nebolo nič jednoduchšie, ako si to pokračujúce cuckanie niečím pekne ospravedlniť.

Hodina pravdy ale prišla,

keď som sa odhodlala ísť k alergologičke – po miekoľkých rokoch strávených bez liekov, pretože tehotenstvo a dojčenie, v ktorom som zopár x bola, mi lieky jednoducho vylučovalo. Posledné leto však už bolo aj pre takého koňa, ako som ja, príliš náročné a tak som sa dokopala hrdinsky na miesto činu.

Vedela som, že to nebude prechádzka ružovým sadom – alergikom som bola už od malička a nakoniec, švagrinú mám veľmi ťažkú astmatičku. Niekde medzi tie dve hranice som tušila, že sa dostanem a bolo to tak. Domov som prišla s diagnózou astmy, fúrou receptov, vynadaním od lekárky a ruku z testov na alergény som si škrabala ešte tri dni.

Lenže lieky bolo možné brať až po odstavení…

Nepatrím k racionálnym matkám, ktoré sa spokojne otočia k dieťaťu chrbtom, lebo to rozum káže, a bolo mi ťažko ten prvý deň, keď som Šimovi zrušila mliečko na obed.

 

Poplakali sme si obaja

Srdcervúce výkriky „Jááááááááááááááá téééééééééééééééém mjéééééééééééééčkoooooooo!“ sprevádzali naše zaspávanie každé poludnie.

Ďalší týždeň som už zrušila mliečko počas celého dňa. A nejak to šlo, zabaviť ho, hoci kríza sa občas vyskytla a mne dochádzali sily, fantázia a odvaha. Horší oriešok bol oznámiť mu, že mliečko už nebude ani večer na zaspávanie, čo bol Šimonov najmilší rituál. Opakoval sa každý večer, keď som ho vykúpaného kládla na manželskú posteľ, ktorú s nami okupoval.

„Mňau, ja som tvoje mačiatko…! A ty si kto?“ Usmial sa na mňa tak, že mi srdce topilo. „Ja som tvoja mamička mačička. Čo by si prosilo moje mačiatko?“

Odpoveď bola jasná a my sme sa vymojkaní vždy uložili do našej obľúbenej polohy a premliečkovali sa až sníčkom. A teraz to nešlo.

Namiesto maminkinej, tatinova chlpatá hruď

Nadôvažok miesto krásnej voňavej hrude maminkinej vedľa chlapčiatka ležala bohatiersky chlpatá tatova hruď. A ani trochu sa nám to nepáčilo… No bojovali sme, slzičky potiekli a akosi sme sa dostali aj do stavu spania.

Ale noc! Noc bola Šimovým tromfom! Ja som chcela spať, on chcel mliečko a čochvíľa celý panelák vedel, že ja odstavujem. Jednoducho som nemala pred ním nikde úniku, iba čo ma viac srdce bolelo.

 

Naplánovala som pobyt bez mamy

A tak som zdvihla telefón, zavolala 250 km severnejšie k mame a dohodla luxusný pobyt pre dvoch malých špuntov bez  mamy. Chlapcom som týždeň vymývala hlavy ovečkami, traktormi, koníkmi a starkého kladivom a pílou, pridalo sa aj varenie so starkou. Chalani sa tešili! A nejako im ušlo, že tam nikde nebola spomenutá moja maličkosť.

Prišiel víkend „V“ a napriek pochybnostiam môjho drahého, či to ozaj urobím a či to chalani zvládnu, sme počas Šimovho spánku na obed za usilovného usmiateho mávania jeho bráchu (ten mal tiež premiéru bez mamy) odfujazdili.

No čo.

Depku z toho, že som krkavčia mať, som nemala. Celý týždeň som frčala doma ako namydlená a mama mi proces odstavovania opísala ako jednoduchú seansu – prvú noc poplakal a bolo to. Žiadne hľadanie mamy, žiadny rev za mliečkom… do troch dní spal do rána.

Keď som po neho prišla, ani ma nezaregistroval, nemal na mňa čas. (Oj, ako to bolelo!) Po hodine, keď vybavil svoje záležitosti, prišiel ku mne veľký chlapec Šimon a s úsmevom, ktorý sa vôbec nezmenil, ma objal a povedal: „Maminka, ja ťa tak ľúbim! Ty si moja láska!“

No a mám odstaveného chlapa, ktorý spí v chlapčenskej izbe.