Skromné novoročné želania jednej matky

Nepotrebujem si písať svoje záväzky a predsavzatia do špeciálneho novoročného zošita. Moje záväzky sa pripomínajú samé. Požiadavkami na stravu, oblečenie, zábavu, učebné pomôcky, financie, voľný čas a nezasahovania do súkromia v závislosti od veku.

Napriek tomu si dovoľujem mať nejaké tie novoročné sny…

Napríklad takéto, že… :

Budem môcť spať odkedy potrebujem dokedy potrebujem.

Nik nebude po mne ráno skákať, pokúšať sa ma oberať o skalp, nebude testovať množstvo a silu vápniku v mojich kostiach a nebude sa spoliehať na to, že moje tukové vankúšiky sa nachádzajú všade, hlavne tam, kde vlastne ani nemajú ako byť a kde zákon schválnosti zariadi, že dopadne dvojnohý budík. Pripomínam, že si nenárokujem spanie od kedy sa mi zachce dokedy sa mi zachce… to by s vami, detičky moje, dopadlo biedne.

Budem sa môcť spoľahnúť, že mám životaschopných potomkov.

(A niekedy aj manžela, však?!) Nik nebude odo mňa chcieť, aby som mu podala šálku, keď je od nej 10 cm a ja tri metre, zabalí si desiatu, lebo oči máme zalepené ráno rovnako (ja ešte viac), nebude sa šmochtať, aby som ho bola nútená viesť do školy súkromným taxíkom, rovnako, ako nebude vyvolávať a vypisovať zúfalé sms za jasného, bezveterného počasia, ako veľmi potrebuje dovoz domov, lebo medveď.

Nebudú blbé požiadavky a pripomienky, že nemáme čo jesť a čo vlastne máme jesť, ale chytí si, čo nájde a zje, koľko potrebuje, pričom samozrejme nenaplní svoj primitívny reflex, že jem, lebo ešte je čo (a že sú tu druhí, to nezapne).

Veci sa dostanú na svoje miesto.

Nechávam na vývoji situácie, či si to dotyčné spolubývajúce zložky vrátane pubertálnych zariadia vlastným snažením sa alebo budú stimulovať vedecko-technický pokrok a veci, počnúc topánkami, vetrovkami, školskými taškami, večne stratenými taštičkami s dokladmi a kľúčmi, vrátane preukážok do knižnice, cez svetre, zásadne neprevrátené nohavice a pančuchy spiace s postihnutým na posteli celú noc, spodné prádlo, tajne zatrčené špinavé ponožky v kútoch, nedojedené jedlo na stole, knihy na a pod záchodom, všadeprítomné ceruzky, papiere, obaly z čokoládok tajne šľohnutých zo zakázaných miest, umytý riad, zubné kefky, pasta pod skrinkou v kúpelni, vysušené prádlo a iné dôležité zložky života v domácnosti, sa dostanú na prvý raz tam, kde patria a tak, ako patria.

Môj život sa bude točiť aj okolo iného, ako detí.

A že to deti pochopia a môj manžel prakticky podporí. A tak sa dostanem na masáž aj inokedy, ako na prekvapko od kamošky za päť minút pred termínom masáže, do kina aj mimo dojčenia, na žúr s kamoškami podľa chute, na nákupy nielen na výplatu, na zumbu nie až vtedy, keď presvedčím o nutnosti tejto investície manžela (lepšie, ako kupovať nový šatník, že láska?).

A že budem môcť tvoriť, keď sa mne bude chcieť, hrať na gitare, keď ma to chytí a že inak, život bude mať šťavu aj na nočné rande, čo sme aj manželia, rodičia a ja dojčiaca jednotka v 24 hodinovej službe.

Môj slovník dostane inú dimenziu.

Aby ste si nemysleli, že ma baví robiť iba automat vystreľujúci závratnou rýchlosťou pokyny a manažovať toto v takom švungu, že by ma okamžite mali prijať ako špičkového „maníka“ kdesi na lukratívne miesto tohto bankového systému.

Nechcem už hovoriť iba „kde si“, „kedy prídeš“, „ako si to urobil“, „prečo sa biješ“, „nekrič“, „ukáž prebalím“, „takto sa „B“ nepíše“, „tento príklad máš zle“, „čo je to prosím ťa „humys“ a iné perly výchovné a usmerňovacie. Chcem, aby sa môj slovník mohol inteligenčne rovnať ženám môjho veku, vzdelania, postavenia, emočného rozloženia a iných predôležitých faktorov.

Nech si nikto nemyslí, že nie som schopná kultivovane, distingvovane a inteligentne komunikovať, správne artikulovať, a viesť plnohodnotný odborný rozhovor mimo tém o puberte, výchove, plienkach, škole a iných rodičovských nevyhnutnostiach.

Nik nebude mať oči, že som, aká som.

Prestanú tlaky, že musím urobiť toto, lebo nebudem dosť dobrá a že takto sa to na matku rodiny nepatrí, lebo sa to vždy robilo takto. No a čo. Prádlo počká na skladanie aj do zajtra, jesť na večeru môžeme aj rožky s maslom miesto luxus navareného menu, vysávať môže aj niekto iný a pre poriadok nie som v tejto domácnosti len ja. A špinavú dlážku plus pavučiny vidím. Len čakám, kto ešte.

Miesto toho sa môžem viac smiať, hrať sa drobcom na schovávačku, počítať si pehy, skúšať nový účes, dať si vínko s drahým len tak, nie len vo sviatok, maškrtiť bez ohľadu na váhu, spievať si v záchode, vo výťahu a v aute za volantom pri otvorenom okne (aj váš muž prevracia oči, že tichšie?), chodiť naboso a inak sa správať ako ja.

Že nechcem tak veľa v tomto novom roku?