Dieťa: koniec rozprávky

Bol to krásny, mladý pár. Zaľúbený. Ona sa volala Barbie a aj tak vyzerala. On sa síce nevolal Ken a ani tak nevyzeral, ale tiež nebol na zahodenie. „Láska moja, strašne sa rozpršalo, prídem ťa čakať na zastávku, aby si mi nezmokla. Milujem ťa,“ napísal Barbie jej „Ken.“

Asi naozaj strašne pršalo, až tak, že si na prsty nevidel, lebo omylom poslal túto správu môjmu mužovi. Hneď vzápätí prišla sms: „Prepáčte, prosím, to nepatrilo vám.“ Ešte pol roka sa červenal chlapec, keď sme sa míňali na ulici.

Potom sa nám Barbie začala pekne guľatiť. A on s ňou. Boli ozaj tehotní obidvaja. Šťastne tehotní a stále zaľúbení.

Skôr, ako sa narodilo bábätko, mali postavený krásny nový dom v našom susedstve, svadobný darček od rodičov, ktorí sa z mladých veľmi tešili. V tomto bode sa zvyknú rozprávky končiť, že? A vzniká priestor na viacgeneračný román…

Koniec rozprávky

S príchodom bábätka sa romantický dej začal jemne zaonačovať. Barbie každý deň tlačila pred sebou veľmi pekný, moderný a sakra drahý kočík, a ešte takých pár kíl navyše, ktoré nestihli po pôrode vyšumieť.

Za to Ken bol v nebývalej forme. Neváhal predvádzať svoje vyrysované svalstvo pred obecenstvom v krčme,  kam si chodil každý večer zahádzať šípky, veď čo iné, treba trochu vypnúť po náročnom dni a fyzicky ťažkej robote. Drel ako ťažný kôň, aby mali jeho dve princezné všetko, čo im brnklo do nosa.

Len už to nebolo ako za slobodna,

keď si mu Barbie sadla do lona a mali svoju romantickú chvíľku poézie v kúdole cigaretového dymu. Barbie nielenže nefajčila, stala sa z nej priam nikotínová odporkyňa. Neznášala, keď prišiel domov zadymený. Ani k malej sa nemohol priblížiť, kým zo seba ten hnus nezmyl.

Kvapky vody dopadajúce na jeho hlavu v sprche ho zakaždým spasili. Tie jediné prehlušili jej monológ výčitiek, deň čo deň, taký istý. Na všetko som sama, nikdy nie si doma, vôbec si si nevšimol, že máme dieťa, žiješ si svoj život.

 

Obrusujúc hrany, románové strany

Chcelo to predsavzatie, „zajtra príde domov skôr.“ V duchu však kalkuloval, či sa mu to vôbec oplatí, jej úsmevu sa aj tak nedočká.

Mohol sa spoľahnúť jedine na výčitku: prečo si neprišiel o takomto čase včera, predvčerom, kde sa flákaš celý týždeň, jasné, že nič nevieš, ani kedy kúpem malú, nechaj tak, ešte ti vypadne z ruky, si úplne nemožný, neschopák, urobím si radšej všetko sama, ako vždy.

Máš to mať.

Tresnutie dvermi, rovná čiara do krčmy. Šípky padali na chlp presne, napriek obrovskému kúdolu dymu. A potom rana zozadu, takmer ho vyvalilo na zem. Keď sa obzrel, už sa mu celá krčma rehotala do tváre. To Barbie. Hodila do neho kočík, nechala ho tak, treskla dvermi a utekala bohviekam.

Nie až tak bohviekam. Prišla sa vyplakať k mame, mala dokonca v pláne Kena vytrestať, ostať u rodičov. Ale mama pre jej trápenia nemala pochopenia, poslala ju domov. Teraz je matka a manželka, a to niečo znamená. Rozplakala sa, keď za ňou mama zavrela dvere. Väčší podraz nezažila. Barbie bola nahnevaná na celý svet.

Keď prišla domov, našla Kena s malou.

Bola vykúpaná, prezlečená, pripravená na spánok. Iba ju bez slova položil do jej náruč. V tú noc ani jeden z nich nezažmúril oka. Spali ďaleko od seba, medzi sebou hlucho, ticho a prázdno.

Každý so svojimi myšlienkami sám pre seba, neschopní priblížiť sa jeden druhému. Možno príde nové ráno, nový deň a nový začiatok aj pre nich, ale teraz tomu nechceli veriť. Ani jeden z nich.

 

O nových nádejách

Nové ráno prišlo, prišiel aj nový deň, ale s ním jedno nepríjemné vytriezvenie: Kena privalilo na stavbe, skončil v nemocnici s pochrámanými rebrami. Stačilo málo… Barbie na to nechcela ani len pomyslieť.

Dni plynuli, ako to už v románoch chodí. Kenovi postupne pribúdalo síl, pribúdalo však aj nezaplatených účtov, ktoré si predtým Barbie nevšímala, lebo sa nemusela o ne starať.

Nikdy jej to neprišlo zvlášť úžasné, že za tým všetkým je Ken. Prehliadala to, tak ako on prehliadal ju a malú, keď deň čo deň bezcieľne hádzal šípky na terč. Až teraz, pripútaný na lôžko, naskytol sa Kenovi lepší výhľad na to, čím Barbie žije. Uvidel si vlastné dieťa, a zamiloval sa doň ešte raz a znovu.

Bol to krásna, mladá rodinka. Zaľúbená. Ako v rozprávke. A žili šťastne, až kým nepomreli, len občas to chcelo ešte vyladiť pár detailov.