Holuby, princípy a fernet

Takakika 0

Keď som sa rozhodla druhýkrát rodiť na Slovensku, čo obnášalo na čas sa presťahovať od mora na túto nížinu, netušila som, že nám tu bude miestami úplne na nevydržanie úžasne.

foto: iStock

Pozerajú tí moji chlapi na mňa zaľúbene, ako som to len skvele vymyslela. Si náš poklad. Len kopať a kopať…

Zmena je život

Miesto trajektov sa z okna dívame na vlaky. A ľuďom z náprotivného baráku do života, do kuchyne, do žalúdka. Človečina je odrazu desivo na dotyk. Bližšia ako koniec sveta, keď nám na ostrove fučí hocičo z ktoréhokoľvek smeru.

Miesto škriekajúcich čajok, ktorým hádžem do mora svoje kuchynské nepodarky, vymenili sme ich za holúbky hrkútavé. Z ich romantického rozpoloženia máme polmetrový balkón prenajatého bytu vábivo posiaty exkrementami. A tak s nimi žijeme v trvalom ozbrojenom konflikte.

Na pokusy odkloniť ich rektálne pochody inam, napríklad na predvolebné bilbordy, reagujú útokom, niektoré úrokom. Začali si sem znášať konáriky. Asi aby im pri tlačení nebola zima.

„Takto to dopadne, keď niekto nechce chodiť na nočník,“ hovorím Jankovi.

Nemá to žiaden výchovný efekt. Iba ten, že teraz po každom vtákovi kričí: „Holub, vypadni! Chápeš?“ Búcha im na okno, aby odleteli preč, ale tieto vzdušné potkany sú si akosi sebaisté svojimi právami.

Vedia, že na nich nemôžu v 21.storočí testovať kozmetiku, tak prečo by sa unúvali odletieť. Janko na mňa vždy pozrie sklamane a vzdychne si: „Nechápe.“

Máme tu veľa vecí, ktoré nemáme doma.

Okrem vlakov a holubov napríklad obdeň nefungujúci výťah, kýchajúcich susedov hneď za stenou a socíkovské potraviny rovno pod domom, s cenami ako pre nemeckých dôchodcov. Máme tiež výhľad na prvý bordel v hlavnom meste, čo vám poviem, na Valentína nebolo kde zaparkovať.

Len jedno tu nemáme. Domov. Ale inak tu máme napríklad mlynček na mak. A tiež organizované komando červených mravcov, na ktoré neplatí biolit. Takže keď to tak zbilancujeme…

Hovoríme tomu „byt.“

Keď sa sem vraciame vyspať, Janko povie: „ideme na byt.“ Ani raz za celú dobu z neho nevyšlo „konečne doma.“ A to bola donedávna ešte jeho obľúbená veta, ktorú používal, aj keď sa sprchoval.

Tiež mi chýba naša dažďová voda. Táto tu chemická je taká arogantná, že sa z nej škrabeme všetci do krvi. Ale nervózni sme skôr sami zo seba. Veď to musíme vydržať.

Až na Janka. O ňom sme rozhodli, že vo svojich dvoch rokoch môže o domove vedieť prd makový, ako hovorieva. Dôležité predsa je, že je s nami, že sme spolu. To je ten domov predsa.

Po dvoch dňoch na “byte” sa ale rozplakal, že chce ísť domov. Na ostrov. Povedal len to, čo si myslíme, keď sa nahlas presviedčame, že veď to musíme vydržať.

Prečo by sme to mali vydržať?

Spýtala som sa na dôvažok Mira. Mám si stáť za svojim rozhodnutím, povedal mi na to. Hlavne, že ty musíš do seba kopnúť každý večer fernet, aby si tu vôbec zaspal. Škrabeme sa a pozeráme von oknom.

Pred kontajnermi pod domom zastalo pokreslené auto. Nejaký detský časopis, neviemčo. Vystúpil z neho ujko pajko. Chvíľu postál, poobzeral sa a keďže mal za to, že ho nikto nevidí, otvoril si kontajnery a jeden po druhom začal sa v nich prehrabovať a vyberať veci, ktoré sa mu mohli hodiť. Zase sa poobzeral, otvoril si kufor, naložil úlovok, poslednýkrát sa poobzeral. Naskočil do auta detského časopisu a odfučal preč.

Zachcelo sa mi v tú ranu zbaliť si všetky veci a odísť preč, bez ohľadu na to, kto sa bude ako dívať na to, či som niečo vydržala alebo nie. Vraj vec princípu. Čo je to ten princíp vlastne? Možno by som vedela odpoveď, ale nepijem fernet.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (18 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Author image

Takakika

More a červené tenisky. Najprv materská dovolenka na chorvátskom ostrove, ktorá sa pretiahla na osem rokov. Medzičasom presun rodičovských aktivít na pevninu s dynamikou, akú prináša život po strate blízkeho.

články autora...

Pridaj komentár