Krava módnej polície

Kamarátka sa mi pochválila, že zdedila nohavice. Po dcére. Keby som nebola krava, ale som v tej chvíli bola, poviem jej, ale aké super, že máš po troch deťoch teleso ako tínedžerka.

Lenže ja nie, ja som uprela zrak na tie mrkváky, ktoré bytostne neznášam, lebo ja v nich vyzerám ako kura. So stehienkami obrastenými, lýtka chudé ako paličky.

A tak som miesto uznania rozoberala, že sú aj onakvejšie strihy nohavíc, ktoré môžu žene opticky ubrať tam, kde jej iné pridávajú, skrátka môže vyzerať ako laň, nie ako hydina. Stačí sa len správne obliecť.

I hrkútala som si ten svoj fashion monológ,

ani neviem, ako sa zrazu zo mňa vykľul taký strašný estét. Napokon, každý, kto ma pozná, vie, že som absolútna módna mimóza.

Moja spolužiačka, modelka, ktorá o tom asi niečo vedela, mi v dobrom radila, že nie všetko, čo nosím, je kúúl, ako napríklad toto sako s vypchávkami a biela blúzka s volánikmi, ktoré som obdeň striedala s kapsáčovými menčestrákmi a flanelovou košeľou.

Ale ja som nedbala, celú strednú školu som nosila slovenský kožuch po mame, z 80. rokov, ešte keď bol otec na vojne a ja vo hviezdach. Na vysokej už to bolo s mojím šatníkom o niečo lepšie, ale to len preto, že sme nemali školu každý deň, haha.

Aj na školskej stretávke po piatich rokoch som ohúrila, keď som prišla s jednou a tou istou dízel kabelkou, ibaže vyšedivenou od slnka, vetra, dažďa a všelijakých sopľov k tomu, lebo medzitým som porodila dieťa, takže tašky som riešila iba ak tie, čo sa pripínajú na rúčku kočíka. A ešte igelitky z obchoďákov, aby som nezabudla na všetky svoje módne doplnky.

Tepláková ostrovná kultúra

Nuž a odkedy žijeme na ostrove v mori, kde chodím podľa vzoru domácich do obchodu v papučiach, o zvyšku zvrškov radšej pomlčím, som celkom odstrihnutá od nejakej módnej polície. Babky sa tu tešia zo svojho nového outfitu tak svojsky, že aha, toto som si kúpila do truhly.

Chodím si iba v tom, v čom sa dobre cítim, okrem mrkvákov, a už by som bola celkom zabudla, že nie vždy to zodpovedá aktuálnej kolekcii jar/leto, jeseň/zima nového milénia.

Kabelou medzi oči

A vieš, že takéto zvonové nohavice sme u nás v Nemecku nosili pred desiatimi, pätnástimi rokmi, hovorí mi na ihrisku iná matka, ako si tak pozvoľna hojdáme svoje deti na hojdačkách. A ja sa pozriem na tie svoje rifle, ktoré som si kúpila, ešte keď som bola slobodná, bezdetná a kúúl. Žiadne zvony, iba také trochu viac rozšírené, ako sa patrí, a vôbec, čo na tom, ale aké mám teleso po dvoch deťoch…

Vy v tom Dusseldorfe asi dosť riešite, čo na seba, že, rozhojdám to svoje dieťa o niečo silnejšie a Nemka krúti hlavou, že nie, nie, len myslela, že tento typ nohavíc sa moc nehodí, keď prší, človek je hneď mokrý, a hrkúta si teraz pre zmenu ona svoj fashion monológ, hoci je oblečená v bielych teplákoch, kde tu pofŕkaných blatom.

A tak sa mi to vrátilo, ako dízel kabela medzi oči. Poučená vlastným táraním už len každého chválim a uznávam, aké má úžasné teleso, keď sa dokázalo narvať do akéhokoľvek strihu nohavíc, zapnúť aspoň jeden gombík a neodletieť. A ešte keď sú to nohavice zdedené po svokre, to si zaslúži zvlášť aplauz.

(24 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...