Mami, zomriem?

Takakika 0

Keď ide o moje deti, nepotrebujem veľa, aby som prepadla panike. Stačí muška jenom zlatá, alebo aj obyčajná, keď vletí do oka a už vrieskam, akoby mi uleteli včely.

A veru uleteli, nie mne, ale susedovi a potom sa celý roj zlietal okolo synovej hlavy. Dve ho pichli, keď rozhadzoval rukami, plakal, kričal. A ja som kričala tiež spoza bráničky od susedov, ktorú dieťa moje dômyselne zamklo, a tak som sa k nemu nevedela dostať.

Bezmocná som trieskala do pletiva a hučala na tam stojace susedove alebo aké deti, nech niečo robia, preboha. Večer sa mi prehrávala každá sekunda, ale v spomalenej verzii ako bonus.

Život ohrozujúce stavy vs matky

Na Kramároch sme pred časom skončili kvôli nepodarenej nohe kliešťa, ostala za uchom, sviňa. A druhýkrát pre zastavené vetry. Našťastie, nie moje. Vždy mi tam radi pripomenú, že po správnosti k nim patria len život ohrozujúce stavy, nie šialené matky.

A ja si vždy spomeniem, ako som osem rokov žila na nejakom zabudnutom ostrove pri Zadare, kde nebola žiadna pohotovosť, žiadna záchranka. Čokoľvek sa bolo bývalo stalo, príkladmo žlčníkový záchvat alebo pôrod, smola.

Žeby práve to udržiavalo moju paniku v norme? Vedomie, že je absolútne zbytočná, lebo aj tak nič nezmôžem? Alebo môj muž, na ktorého som sa spoliehala, že nás, keby dačo, zachráni?

„Moc sa sleduješ,“ bola jeho obľúbená veta, ktorou zabíjal všetky náznaky mojej paniky. Rád zľahčoval, ignoroval, čo sa dalo, aj čo sa nedalo. Keď sme sa z ostrova vrátili na Slovensko, uprostred šnúry zanedbaných vyšetrení zomrel.

Potom, že neprepadaj panike.

Máš tu ešte tie deti

Ako vdova som dostávala cenu útechy, že mám tu ešte deti, musím myslieť na deti, musím byť silná, musím byť silná kvôli nim.

Ja akurát tak silno kričím, a to neviem, či sa počíta.

Zdá sa mi, že čím viac vám ľudia pripomínajú, že „veď máte ešte tie deti,“ tým viac prežúvate strach, že nemusia byť. Čokoľvek, aj včelie žihadlo zadreté do kože, svedčí o krehkosti každého dňa.

Mami, zomriem?

Nedávno sme boli na oslave a mladšiemu synovi, tomu, ktorý má tak v láske včely, zabehol v krku veľký kus hrušky a začal sa dusiť. Menil farby, ako sa nemohol nadýchnuť. A ja, čo iné, asi tak som robila, vrieskala.

Prišiel môj otec, prehli sme ho jedným ťahom, búchajúc po chrbte, kusy hrušky z neho len tak začali vypadávať. So zaslzenými očami na mňa obrátil tvár: „Mami, ja zomriem?“

„Nie,“ držala som ho ešte hodnú chvíľu v náručí.

Vedia tie moje deti, jeden deň tu si, druhý nemusíš. „Nechoď tak rýchlo na tom bicykli,“ hovorí mladší staršiemu, „ja už mám len jednu rodinu.“

A tú si treba chrániť. Stojí za všetku paniku sveta.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (25 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Author image

Takakika

články autora...

Pridaj komentár