Som EKO a BIO...

… Som EKO… a BIO… Teda nie tak celkom, ale chcela by som byť. Rezerv mám ešte požehnane. Moje EKO zmýšľanie začalo už dávno a funguje v klasických zabehaných koľajach, ako ho iste dobre poznáte:

… upratujem minimálne, aby som Matičku Zem zbytočne nepochovávala chémiou v čistiacich prostriedkoch, periem, len keď je už naozaj evidentné, že vzorky na oblečení sa nápadne ponášajú na fľaky od toho či onoho…

… šetrím energiami a žehlím len pod hrozbou násilnej smrti (a i to len manželove košele, iných vecí sa žehlička nedotkne, aby náhodou nezničila ich štruktúru pravdaže),

…. separujem (aj keď len málokedy – zvyčajne k separácii toho doma veľa nemáme, lebo nákupom sa zďaleka vyhýbam) a tak. Toto pre vás iste nie je nič nové a dobre to poznáte….

Fičím na bio

Moja BIO cesta bude dnes pre Vás zaujímavejším čítaním.

Fičím na nej len odnedávna – odkedy je na svete náš malý nasledovník, potomok po meči 🙂

Niekto pojme cestu za BIO životom ako cestu jednoduchosti – príde do prvého obchodu, navštívi BIO kútik s biopotravinami a je rád, že je rád.

Moja peňaženka dotovaná len pravidelným rodičovským príspevkom a nulové presvedčenie o „čistote“ tohto počinu takéto konanie našťastie (a či nanešťastie) úplne vylučujú.

Disponujem popravde ešte i tou „výhodou“ (dávam úvodzovky, lebo ako slovenský klasik si viem vždy privyrobiť prácu navyše, hoci by som mohla poľahky hore pupkom ležať), že rodičia mi s radosťou poskytli pracovné potešenie z malej záhradky pri dome.

A tak chtiac – nechtiac, ešte celkom plná entuziazmu krátko po narodení syna hor´ sa na vec, ideme fungovať na báze BIO z vlastných zdrojov. Rozbehla som „to“ na tri smery: záhradka, zaváranie z vlastných (alebo skorovlastných) zdrojov a zber všetkých plodín, bylín a hríbov, ktoré u nás v ničím nepoškvrnenom okolí rastú.

Žiaden čínsky cesnak!

V jeseni som sa odhodlala na zasadenie cesnaku. Nie hocijakého, žiadna Čína, ale krásneho českého od tetušky z Moravy. Strúčiky som ukladala do zeme sťa podľa pravítka, šla som na nich sladko s vysvetľovaním, ako sa majú pekne správať, cez zimu sladko oddychovať, a potom na jar už len rásť do krásy i do veľkosti a poctivej arómy. Na jar pribudli na vedľajšie hriadky cibuľa, mrkva, šalát, petržlen a špenát. A už som len čakala na zázraky.

Pred dom som ešte do prastarej vane (podotýkam asi päťdesiat rokov starej, drevenej, v ktorej sa ešte môj otec v detstve kúpal) zasadila tri kríčky paradajok, aby bol môj domáci šalátik v lete kompletný. Plány optimistické, hlavne vzhľadom nato, že bývam v Tatrách, a na paradajky bez skleníka sa ku mne chodili susedia pozerať ako na trojoké čudo z Marsu.

Bylinky ako od babičky

Medzičasom som obiehala lúky plné kvetín a jednu po druhej som pekne vzorne zbierala a sušila presne podľa návodu babičky z bylinkovej knihy, ktorú som si predtým zaobstarala a po nociach poctivo naštudovala.

Na to všetko som sa ešte povenovala ovocným kríkom (ríbezli, egrešu a maline, čo tie naše tatranské letá akosi tolerujú), vysvetlila som i im moje očakávania a čakala som. Čakanie bolo dlhé, pod Tatrami prvá úroda v máji či začiatkom júna nehrozí, najskôr tak v koncom júna, začiatkom júla.

Nejaké tie zázraky sa diať začali, ale istotne neboli podľa mojich plánov. Aby ste boli v obraze – čakala som hory, čo hory, priam Tatry čerstvej zeleninky, voňavej, chémiou nedotknutej.

2 výhonky cesnaku, o to tu ide?

Prvotný som na hriadke zbuzerovala cesnak. Po lopote a čase, ktorý som do neho vložila, sa mi odvďačil dvomi výhonkami. No reku cesnačik môj, takto my kamaráti nebudeme!? A kde sú ostatní bračekovci? Neodpovedal. Ani nebolo treba. Keď som stúpila na hriadku, prepadla som sa o rovných dvadsať centimetrov. HRABOŠE. Chudák cesnak, nemal šancu sa ubrániť. Bol im počas zimy iste dobrou pochúťkou, hlavne v čase, keď nič iné nebolo. Hotové švédske stoly pod zemou.

Urobila som kontrolu po ostatných hriadkach. Situácia rovnaká. Tu diera, tam diera, tu ohryzené korene kríkov, tam opäť prepad o dvadsať centi. Vo mne, dovtedy zaručenom a presvedčenom pacifistovi narastala žlč a už som preberala v hlave vojnové plány, ako na tie potvory. Noo počkajte, ja vás vyplavím. A už som tlačila hadicu s prúdom vody do prvej diery. Či sa zázrak konal? Nič také, prd makový, voda začala vytekať dierou o dve hriadky ďalej von. A tie potvory sa mi iste smiali, ba priam rehotali, až ich od smiechu zadúšalo, normálne som to počula.

Nereagovali ani na plašičky krtkov, a inú eko cestu na ich záhubu som nevyčítala. Teda popravde vyčítala. Že mám zdvihnúť bielu zástavu a odpratať sa z ich terénu. Lebo vraj sa ich nijak nezbavím. Tak som zostala len pri myšlienkach na to, čo všetko BY som im spravila, keby neboli potvoriská také rýchle a prešpekulované. A už som sa len modlila, aby si nevšimli ostatnú, čoraz krajšiu úrodu. Modlila som sa zbytočne. Ale predbieham…

Chybička malá se vloudila

Úroda špenátu bola geniálna, ďaleko predčila moje očakávania. No ako hovoria bratia Česi – chybička se vloudila….Pri jeho výsadbe som nemala ani tušenia, že vo mne rastie súrodenec pre nášho synka. Pri jeho zbere som to už pocítila všetkými desiatimi.

Totiž aby som bola presná: zber špenátu sa nekonal. Akákoľvek myšlienka na čo i len štipku zelenej zeleniny (zelenou paprikou či hráškom počnúc a špenátom končiac) vo mne vyvolávala stavy okamžite končiace nad záchodovou misou. A špenát narástol, zakvitol a nakoniec i skonal, chudák, celkom nevyužitý. Ľutovala som ho nocou dňom, ale pomôcť som mu skutočne nedokázala.

Bio džemy, bio sirupy

Hrabošmi ohlodané ovocné kríky na svoje poslanie našťastie nezabudli a tak som v polovici leta vyvárala sirupy, džemy, pretlaky a lekváriky od výmyslu svete. V lese som ešte vychytala pár pekných hríbov, tie som usušila, budú do vianočnej kapustnice.

Ešte i úroda čučoriedok a malín bola vynikajúca, a trhy ponúkali tiež množstvo zeleniny, a tak dnes u nás v špajze nájdete okrem toho dvadsať kíl zavarenej cvikly, osem kíl naloženého karfiolu, pätnásť litrov čučoriedok vo vlastnej šťave, dvadsať päť kíl sliviek v podobe lekváru či kompótu, dvadsať kíl sušených broskýň a najnovšie i päťdesiat(!) kíl pretlaku z jabĺk.

A aby som nezabudla – tri kilogramy poctivo odrevaného (pri čistení a nakladaní) chrenu, ktorý mi môj drahý krvopotne nakopal. Ten si mimochodom myslí, že som celkom zošalela. A keď teraz čítam o tom našom špajzovom arzenáli, tak si to o sebe začínam myslieť tiež.

Nie a nie sa červenať

Zelenučké paradajky sa na mňa usmievali polovicu leta.

Farbu nie a nie zmeniť.

Nakoniec si dali asi štyri povedať, a hodili sa do gala – na červenú, aby mi trocha radosti spôsobili.

Ostatné zostali v zelenom šate až po prvé mrazy minulý týždeň. Tu sa ich púť skončila, odišli i so svojou matičkou geriatrickou vaňou na svetlo Božie toť za dom do kompostu.

Ešte pár slov k úrode na hriadkach – značne a čoraz viac preriedenú mrkvu s petržlenom som nechala slobodne rásť až do okamihu, kým mi doslova pred očami (!) nezmizla pod zem i s vňaťou. Drzáň hraboš nemal ani toľko chochmesu, aby počkal, kým odídem. Tak som vzala motyku, hlava-nehlava som vykopávala dvojcentimetrové korene spod zeme a bolo mi lautr jedno, že pri tom nastopro vyzerám ako šialená Viktorka zo známej Babičky. Len nech tie potvory nemajú hody na môj účet. Aspoň šalát s cibuľou nesklamali…

Toľko k môjmu bio snaženiu.

Ešte stále som v stave váhavom, či sa na jar opäť púšťať do boja s hrabošmi, lebo tie potvory mi zo záhrady stále nezmizli. Ale ako sa poznám, tak na jar ma v tej našej záhradke znova stretnete :).

PS. Článok som písala pár dní dozadu, s pomyslením na krásne zásoby všetkého, čo doma vďaka mojej novej záľube máme. Klinec do rakvy mi dnes zasadili dve zistenia:

Ad jedna – ani sušička potravín Vám nezaručí, že bylinky po čase nesplesnivejú (ako sa to stalo mojej umelecky nasušenej a naaranžovanej žihľave a dúške materinej), a

ad dva – tá rasca, čo nám tu po byte už pekných pár týždňov lieta, nie je v skutočnosti rasca, ale potravinová moľa HODUJÚCA na MOJICH usušených vianočných kapustnicových HRÍBOCH v ich krásnej, no nie hermeticky uzavretej fľaške. Tak a toto ma pochovalo. Viac bio snaženia odo mňa fakt nečakajte. Vivat biokútiky. HAWK.