Svadba alebo ako zo seba urobiť debila

Každá svadba je originál. A to sa mi na tom tak ohromne páči. Že jedna je plánovaná desaťročia dopredu, iná sa zbúcha za desať minút. Jednoducho iba tak vyplynie zo situácie…

Svadba ako z akciového letáku

“Keďže je ten magický dátum, tak robíme sobáše aj v stredu, keby ste mali záujem,” povedala nám matrikárka, keď sme sa pýtali na najskorší možný termín, kedy by sme sa mohli zobrať.

Ako keď vám príde leták s akciami – v pondelok máme kilo krumplov za päť centov. Jasné, že sme sa dali nalákať na túto návnadu. Tľapli sme si, že môže byť.

“A chcete aj príhovor?”

“Viete čo, ani nie. Chceme to mať čo najskôr z krku,” nejako takto som to povedala pani, len o trošku diplomatickejšie.

Dekórum musí byť

Matrikárka chvíľu hádala, či si nechceme z toho obradu srandu robiť alebo také dačo. Dekórum musí byť zachované tak, či onak. Je to vážna životná udalosť. Vraj: “V teplákoch prísť oblečení nemôžete, aby bolo jasné,” sklamala nás tak trochu, ale aspoň rifle sme si dopredu ošetrili, že im vadiť nebudú.

Potom sme dohadovali drobné, nepodstatné detaily: “Nie, obrúčky mať nebudeme,” ušetrila som ju vysvetliviek, že nenosím prstene, mám totiž tučné prsty. Požičať nám ich svadobného fotografa neuspela. Fotiť sme sa nechceli. Naschvál. Nech si nosíme spomienku niekde vo vnútornom fotoalbume.

“Ale svedkov budete mať, všakže?” Asi začínala tŕpnuť, že to bude musieť podpísať ona a šatniarka.

No najviac bola sklamaná, že nás nenahovorila na priamy vstup do televíznych novín, keď už bol ten magický dátum a štáby s kamerami sa pred obradnou sieňou len tak pretŕčali.

Tak to už pri tých svadbách býva…

Vždy sa nájde niekto, komu neulahodíte. Malá svadba nebude nikdy dosť malá alebo bude malá až príliš. Môžete mať megasvadbu, vždy niekoho zabudnete pozvať. Svadba síce bude v kostole, ale nie v tom, čo chcela babka.

Vyberiete blbú farbu servítok alebo sa netrafíte do hudobného štýlu. Niekto nájde v polievke vlas, niekto bude mať zrazenú plnku v krémeši, niekto dostane o päť dekov menej segedínskeho guľášu. Alebo vám svokra zabaví všetky obálky a začne po hosťoch vykrikovať, kto vám dal “na hanbu.” A je po rodine.

Nechcela som byť nikdy za princeznú

Nikdy som nesnívala o tom, že raz sa vydám v princeznovských šatách. Keby sa dalo, sobášim sa v zastúpení. Aj diplom z vysokej školy som si chcela dať poslať poštou, ale naši nechceli ani počuť.

Promócia musí byť, kým bývaš pod mojou strechou, bla bla bla. Plakala som, keď mi kaderníčka pichala do hlavy sponky, aby mi držala hlava:

“Teraz promócia, potom svadba,” hovorí mi.

“Tak toto je naposledy, čo zo seba robím debila,” povedala som jej na to, mama mi skoro strelila facku.

“Ani kvôli rodine? Veď sa to robí hlavne kvôli rodine,” prezradila mi dôvod nad všetky dôvody.

Promóciu som ešte prežila. Ale keď prišlo na deň Dé, dodržala som svoje predsavzatie. Až na tie tepláky. Žiadna princeznovská svadba.

 

Odvtedy ubehlo dákeho času.

Pozvali nás nedávno na sobáš. Bola to taká pravá orechová klasická svadba. Keď kráčala nádherná nevesta v princeznovských šatách kostolom, trochu mi zovrelo hrdlo a zahmlili sa mi oči.

Musím sa priznať, na malú, možno zanedbateľnú chvíľu, mi prišlo ľúto, že som si urobila podľa seba a na ostatných som nedbala. Zoči-voči pohľadu na nevestu, nosiacu sa po boku hrdého tatka, mi tak trochu tá moja srandovná svadba veru zhorkla.

Vždy sa nájde niekto, komu neulahodíte. U mňa bol ten niekto otec, ktorému som nedopriala, aby ma odprevadil pred oltár. Utrela som si oči, čo už teraz s tým. Dívať sa treba dopredu: žili šťastne, až kým nepomreli.