Z denníka Ely Z.

Na nasledujúcich riadkoch ide o reálne výpisky z denníka jednej ženy. Dnes je v strednom veku. Pôsobí to ako literárny text, vymyslený, poviedka, ale to iba preto, lebo sú tu povyberané konkrétne spolu súvisiace zápisky. V skutočnosti nenasledujú tesne za sebou, oddeľujú ich desiatky iných zápiskov, pozorovaní, príbehov a úvah.

3. septembra 1975

Konečne na druhom stupni! Už žiadna otravná školská družina, ale hneď po vyučku domov. Ach! Zájdem budúci týždeň do knižnice a budem si čítať, kým sa naši nevrátia z roboty. Odkedy máme to obrovské červené kreslo v strednej izbe, trávim v ňom každý deň aj tri hodiny.

Iveta so mnou nechce sedieť, cez prázdniny sa skamarátila s Barborou… Prsteň, čo som Ivete kúpila na Balatóne – bolo na ňom napísané že LOVE – som hodila naštvaná na dvore do kanála. Sebe som kúpila taký istý, na čo by mi boli dva? Z trucu som si sadla vedľa toho nového. Je starší, lebo už dva razy za sebou prepadol. Všetci sa ho boja. Aj preto, že je Cigán. Mne pripomína bratov. Volá sa Boris. Býva v decáku.

8. februára 1976

Boris je fajn. Povedal, že ma miluje, že rozbije hubu každému, kto mi bude robiť zle a že chce byť spevákom ako Gott. Gott sa mi nepáči. Boris sa mi páči.

15. máj 1976

Splnil to! Keď sme vychádzali z Osvetovej besedy z kina – dávali Fantomasa – Jano Kardoš sa mi smial, že aké mám hnusné okuliare, že či som ich zdedila po dedkovi. (Pred ľuďmi si ich dávam dole a schovám ich vo vrecku, ale tentokrát som zabudla…) Boris to počul a s krikom ho začal naháňať. Chytil ho až na pieskovisku pred obchodom. Začali sa mlátiť, piesok do seba hádzali, okolo sa vytvorilo celé hľadisko. Boris vyhral. Boris vždy vyhrá.

Takmer o tridsať rokov neskôr sa v denníku Ely Z. objaví zápis o tom, že Boris bol jediným mužom jej života, ktorý sa pre ňu pobil.

20. júna 1976

Boris neprepadne!

1. júla 1980

Základka za mnou, prázdniny predo mnou. Lúčenie s Borisom bolo ťažké. Dohodli sme sa, že sa vždy pätnásteho stretneme pred bránou.

15. júla 1980

Boris neprišiel.

15. marca 1981

Čakala som na Borisa pri škole. Šla okolo učiteľka Havaldová, čo som ju mala v prvej triede. Pamätala si ma. Ona si asi všetkých pamätá. Ešte aj meno. Nestretla som nikoho, koho by si nepamätala. Pýtala sa, či na niekoho čakám. Áno. Pýtala sa, či na chlapca. Cítila som, že som celá očervenela. Áno, na chlapca, ale nie je to tak, ako si myslíte, pani učiteľka, to je len kamarát… Však viete – Boris. Žiaden oný… frajer. Usmiala sa a zaželala mi veľa šťastia. A ja jej som zabudla. Boris neprišiel.

Ešte dlhý čas – presnejšie dva roky – potom sa v denníku Ely Z. pri pätnástom dni každého mesiaca objavovala tá smutná veta: Boris neprišiel. V lete 1982 si Ela Z. zaznačila: Neprišiel, už ho nebudem chodiť čakávať, somára!

9. decembra 1995

V sobotu sme sa s Pavlom zosobášili na úrade. Len svedkovia a my. Bolo ťažké udržať sa nesmiať. Pavlovi sa triasli ruky a vypadol mu prsteň. Hľadali sme ho. Nech nás Pán Boh ochraňuje.

21. apríla 1996

Je nedeľa. Nikdy na túto nedeľu nezabudnem. Dnes som Pavlovi a sebe porodila syna Michala. Tritisícsto na päťdesiatjeden.

23. februára 1998

Je pondelok. Nikdy na tento pondelok nezabudnem. Dnes som Pavlovi a sebe porodila dcéru Janu. Tritisíc na päťdesiat.

22. marca 2000

Pri “vybavovaní” tretieho súrodenca z detského domova sme sa trochu posunuli. Asi už budeme mať iba tri sedenia u psychologičky, potom pôjdu naše papiere späť na okresný úrad a potom už dostaneme “vstupenku”, ktorá nám umožní nadviazať kontakt s konkrétnymi detskými domovmi a vstup do nich. Vonku to vyzerá tak, že konečne prišla jar. Svieti slnko, je teplejšie, bože, mesiace som sa tešila na tento okamih. Zima nie je nič pre mňa.

29. júna 2000

Od piatku je nás o jedného viac, pribudol k nám nový syn, Maťko. Najtmavší je z nás všetkých, Róm. Z bruška inej ženy síce je, ale dúfam, že sa dokážem stať aj jemu mamou.

3. júla 2001

Je pondelok po obede, deti moje tri práve spia, je tu relatívny poriadok, bielizeň sa perie, je aspoň spoly nakúpené, priveľmi sme sa doobeda nehádali, i keď je to s nimi ťažké a podchvíľou mi tečú nervy a musím sa premáhať, mám prácu na písanie (nejaké redigovanie a článok do časopisu), mala by som byť teda spokojná ako blcha. A aj som.

27. augusta 2002

Ak niekto nie je vo forme, tak som to určite ja. Zdá sa mi, že mi všetko padá na hlavu a strácam pôdu pod nohami, do duše sa mi ustavične vkrádajú nové a nové útržky depresie. Potrebovalo by to nejakú pozitívnu pilulku.

30. marca 2003

Celý štvrtok sme strávili v pražskej zoologickej záhrade. Levy, tigre, lemury, leňochody, hmyzy, hady, žirafy, slony, medvede, tulene, tučniaky, vydry, vtáky, vlky, dingovia, hrochy, nosorožce, puma… Všeličo. Veľmi pekné. Niektoré zvieratá naozaj vyzerali, že sa tam majú celkom dobre. Dali sme si kukuricu, malinovku, veľkí pivo, malí sa odviezli na kolotočovom vláčiku, pohrali sa na peknom drevenom nápaditom ihrisku. Nazbierali sme tam orechy a potom ich jedli. Bolo nám všetkým piatim veľmi dobre.

15. októbra 2005

Šli sme – Janka, Miško, Maťko a ja – na posledný nanuk tohto roka. Maťo zostal vonku, vraj sa bude hrať na pieskovisku pred obchodom. Nanuky sme jedli sediac na betónovom múriku okolo piesku. Na lavičke sedela pani učiteľka Havaldová, v prvom momente som ju ani nespoznala, veľmi zostarla. Ale pamäť jej ešte dobre slúžila. Bradou ukázala na Maťka: „To je ten adoptovaný?“ spýtala sa a vzápätí pokračovala: „Počula som už o tom… Však to poznáš, Ela, pouličné klebety…“ Zasnene hľadela kamsi do diaľky a my sme lízali posledný nanuk tohto roka. Keď stará pani opäť prehovorila, srdce sa mi takmer zastavilo, lebo povedala: „Pripomína Borisa…“