Ako sa Agátke poskrývali hračky

„To som ja, milé hračky, vaša víla,“

povie maličká bábika s bielymi šatmi ako baletka a s čarovným prútikom v drobnej rúčke. Bábika – víla sa na hračky milo usmeje a povie im: „Keď vás nabudúce bude Agátka hádzať a ničiť, len sa jej dobre skovajte, tak aby vás nemohla nájsť. Uvidíme, či to pomôže. A ak nie, tak sa vrátim a zoberiem vás od nej preč.“ Dobre teda, povedali si hračky, usmiali sa na vílu a spokojne čakali.

Ráno, hneď ako Agátka vstala, rozbehla sa za svojimi obľúbenými hračkami. „Ahoj, bábika, ahoj, vojačik,“ kričala a buch ich o seba, len tak zarachotili. V tom si všimla havka a bác s ním o zem. Zase ho zdvihla a hodila cez celú izbičku až k oknu.

Havko neváhal a, šup, skoval sa za ťažký záves.

Agátka ho ani nehľadala. Ďalej sa zabávala so svojou bábikou a vojačikom. Vojačika posadila do auta a pustila ho dolu z naskladaných knižiek. Auto sa však prevrátilo a vojačik ostal pod ním. Keď však Agátka chytila do rúčky bábiku, vojačik vyliezol z auta a skoval sa pod Agátkinu posteľ.

Bábika sa veru bála, že je na rade ona. A mala pravdu. Agátka jej začala vykrúcať rúčky i nôžky. Keď na ňu mamička zavolala z kuchyne, aby išla papať, hodila bábiku na zem. Tá nečakala ani chvíľočku a skovala sa za ťažkou skriňou.

Agátka sa dobre naraňajkovala, obliekla a išla do škôlky. Na hračky si za celý deň ani poriadne nespomenula. Ale keď prišla domov, chcela sa s nimi pohrať. Nikde ich však nemohla nájsť. Nevidela ani plyšového havka, ani svoju obľúbenú bábiku a ani dreveného vojačika.