Deti sa tešia, mamy sú hotové. A za všetkým je zima.

Aj deti majú názor

Deti ma každý víkend vyduria z postele. Že je čas ísť von. So zalepenými očami pijem kávu a snažím sa zobudiť, kým slečny sú už skoro oblečené. Podľa nich sa ideálny outfit do závejov a čľapkanice skladá zo silóniek, letných šiat a občas prihodia slamený klobúk.

Zlá mama ich vždy natiahne do hrubých pančúch, ktoré boli našou najväčšou tohtoročnou investíciou, a nakazuje im obliecť si tielko. Veď kríže, nie? Nastáva problém. 

Doma máme štyri pekné tieločká. Sú však obyčajné biele a nikto ich nechce, lebo sú také obyč a obyč je nanič. Deti sa bijú o jedno jediné, to s princeznami. Sľubujem, presviedčam, vyhrážam sa, vyjednávam, ale nedohodneme sa.

Nakoniec tielko hodím do prania a všetci sú spokojní. Potom tričká a svetre. Deti sú nešťastné, lebo chcú zvršky s prišitou sukienkou. Odmietajú pochopiť, že to nie sú svetre a urazia sa.

Už to vyzerá nádejne, teda že ostaneme doma. Ale nie, moje mláďatá nakoniec od sukní upustia a oblečú si svetre podľa pokynov. 

Tak si to už obleč!

Pretrpím ťažkú dilemu, či pod otepľovačky stačia pančuchy, alebo na ne mám obliecť aj legíny. Vyriešia ju baby, ktoré si legíny odmietnu obliecť, takže ich navliekam do zateplených nohavíc, ktoré nenávidí celá rodina.

Obliecť deťom niečo, čo nechcú, je slušný kardio tréning. To isté platí aj o vetrovkách. Tie pekné sa snažím šetriť do škôlky a na bežné prechádzky obliecť staré.

To mi však neprejde. Deti sa naštvú a na moje prekvapenie si nové bundy oblečú úplne sami. Staršia si nechce dať šál, mladšia súhlasí len v tom prípade, že jej požičiam svoj najlepší s kašmírovou prímesou.

To najhoršie si nechávam nakoniec. Rukavice. Neskutočný boj. Ani najštýlovejšie rukavice z najorganickejšej bavlny nepomáhajú.

Deťom tečú krokodílie slzy, krútia nosom a mrnčia „nejde mi tam lučičkáááá“. Značkové rukavice od Ježiška končia v šuflíku a baby si s nadšením navliekajú staré ošúchané Frozen palčiaky. 

Vo výťahu zistím, že deti sú síce nachystané ako treba, ale ja nemám čiapku, šál, rukavice, dokonca ani teplé ponožky. Vonku je samozrejme čistá Sibír. Síce, možno sa mi to len zdá, nakoľko som si pod rifle neobliekla pančuchy a zabudla som na sveter.

Rýchlo sa zahrejem, deti chcú aby som ich ťahala na sánkach a pokrikujú na mňa, nech sa nevlečiem a pridám do kroku. Dám si na hlavu aspoň kapucňu, nech mi neodfúkne uši.

Cítim sa s ňou ako blbec. Chcem však ísť deťom dobrým príkladom – najprv zdravie, potom štýl.

Na snehu je zima. Naozaj.

O pár minút som úplne spotená, ruky mám červené a hlava mi od vetra ide prasknúť. Deti sa rozhodnú vyskúšať v snehu anjelikov.

Kvôli hustému sneženiu sa bojím, že ich už nenájdem. Preto ako správna matka hučím na celé mesto: „Vstávaj, budeš mokrá!“ Hovorím to neskoro, vo chvíli, keď sa pletené rukavice dotknú snehu, sú premočené.

Deťom to nevadí, radosť zo snehu je väčšia a začnú stavať snehuliaka. Potom sa moji miláčikovia chcú guľovať. To som neznášala ešte ako decko, nieto ako dospelá.

Deti si myslia, že na guľovanie možno použiť všetko. Okrem snehu berú do rúk aj štrk, trochu blata a potom čosi ako kus ľadu, ktorý ma na chvíľu omráči. Samozrejme, potrebujú moju spoluprácu a že nemám rukavice, im nevadí.

Deťom je evidentne teplo, takže mi najprv donesú mokré a zafúľané palčiaky, potom čiapky a nakoniec si staršia začne vyzliekať bundu.

Trvám na tom aby bunda ostala, kde je. Ona ťahá rukáv dole, ja ho navliekam späť. Skončí to tak, že sa šmyknem a skončím v kope snehu. Dcéra prísne poznamená: „Mama, budeš mokrá.“

Prečo je mama chorá?

To je signál ísť domov. Po ceste si chcem aspoň zahriať ruky, avšak vrecká mám plné detských mokrých vecí a baby sa aj tak rozhodnú, že sa musíme držať za ruky. Že nemám ako ťahať sánky, im nevadí.

Každá matka vie, že návratom domov sa zimné peripetie nekončia. Na zemi sa okamžite nakopí hora čižmičiek, bundičiek a suvenírov z prechádzky, ktorú tvorí pár šišiek a konárikov.

Chodba vyzerá ako po tretej svetovej. Všetko to upratať, poskladať, dať prať či hodiť na radiátor trvá dlhšie ako samotná prechádzka. Som vyčerpaná a zničená.

Deti okamžite bežia k ďalšej zábave, upratovanie ich dáko nebaví, a ja sa aj po hodine snažím zahriať. Ani po treťom čaji s rumom a mi to však nejde.

Začínam tušiť, že sa na mňa nalepila dáka pliaga. Do večera ležím s horúčkou a muž sa ma snaží utešiť. Podľa neho som vonku len prechladla a za pár dní prejde.

Ja však viem svoje. Nepoložil ma mráz ani mokré rukavice. Za všetkým je jediné – zima mamy vyčerpáva.

(7 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...