Stereotyp na materskej a čo s ním

Materská ma kopu výhod. Fakt. No napríklad. V sobotu ráno sú všetci rozbití po piatkovej zábave. Až na mňa.

V nedeľu večer každého chytá depka, lebo končí víkend a treba ísť do práce. Až na mňa. Rodičia školákov stresujú, čo s deťmi počas jarných, jesenných a polročných prázdnin. Až na mňa.

Byť na materskej zjavne nie je práve stresujúca záležitosť. Najviac stresuje asi to, že vás okrem kašľa a vypredaného mlieka nič nestresuje.

Prečo nespíš, keď spí dieťa? Zo zásady!

Keď som nastupovala na materskú, tešila som sa na tie dlhé, ničím nenaplnené dni. Na nekonečné prechádzky s kočíkom, seriály a haldy prečítaných kníh. Na množstvo milých aktivít s deťmi – tanečnú, hudobnú, plávanie, sánkovačku a koncerty Mira Jaroša.

Nejak mi nedošlo, že deti prvé roky života trávia odmietaním príkrmov, večerným kúpaním a spaním. No a mamy? Mamy hlavne varia, perú, upratujú a zase pekne od začiatku.

Aha, a možno budete prekvapení, ale keď neperú a nevaria, rozhodne sa im nechce vystrihovať, kresliť, nálepkovať a čítať detské knižky.

Rutina spomínaných činností sa čoskoro začala prejavovať na mojom zdraví a psychickej pohode. Deň sa delil na dve časti. Prvá trvala do obedného spánku, druhá do večerného.

To boli dva momenty, keď som sa šťastne zvalila do kresla a vypla všetky zvuky okolo seba. Bola som len ja, káva a ticho.

Kamošky sa pýtali: „Prečo nespíš, keď spí dieťa/deti?“ No prečo? Lebo by mi utiekol môj „sociálny“ život. Ticho, káva a hypnotizovanie steny. 

 

Sociálne siete vymysleli pre matky 

Odtiaľ už bol len krok na sociálne siete. Kým deti spali, ja som obkukávala ľudí na Facebooku. Prezerala som si ich fotky z dovolenie, plesov, výletov a neviem čoho.

Tento značne obohacujúci obsah som potom komentovala a srdiečkovala. Zaujímali ma hlavne slobodné bezdetné kamošky a zo všetkých najviac Tereza.

Tereza mala toľko rokov ako ja. Akurát o dve deti menej. Spolu s mužom si pripravili svadbu snov, ktorú som kompletne odsledovala od prvého návrhu pozvánky po svadobnú kyticu s krajkou po starej mame.

Zamilovala som sa do ich svadobnej cesty (kde nechýbali delfíny a šampanské na pláži). Cudzí život je ako pozerať si kuchárske knihy. Všetko je krásne, pocukrované a bez námahy.

Lenže potom, ako Tereza prerobila byt, precestovala Európu a oslávila narodeniny v Paríži, otehotnela a šla na materskú. Postupne zmizli zábery z pláže a nákupov.

Tereza začala pridávať fotky prvých príkrmov a kočíkovania okolo bytovky. Keď prvý raz vyhodila komentár, že na materskej vládne občas nuda, zrušila som jej sledovanie. Mne bude hovoriť!

Rob so sebou niečo

Druhá fáza „skonči s očumovaním cudzích životov“ prešla plynule do tretej fázy „začni dačo robiť“.

Začala som šiť. Ručné práce fičia, nie? Mama mi s nedôverčivým pohľadom vybavila domácnosť šijacím strojom a ja som sa prihlásila do kurzu.

Páčil sa mi tichý zvuk stroja, dotyk príjemného materiálu a stránky zažltnutej Burzy, ktorú som prevracala v rukách.

Môj pokus skončil po štvrtej lekcii, keď som pochopila, že láska k filmu o Coco Channel a listovanie v magazínoch z nikoho krajčírku neurobí.

Mala by som prestať robiť kraviny a predstierať, že mám nadanie na ručné práce, ktoré teda nemám. Môj muž bol rád.

V tie dni som si uvedomila, že by možno nebolo zlé, keby som namiesto šitia nových šiat obliekla tie staré. Keby som do nich schudla. Práve v tom čase bol in beh, dala som sa teda na behanie.

Mama sa spýtala, či mi niekto poradil s technikou a dal pár rád. Okamžite som ju zrušila – behanie je predsa prirodzená činnosť. S tým mi nikto nebude radiť. Proste vybehnem a telo sa naladí.

Prvý pokus dopadol tak, že po mi obehnutí ihriska hrozil akútny infarkt. Beh ma však chytil a bolo celkom fajn ísť von a vypnúť hlavu. Moje nadšenie vyprchalo v momente, keď som v poli za dedinou stretla opusteného neprívetivého psa.

K behaniu som sa vrátila, keď sme sa presťahovali do mesta. Šprintovala som po večeroch asi pol roka, keď mi raz muž medzi rečou povedal: „Počuj, a kade ty vlastne behávaš?“

„No, poza nemocnicu a v tom starom parku, kde nikto nechodí.“

„Nikto tam nechodí, lebo sa tam večer stretávajú narkomani,“ zasmial sa muž. Odvtedy nebehávam.

 

Láska na prvé sedenie

Jedného dňa som zablúdila na našu plaváreň. Sama. Dobre som sa vyčvachtala vo vode a pobavila plavčíka. Bodaj by nie, lebo ja keď plávam, vyzerá to, že sa topím. 

Cestou späť som si všimla tabuľku smer sauna. Na saunu som si matne spomínala z nejakého vysokoškolského výletu. Trochu retro, ale dobre.

Zabalila som sa do plachty, takej ako väčšinou natiahnete na matrac, a za tri eurá som si dala hodinku v klasickom drevenom domčeku. Bolo tam len pár žien, ktoré sa potichu rozprávali a smiali.

Oprela som si hlavu a o drevené dosky a započúvala sa do ženského sveta. To mám rada, počúvať ženy, ich radosti, starosti, ako žijú ich deti, mačky a susedia.

Je na tom niečo upokojujúce. Ako keby som mala zasa päť a počúvala mamu s kamarátkami, ako sa rozprávajú v kuchyni nad kávou. Zo zasnenia som sa prebudila o pätnásť minút.

Bola som úplne červená, a keď som vyliezla zo sauny, skoro sa zo mňa dymilo. To je ten wau moment, keď zabudnete na všetky starosti sveta.

Zo sauny sa stal môj útek pred dlhými dňami, svetlo piecky na konci tunela dlhých materinských dní a láskavé teplo ženského kolektívu, ktorý sa náhodne každú stredu stretáva a vymieňa si názory, recepty a babské múdrosti.

A že za tie dve hodinky nič nevyrobím, neschudnem, ani sa nenaučím? Chvalabohu!