Nepáči sa ti? Daj dieťa do súkromnej škôlky

Advertisements

Pred časom som v diskusii reagovala na komentár istej pani učiteľky k článku “Toto je škôlka alebo uzamknutá psychiatria?” Stačila jedna veta, aby ma zasypali posmešné urážky.

Napísala som len:

“Existujú aj iné formy adaptácie, ktoré zahŕňajú prítomnosť rodiča a nie, nepredlžujú trápenie dieťaťa.”

Nasledovali otázky, či som vyštudovaný pedagóg, alebo aspoň detský psychológ.

Označili ma za precitlivelú matku s rozmaznanými deckami, ktorá svojim deťom škodí.

Robím vraj z detí neschopných jedincov, pretože ich chcem mať pri sebe ako “cecek.”

Nejaká pani mi celá rozhorčená naložila:

“Celá spoločnosť sa bude prispôsobovať individuálnym potrebám vášho decka! Lepšie pre neho bude, ak ho naučíte sa prispôsobiť a čím skôr začnete, tým lepšie. Individuálny prístup odtiaľ potiaľ. Potom, že sú decká v reálnom svete nepoužiteľné. Lebo robia len to, čo im vyhovuje a nie to, čo je pre ne dobré.”

A samozrejme, nechýbalo ani obligátne:

“A čo vám bráni, aby ste si dieťa dali do súkromnej škôlky?”

Individuálne potreby vášho “decka”

V mojej reakcii som pritom narážala na modely adaptácie, ktoré už celé dekády úspešne fungujú v nemecky hovoriacich krajinách, ako napríklad Mníchovský alebo Berlínsky. Len ku nám zatiaľ ešte vo veľkom nedorazili.

Na Slovensku neexistuje jednotná, ucelená koncepcia adaptácie dieťaťa v MŠ. Podľa legislatívy by síce mali byť zohľadňované individuálne potreby dieťaťa, preto sa ani neodporúča, aby všetky novoprijaté deti mali rovnakú adaptáciu. Napríklad, že celá trieda detí bude chodiť prvý týždeň iba na dve hodiny denne.

Niektoré deti, ktoré už chodili do jaslí, možno nepotrebujú postupný nábeh na škôlku. Ak je možnosť, aby si rovno na prvý deň nástupu do škôlky zobrali so sebou aj pyžamko, tak to niektorí rodičia zrejme ocenia. Pretože inak by mohli mať problémy v zamestnaní. Nie každý si môže zariadiť, aby si odbehol z práce po dvoch hodinách. Niekomu by to mohlo výrazne komplikovať život.

Prečítajte si aj:

Prvýkrát do škôlky: Adaptačný pobyt a možnosti rodičov

Sme všetci len ryby?

Tak si predstavte, že ste to vy. Musíte ísť do práce a vaše dieťa bude v škôlke ok, lebo nemá problémy zaradiť sa do nového prostredia. Pláva ako ryba vo vode.

Napriek tomu by vám nariadili takýto scenár: prvý týždeň môže prísť vaše dieťa na hodinu, druhý týždeň na dve, tretí týždeň tri hodiny… Takto to v našej škôlke máme pre všetkých, buď sa prispôsobíte alebo si nájdite súkromnú škôlku.

A vy by ste nemohli trvať na tom, aby vaše dieťa a vašu rodinnú situáciu v škôlke posúdili “individuálne,” lebo smola. Okrem toho by ste si ako nadstavbu vypočuli, že ste krutý rodič, ktorého vôbec nezaujíma vlastné dieťa, doma máte zrejme studený odchov a asi si škôlku zamieňate s dojčenským ústavom.

Pritom by ste chceli iba to, aby vás niekto rešpektoval ako rodiča, ktorý pozná svoje dieťa najlepšie a vie, čo jeho dieťa potrebuje.

Toto často zažívajú rodičia, ktorí prichádzajú z opačného protipólu. Ich dieťa môže byť citlivejšie, neisté v novom sociálnom prostredí, vyžadovať viac času, aby sa prispôsobilo zmene. A je to úplne v poriadku, pretože nie všetci musíme byť len ryby. Nie všetci sa hneď na prvú naučíme plávať. Potrebujeme výcvik, aby sme sa neutopili.

Daj si dieťa do súkromnej škôlky!

Veta „Keď nie si spokojná s ponukou štátu, nájdi a zaplať si alternatívu,“ znie možno na prvý pohľad prakticky. Až na detail, že zároveň ukončuje konštruktívny dialóg. Namiesto debaty o tom, čo nefunguje až tak dobre a ako by sa to dalo zlepšiť, posiela diskutujúceho „preč“. Navyše s nálepkami, že je precitlivelý, jeho deti sú rozmaznané a mal by sa spratať do kože.

Podľa mňa je úplne v poriadku, ak rodič spochybňuje pravidlo „nechajte ho tu plakať, on si zvykne.“ Žiadať pre trojročné dieťa bezpečný prechod z domu do nového prostredia nie je predsa žiadna „exkluzívna požiadavka.“ Neprichádza s nejakým zvláštnym nárokom, napríklad aby všetky škôlky vyučovali deti v angličtine alebo podľa Montesorri.

Verejné materské školy sa financujú z daní všetkých občanov. Ak v systéme niečo nefunguje (nedostatok miest, kvalita stravy, prístup učiteľov), je úplne legitímnou reakciou rodiča snažiť sa o zmenu alebo poukázať na problém. Ak si máme dať dieťa do súkromnej škôlky, potom zodpovednosť za zlyhávajúci systém sa presúva na jednotlivcov. A to nie je fér.

Sme na jednej lodi

Rodič nepotrebuje škôlku, ktorá lusknutím prstov zakaždým splní jeho požiadavky a nároky. Potrebuje škôlku, ktorá bude schopná hovoriť s ním o potrebách jeho dieťaťa a hľadať riešenia.

Keď sa v diskusiách objavia učiteľské reakcie typu “rodič tam nemá čo robiť,” verím, že často nepochádzajú zo zlej vôle. Ale skôr zo zúfalstva a preťaženia. Možno učiteľka cíti tlak, že jej nejaký rodič bude hovoriť, ako má robiť svoju prácu. Ak má v triede 20 a viac trojročných detí, na ktoré je sama, v podmienkach, ktoré štát roky zanedbáva, bez priestoru na prácu s rodičom a do toho príde požiadavka na individuálny prístup, len ťažko sa otvorí diskusii. Môže to brať ako útok. Ako ďalšie poleno hodené pod nohy.

Tak ako rodič potrebuje pre svoje dieťa bezpečný a rešpektujúci prechod z domáceho prostredia na škôlku, učiteľka potrebuje podmienky na to, aby ho mohla poskytnúť. A kde individuálny prístup nebude znamenať ďalšiu záťaž navyše. Napríklad menšie skupiny, asistentov do tried, metodickú podporu. Keď však štát nepomáha ani jednej strane, výsledkom je len frustrácia. A tú si vybíjame na seba v komentároch.

Prečítajte si aj:

Toto je škôlka alebo uzamknutá psychiatria?