Neexistuje žiadny hlas krvi

Dieťa prijíma za matku osobu, ktorá sa k nemu matersky správa!

Zdeněk Matějček spolu s Josefem Langmeierem vytvorili originálne a svetovo objavné dielo o psychickej deprivácii. Na základe pravidelného a mnohoročného sledovania vývoja detí v detských domovoch, teda v podmienkach, v ktorých im bolo odopreté napĺňanie mnohých základných potrieb duševnej a sociálnej povahy, autori dokázali, že ústavná výchova predstavuje závažné ohrozenie duševného a sociálneho vývoja detí a jej negatívne dôsledky poznamenávajú tieto deti ako skupinu až do samej dospelosti.

Najzávažnejší psychologický poznatok hneď v úvode: Neexistuje žiadny hlas krvi. Dieťa prijíma za matku tú osobu, ktorá sa k nemu matersky správa, a nielen tú, ktorá ho porodila. Adoptívni rodičia, pestúni či iní vychovávatelia dieťaťa v náhradnej rodinnej starostlivosti sú psychologicky pravými rodičmi, ak skutočne dieťa prijímajú za svoje!

Žite spolu svoj život
Rodičia vôbec nemusia byť s deťmi stále. Čo deti omnoho viac potrebujú, je, aby ich rodičia boli ľudia, ktorí im môžu byť vzorom. To najkrásnejšie a najdôležitejšie dávajú svojmu dieťaťu, keď s ním žijú svoj život. Rodičia by sa k deťom mali správať čo najúprimnejšie a jednoducho by si to mali, v tom dobrom slova zmysle, užiť.
Z. Matějček: ,,Je potrebné dbať aj na zásady psychohygieny, ktorá v detskom veku znamená predovšetkým umožniť dieťaťu dostatok pohybu. Pohybu spontánneho, nie zviazaného disciplínou v nejakom športovom klube. Ide o to, aby sa dieťa mohlo v dobrom slova zmysle vyblázniť.“

Úspech dvoch tretín
Fenomén resiliencie. Ten, kto je schopný resiliencie, dokáže zastaviť zlé vplyvy, vie im vzdorovať a dokonca ich obrátiť na dobré. Z. Matějček spoločne s ďalšími psychológmi robil špeciálne výskumy s deťmi z detských domovov a dediniek SOS. Dnes sú to dospelí tridsiatnici. Vyšetrili asi šesťdesiat detí z detských domovov, stopäťdesiat z dediniek SOS a takmer rovnaké množstvo detí z individuálnej pestúnskej starostlivosti. Z tých detí, čo prechádzali detskými domovmi, približne tridsať percent sa vyrovná so životom aspoň tak, že nie sú nápadné. Väčšinou sa to týka žien: nie sú uzavreté, ani rozvedené, majú deti, atď. U detí, ktoré prešli náhradnou rodinnou starostlivosťou, teda dedinkami a pestúnskou individuálnou starostlivosťou, patria do tejto charakteristiky dve tretiny, čo sa blíži sedemdesiatim percentám.
Deti, ktoré dopadli vo výskume dobre, dokázali prijať náhradnú rodinu za vlastnú. Deti, ktoré v náhradných rodinách prejdú špeciálnou školou, dopadnú v živote prekvapujúco dobre. Z toho vidieť, ako sa dá prekonať určitý handicap slabšej inteligencie citovým vzťahom v rodine a povzbudivým postojom. Na treťom mieste je schopnosť zamilovať sa: keď v dospelosti títo ľudia nájdu toho pravého, vytvoria veľmi stabilnú rodinu. Ukázalo sa tiež, akú veľkú úlohu zohrávajú súrodenci, nie nevyhnutne pokrvní príbuzní. Rovnako viera hrala veľkú úlohu, dala im životnú oporu. Resiliencia závisí od osoby samotnej. Je to niečo, čím vychádzame v ústrety.

Dôležitá podpora cvičenia
Ústretovosť je určite nejako geneticky podmienená, pretože niektoré deti majú sociálnu inteligenciu a dokážu sa zachovať lepšie ako iné. Odborníci si s tým lámu hlavu, no veľa toho nevedia. Povzbudzujú rodičov, aby si všímali, čo dieťa urobí dobre, za čo ho môžu pochváliť, aby povzbudili akýkoľvek náznak snahy a nečakali až na dobrý výkon. Podporujú cvičenia, predovšetkým otcov, aby s deťmi cvičili.
Z. Matějček: ,,Ďalšou vecou je viesť deti k práci, za ktorú ich môžeme pochváliť. Keď sa s tým v rodine začne od predškolského veku, tak to veľmi podporí sociálnu inteligenciu. A to je nakoniec tá resiliencia.“

spracované (el)

Prof. Zdeněk Matějček (1922 – 2004) bol svetovo uznávaný český detský psychológ, ktorý sa priekopnícky venoval štúdiu podmienok vývoja detí v ústavoch – v prostredí psychického nedostatku alebo deprivácie. Moderný reformátor starostlivosti o deti, zdôrazňujúci nezastupiteľnú úlohu rodiny. Jeden z prvých kritikov socialistického modelu kolektívnej výchovy a zástanca klasického modelu rodiny.

Zdroj: Nebyť sám 2/2007

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...