Pripútanie v detskom domove?

V detskom domove, kde prichádzajú deti priamo z pôrodnice, pracujem už vyše 10 rokov.

Čím dlhšie tu pracujem, tým viac vnímam a uvedomujem si, že podstatný problém detí v prvom roku života je v oblasti prežívania, v oblasti emócii. Človek je skonštruovaný tak, že jeho potreba byť niekým iným prijatý a milovaný, je veľmi naliehavá. Táto potreba sprevádza človeka celým životom, len jej napĺňanie má rôzne podoby. Malé dieťa, úplne odkázané na starostlivosť iného, túto potrebu prežíva veľmi intenzívne. Rozumové /racionálne/ uchopenie skutočnosti je pre neho ešte nedostupné /i keď i ono sa akoby v skrytosti pomaly vyvíja a spolupracuje s emóciami/. Aby sa dieťa primerane zdravo vyvíjalo, je nutné, aby v jeho prežívaní prevládali kladné emócie /spokojnosť, slasť, radosť/ nad zápornými /strach, nepokoj, napätie, zážitok bolesti/. Záporné emócie sa nedajú vymazať zo života človeka, aj oni majú svoj význam, ale ak sa stanú dominantnými, je zle.

V prvom roku života dieťa zvláda veľa vecí: naučí sa chodiť, zmysluplne sa začína hrať s hračkami, slovám priraďuje význam, používa prvé slová. A pripúta sa k matke. Bezpečná pevná väzba je základom jeho celoživotnej istoty – získanie tzv. bazálnej istoty a následnej dôvery v svet i seba je hlavnou vývinovou úlohou dieťaťa v jeho osobnostnom vývoji v tomto veku. Vzťah vytvorený v prvom roku života by mal kontinuálne pokračovať a byť akousi neviditeľnou niťou, ktorá drží pokope celý vnútorný život dieťaťa, neskôr dospelého.
Tu si treba uvedomiť, že táto úloha je nad možnosti detského domova. Niektoré potreby dieťaťa /hlad, teplo, čistota, možnosť hry a pohybu/ je možné naplniť. Ale potreby citové a sociálne sú napĺňané len v obmedzenej miere. Ako sa s touto skutočnosťou dieťa vysporiada, ako zvládne toto nenaplnenie, aké ťažkosti či až poruchy mu to spôsobí? Obyčajne to zisťujeme až v neskoršom veku dieťaťa, keď riešime nadmernú úzkosť, hyperaktivitu, agresivitu, manipulatívne správanie, problémy s identitou a pod.

Niečo zo skúseností

…ľudská tvár…
Sestričke z DD sa narodila dcérka, tehotenstvo bolo dosť komplikované, zažila dosť úzkostí a starostí. Napokon sa tešila z dieťatka. Po návšteve u nej jej kolegyňa skonštatovala: „To som ešte nevidela, to bábätko malo len mesiac, ale ono so mnou už úplne komunikovalo, to sa s našimi deťmi nedá porovnať!“ Je to tak. Chýba častosť i vrelosť kontaktu, pohľadu, ktorý v dieťati rozvíja schopnosť zmysluplne vnímať a komunikovať. Povýšenie bežných úkonov starostlivosti, ako sú kŕmenie, kúpanie, prebaľovanie, na vyššiu úroveň – úroveň celostného kontaktu /rituálu/ s dieťaťom je vďaka MUDr. Damborskej stále platné. Záleží hlavne od opatrovateľky, nakoľko si to uvedomuje a koľko zo seba investuje.

…tréning frustračnej tolerancie…
Dieťa je hladné a plače, dostane do pusy cumlík, ešte chvíľu to vydrží, potom mu cumeľ vypadne, plače ďalej, celé sa vypína…. Ako dlho to potrvá a koľko krát za deň? Negatívne emócie sa hromadia. Je to len nevyhnutný tréning frustračnej tolerancie alebo ho poznačí natrvalo: „Svet je zlý, odmieta ma, som zlá.“ Koľko detí má mať jedna sestra na starosti? Šesť? Osem? Desať?

…cmúľanie a hojdanie…
Ak tu nie je upokojujúca, slastná náruč, je tu palček alebo pästička, ktorú dieťa chtivo cmúľa. Chvíľka slasti. Slasťou je však aj hrkútanie z tváre do tváre. V akom štádiu slasti ostane dieťa? Dieťa si nik nevšíma, lebo teraz sú na rade iné deti, čaká v postieľke, kým ho príde sestra zobrať a pohľad dookola je stále ten istý, nedeje sa nič zaujímavé. Dieťa sa začne hojdať, kývať na štyroch. Snáď návrat do vnútromaternicového obdobia. Nie je to krok späť?
Keby mu niekto spieval či rytmizoval slabiky, iste by sa skúsilo pridať.

…krik o pomoc…
Deti majú rôzne danosti, temperament i rôzne zdravotné ťažkosti, ktoré im komplikujú prospievanie. Niektoré deti sú veľmi dynamické a húževnaté. Nestačí im náhrada – palček, ony chcú človeka a tak kričia a kričia, kým sa im nevyhovie. Potom im možno hovoríme, že sú rozmaznané, lebo chvíle ich spokojnosti sa viažu na náruč či osobný kontakt. Jednoducho – zabezpečili si viac pozornosti pre seba, dostanú viac pestrejšej komunikácie, napr. aj karhania. Možno si ich niekto zvlášť obľúbi. Asi sa budú vedieť prebíjať životom.

…smutné oči…
Opakom sú smutné oči, ktoré čakajú. Ide zvyčajne o citlivé a krehké duše. Čakajú. Čakajú, že si ich niekto všimne a pôjde im v ústrety, ale pomaličky, pokojne. Potrebujú čas, aby sa zohriali, potom nastane ich čas a prejavia sa. Treba mať cit i pre tieto deti. To, že sú ticho a „neotravujú“, nehovorí o tom, že sú spokojné. Úsmev, čulosť a komunikatívnosť dieťaťa sú znakom jeho spokojnosti.

…vzájomná sympatia…
Je to niečo tajomné. A chvála Bohu sa to i vyskytuje. Sestra či iný zamestnanec si osobitným spôsobom obľúbi nejaké dieťa. Častejšie je s ním v kontakte, celá komunikácia je osobnejšia, citovejšia. Dieťa samozrejme dáva tomu primeranú odozvu – teší sa z kontaktu, žiari, džavoce. Buduje sa niečo, čo pripomína blízky citový vzťah, vlastne ním aj v istej miere je. Postupne dieťa prejavuje nevôľu, keď sa sestra venuje iným deťom, vynucuje si jej pozornosť. Plače, keď sestra odchádza. Niekto by mohol namietať, načo takto komplikovať život dieťaťu, robiť mu stres z rozlúčenia. Ale nie je to tak, ak pozitíva tejto skúsenosti blízkeho človeka prevažujú nad negatívnymi emóciami, ktoré dieťa zažíva po odchode tejto osoby. Dieťa je predsa len zvyknuté na starostlivosť viacerých osôb.

…individuálny vzťah…
Sme radi, keď tieto bližšie vzťahy vznikajú. Vo všeobecnosti sestry majú deti rozdelené, resp. si ich samé vyberajú na tzv. pozorovania, píšu o nich záznamy, ktoré putujú s dieťaťom ďalej do náhradnej rodiny či iného zariadenia a môžu sa stať súčasťou Knihy života dieťaťa. Pri rozvíjaní takéhoto individuálneho vzťahu /napr. ak ide o iného zamestnanca, ako je sestra alebo je to sestra z iného oddelenia/ je potrebná aj istá rozumnosť a vynaliezavosť, aby sa predsa len zmiernili zážitky frustrácie u dieťaťa. Treba rešpektovať režim dieťaťa a ukončenie kontaktu naplánovať na čas, kedy sa dieťa dá prirodzene preladiť na iný záujem či činnosť. Napr. deti odchádzajú von na prechádzku, idú jesť alebo spať. Je dobré, ak osoba, ktorá ho preberá, mu na chvíľu venuje väčšiu pozornosť. Sestra či zamestnanec majú umožnené brať si dieťa mimo DD maximálne na deň, nočné spanie mimo DD nie je dovolené.

Realitou ostáva, že tieto bližšie vzťahy zažíva len časť detí. Ešte treba doplniť, že sestra nemôže zanedbávať druhé deti uprednostňovaním jedného. Povinnosti si plní voči každému, ale niektoré dostane o niečo viac. Tak to už vo veciach srdca býva.

…strach z cudzích…
Dieťa má asi trištvrte roka a zrazu začína sa báť cudzích ľudí. Neznámych na oddelení alebo aj vlastnej matky, ktorá za ním príde na návštevu raz za mesiac. Toto prv nebolo. Dieťa dospelo do štádia, že rozlišuje „svojich“ a cudzích. Nás to teší, lebo i to je znak normálneho vývoja a v istej miere i znak pripútania – dieťa sa ukľudní, ak ho vezme známa sestra. Teraz je asi najvyšší čas na „presadenie“ dieťaťa do rodiny. Teraz je to kritické obdobie zvýšenej citlivosti na vytváranie vzťahov. /Impriting, vpečatenie/. Koľké deti ho premeškajú? Koľko úsilia bude neskôr potrebné vynaložiť na vytvorenie vzťahu?

…žiarlivosť a konkurencia…
Od ¾ roka, kedy si dieťa už uvedomuje potrebu a význam dospelého pre seba, začína o dospelého bojovať. Bojuje s ostatnými deťmi o priazeň, blízkosť. A tak tu máme agresivitu voči druhým – nechce mi dať hračku, tak ho sotím, pohryziem, udriem inou hračkou, i agresivitu voči sebe – hodím sa na zem a udriem si hlavu alebo sa pohryziem. Najlepšie upútam pozornosť, keď budem jačať a robiť problémy. Opäť negatívne emócie, je ich priveľa a je to priskoro. Alebo sa zašijem do kúta a budem sa tváriť, že svet ma nezaujíma, nenaučím sa uchopovať život do vlastných rúk.

Na záver

Ako odpovedať na otázku v názve článku? Nie, pripútanie sa dieťaťa na určitú osobu, v plnom význame toho termínu, v detskom domove nie je možné. U niektorých detí vplyvom viacerých priaznivých okolností však pozorujeme vytváranie bližšej citovej väzby. Ich citový život má istý základ, ktorý sa v lepších podmienkach rodiny ďalej rozvíja a nadobudne charakter špecifickej blízkej väzby.

Realitou zatiaľ ostáva, že časť detí odíde do rodiny v „dobrom“ čase, časť neskôr a časť tu ostáva. Mnohé deti majú viac problémov a rizík, sú to „náročné deti“. Každý zainteresovaný by mal urobiť to, čo sa od neho na jeho poste očakáva, t.j. aby odišlo čo najviac detí a čo najskôr.

Mgr. Oľga Šuláková
Psychológ, Detský domov a domov soc. služieb Studienka, Bratislava

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...