VÝVOJ MOZGU DIEŤAŤA II

Mozog si môžeme predstaviť ako mladý strom, vetvičky nervových buniek dieťaťa majú schopnosť ďalšieho delenia, a tým zabezpečujú prepojenia odlišných častí mozgu, ktoré sú základom pre normálne pohybové a zmyslové fungovanie.

Vetvenie je najintenzívnejšie počas prvého roka života a v optimálnych podmienkach – sústredená pozornosť, ktorú venuje opatrovateľ dieťaťu, umožňuje početné hmatové, sluchové a zrakové podnety. Vývoj mozgu ovplyvňuje aj citová väzba dieťatka.

CITOVÁ VÄZBA DIEŤAŤA
Výskum citovej väzby (pripútania) matky a dieťaťa sa datuje od r. 1948, keď anglický psychoanalytik John Bowly bol poverený Svetovou zdravotníckou organizáciou skúmať potreby a problémy povojnových osirených detí v Európe

Neskôr dôkladný výskum pokračoval na primátoch skoro 40 rokov a zistilo sa, že prerušenie vznikajúcej citovej väzby ovplyvňuje dlhodobú schopnosť jedinca zvládať sociálne a životné „trhliny“ a tlmiť aktivitu mozgu. Známe sú najmä štúdie s primátmi vedca J. Harrlowa. Orangutany, gorily a šimpanzy majú schopnosť sebauvedomenia a rozmýšľania, dokážu sa naučiť základy ľudského jazyka a konverzovať na úrovni 2 a polročného dieťaťa. Harrlow skúmal mláďatá opíc, ktoré vyrastali iba s drôtenou maketou matky, v ktorej boli cumlíky a prívod mlieka, niektoré makety boli potiahnuté mäkkou látkou. Mláďatá si na pitie mlieka vyberali radšej maketu obalenú látkou. Pri týchto pokusoch sa ukázala potreba dotykov ako životne dôležitá na prežitie mláďat.

Avšak takto vychované mláďatá sa v dospelosti prejavovali veľmi nezvyčajne:

• boli agresívne bez príčiny alebo len na malý podnet;
• mali neprimerané sexuálne správanie;
• voči vlastným mláďatám boli ľahostajné alebo s nimi zle zaobchádzali.

Zmeny v správaní opíc a v ich mozgu boli podobné ako pri depresii, schizofrénii, autizme, hyperaktivite. Nezdravý vývoj citovej väzby po odlúčení od primárneho opatrovateľa nám ukazuje, že narušenie v rannom veku (napr. kvôli týraniu) má dlhodobé následky na obsah a zloženie neurotransmiterov v mozgu. Prejavuje sa zvýšený stres, dlhšie vylučovanie stresových hormónov a ich dlhšie pôsobenie, znížená produkcia sérotonínu a ďalších prenášačov dobrej nálady.

ROZHODUJÚCE JE STABILNÉ PROSTREDIE A KVALITNÁ CITOVÁ VÄZBA
Stabilné prostredie a kvalitná citová väzba je u detí rozhodujúca pre ich zdravý telesný i psychický vývoj.

Malé deti, ktoré si nevytvoria citovú väzbu v prvých mesiacoch života a najneskôr do 2 rokov života, majú neskôr problémy vytvoriť si citovú väzbu s akoukoľvek osobou. Toto platí aj vtedy, ak dieťa vyrastalo v dojčeneckom ústave a detskom domove a nemalo stáleho primárneho opatrovateľa alebo vyrastalo v rodine, kde rodičia z akéhokoľvek dôvodu sa dieťaťu nevenovali. Dieťa môže byť po telesnej stránke dobre zaopatrené, ale napriek tomu si nevytvorilo citovú väzbu. Takýmto príkladom môže byť dieťa na dlhý čas hospitalizované bez pravidelného kontaktu so svojim primárnym opatrovateľom. Typickým príkladom je však život v rodine, kde sú neustále zanedbávané citové a/alebo fyzické potreby dieťaťa. Ak si dieťa nevytvorí v skorom detstve citovú väzbu, má to vážny vplyv na vývin jeho mozgu a zanecháva to celoživotné následky.

Čím je prvá citová väzba dieťaťa zdravšia, tým má lepšie vyhliadky do budúcnosti nielen vzhľadom na citový vzťah k novému rodičovi, ale aj vzhľadom na celoživotné emocionálne zdravie. Toto bolo dokázané na veľkom počte štúdií a súvisí to s už spomínanou stimuláciou dozrievania mozgu prostredníctvom prvej citovej väzby. Určitý stupeň terapie je samozrejme možný po celý život. Možno sa niektorí ľudia adaptujú ľahšie ako iní, avšak vo všeobecnosti sú na tom lepšie tí, ktorí si na začiatku života vybudovali bezpečnú citovú väzbu a prežili malý počet negatívnych vonkajších udalostí. Ženy s neistou citovou väzbou väčšinou trpia neskôr úzkosťou a poruchami nálady a muži mávajú problémové správanie.

Keď deti s narušenou citovou väzbou dospejú, často sa stávajú rodičmi, ktorí majú problém vytvoriť si citovú väzbu k vlastným deťom. Takýto výsledok NIE je vždy nevyhnutný. Ak rodič prežil v detstve traumatizujúce udalosti a je schopný svoj problém riešiť pomocou terapie (alebo je snáď jedným z tých húževnatých šťastlivcov), môže umožniť svojim potomkom si vybudovať bezpečnú citovú väzbu. To si obvykle vyžaduje, aby si rodičia uvedomili, ako ich vlastné skúsenosti z detstva ovplyvňujú terajšie citové rozpoloženie a správanie. Tiež sa musia naučiť sebareflexii vlastných pocitov pri vzájomnom pôsobení s dieťaťom a rozpoznať, ako môžu byť ich minulé pocity znovu aktivované súčasnými situáciami. Inými slovami, musia prejsť od spoliehania sa na svoje pocity a inštinkty, ktoré sú funkciou stredného mozgu, k používaniu racionálnej časti svojho mozgu – mozgovej kôry a frontálneho laloku.

Čím dlhšie je opatrovateľ s dieťaťom a buduje si vzťah, tým menej je jeho prítomnosť nutná na udržanie vzťahu.

ODLÚČENIE OD PRIMÁRNEHO OPATROVATEĽA

• Odlúčenie počas prvých 6 mesiacov života s dobrou následnou starostlivosťou nemusí zanechať na dieťati škodlivý vplyv.
• Odlúčenie od primárneho opatrovateľa vo veku 6 mesiacov až 3 roky spôsobuje narušenie emocionálneho vývoja, najmä ak je to kvôli problémom v rodine. V tomto období je situácia naviac zhoršená strachom z cudzích ľudí typickým pre tento vek a nedostatkom vyjadrovacích schopností (dieťa nedokáže povedať, čo prežíva).

Dieťa sa vyvíja dlhé obdobie, avšak najcitlivejší je vek do 7 rokov. V tomto období je mozog najtvárnejší (plastický) a poddajný, prepojenia medzi nervovými bunkami sa vytvárajú rýchlo.

KAŽDÉ DIEŤA SI ZASLÚŽI RODINU
Mnohé, i keď nie všetky, problémy detí sú spôsobené prostredím, do ktorého sa narodili a v ktorom strávili prvé mesiace a roky svojho života. Prvýkrát sa učíme byť rodičom, keď sme deťmi, naši rodičia sú našimi prvými učiteľmi. Deti sú viac či menej zraniteľné stresom, záleží to od ich genetiky, ktorú zdedili, a iných faktorov, ktorým ešte nerozumieme. Preto niektoré deti znášajú tie isté ťažkosti lepšie ako iné deti. Mnohí z rodičov takýchto detí sami mali problematické detstvo.

Napraviť takéto následky je veľmi ťažké a niekedy až nemožné pri našich súčasných vedomostiach. Prevencia je oveľa účinnejšia než terapia už vzniknutých ťažkostí, preto je životne dôležité urobiť všetko preto, aby boli prvé mesiace a roky života dieťaťa stabilné, bezpečné, aby malo zdravé vzťahy s rodičmi či opatrovateľmi.

Väčšina z nás sa rodí s obrovským potenciálom, ktorí však nedokážeme využiť. Veľa záleží na kvalite prepojení a neurotransmiterov, ktoré sa vytvoria v detstve. A tak čo zvonku vyzerá podobne, môže byť vo vnútri úplne odlišné. Čo to znamená?

Pomáhať deťom, pracovať s nimi, viesť ich aj v duchovnej oblasti znamená najskôr odhadnúť ich schopnosti a potenciál a prispôsobiť sa tomu. Bez tohto prvého kroku naša práca nebude efektívna.

MUDr. Janka Nosková
Zdroj: Nebyť sám 4-5/2005

(7 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...