Oľga Hátasová – Strata dcéry

Keď som pochopila, že sa Klaudia vráti do svojej rodiny, povedala som si, že keď to už musí byť, tak nech je to pre ňu čo najľahšie.

Keď som s Tebou telefonoval a nahováral Ťa na rozhovor do cyklu Prehry, vzápätí si oponovala, že odchod Tvojho prvého „pestúnskeho“ dieťaťa, Klaudie, do svojej vlastnej rodiny pre Teba nebola „prehra“ ale „strata“. Napadlo Ťa, že Váš spoločný život s Klaudiou bude trvať tak krátko?

Keď ku mne Klaudia prišla z detského domova, predstavovala som si, že u mňa zostane až do dospelosti. A samozrejme, že aj keď oficiálne „pestúnstvo“ končí 18 rokom dieťaťa, že naše vzťahy budú pokračovať ďalej, ako medzi rodičom a dieťaťom. Keď sa ozvali jej biologickí rodičia a ja som pochopila, že Klaudiu chcú naozaj naspäť, bol to pre mňa šok. Za ten rok som ju prijala a bola pre mňa ťažká predstava, že teraz odo mňa odíde. Dovtedy som si myslela, že Klaudia nemá šancu vrátiť sa do svojej pôvodnej rodiny. Tá šanca tu však bola a v detskom domove zrejme podcenili rodičov. Asi si mysleli, že sa ako rodina už „nepozviechajú“.

Je však možné, že práve to, že Klaudia išla do náhradnej rodiny bol pre jej rodičov impulz. Možno sa zľakli, že definitívne prídu o deti a tak urobili všetko pre to, aby presvedčili súd, že o deti záujem majú. Myslím si, že keby Klaudia ku mne neprišla, tak by v detskom domove možno bola dodnes.

Ako si vnímala, keď sa jej rodičia ozvali, že chcú aby sa Klaudia k nim vrátila?

Dúfala som, že je to len nejaký „záchvat rodičovských pudov…“ Vedela som, že biologickí rodičia niekedy, keď sa dozvedia, že ich dieťa ide do náhradnej rodiny, začnú byť aktívni. Priala som si aby to bol len nejaký „výkrik“, ktorý utíchne a nič pre jej návrat neurobia. Vtedy som to vnímala takto. Dnes to už beriem inak. Dieťa má právo žiť v pôvodnej rodine, pokiaľ sa to dá. Vtedy som sa však spoliehala na to, že to samé „prejde“.

Napísali mi list, na ktorý som im odpovedala, že Klaudiu môžu kedykoľvek prísť pozrieť a keď mi napíšu, že im vždy odpoviem… Oni zostali ticho a neozvali sa. To ma utvrdzovalo v presvedčení, že ich záujem bol len dočasný. Keď som prišla na prvé pojednávanie a sudcovi povedali, že chcú deti naspäť a že si kúpili dom (jeden z ich problémov bol problém s bývaním), začala som si uvedomovať, že je to vážne. Veľmi ma nahnevalo, že mi o tom dopredu nenapísali, alebo sa neozvali. Mala som potom asi tri mesiace na to aby som sa s tým začala vyrovnávať, nejako sa „nachystala“…Po ďalších dvoch pojednávaniach súd rozhodol, že sa Klaudia vráti do pôvodnej rodiny.

Ako si fakt, že Klaudia odíde vnímala? Ľudia okolo teba tvrdia, že Tvoje správanie v tej chvíli bolo priam učebnicové…

Keď som pochopila, že to tak bude a Klaudia sa vráti do svojej rodiny, povedala som si, že keď to už musí byť, tak nech je to pre ňu čo najľahšie. Zo začiatku som s rodičmi veľmi nekomunikovala. Potom sme mali sudcom nariadené stretávanie, aby sa aj Klaudia pripravila na odchod k svojim rodičom, aby ich spoznala, aby pre ňu neboli cudzí, aby to bolo pre ňu čo najľahšie. Boli sme sa u nich na návšteve, pozrieť sa, kde bývajú aby neprišla do úplne cudzieho prostredia…

Ale vnútorne… Neviem… Bolo to samozrejme ťažké, bola som z toho nešťastná. Keby som to vzala zo svojej sebeckej stránky, tak by som najradšej urobila všetko pre to, aby neodišla. Ak by som mala pocit, že to nemyslia vážne, tak by som sa za ňu aj bila. Ale najmä zo strany otca som videla, že jemu na tom záleží. Vrátiť sa mali všetky tri deti. Keby sa bili len o ňu, chápala by som to inak.

Myslím si, že som to veľmi nezvládala. Určite som robila chyby, aj voči Klaudii. Mala som výčitky, že som sa voči nej nesprávala tak, ako by som si priala. Hovorila som si, že tie posledné dni čo mala byť u mňa, aby boli úplne „super“, ale nebolo to úplne tak. Cítila, že nie som „v pohode“, že som nervózna a „hotová“ a asi si to aj niekoľkokrát „odniesla“. No na druhej strane tváriť sa, že sa, akože nič nedeje a potom ju odrazu niekam presunúť by tiež nebolo v poriadku. Sústredila som sa na to, aby čo najlepšie prežila ďalší „presun“ v jej živote a… Jeden psychológ mi vtedy povedal, že som „masochistka“ (smiech), takže neviem… Myslel to tak, že namiesto toho, aby som sa starala o seba, tak sa starám o dieťa a povedal mi, že dieťa to zvládne ľahko a ten kto s tým bude mať problém som ja.

Malo, či nemalo zmysel začať vzťah s Klaudiou, ktorý trval len 11 mesiacov? Keby si vedela, že odíde, išla by si do toho?

Neviem. Vtedy… vtedy asi nie. Teraz už sa na niektoré veci pozerám inak. Vtedy som bola plná všelijakých očakávaní a ideálov a chcela som dieťa naozaj „na stálo“. Neviem… Keby ma niekto pripravil na to, že naše spolužitie bude dočasné, pretože Klaudia potrebuje odísť z kolektívu a mať niekoho iba pre seba, možno by som do toho išla. Naše vzťahy by boli samozrejme trochu iné. Určite by som ju ľúbila, ale asi by ma nevolala mama a pripravovala by som ju celý ten čas na to, že odíde k svojej mame. Takto som ju vychovávala ako vlastné dieťa, že ja som jej „mama“… Myslím si, že sa to dá. Toto je presne možnosť pre „profesionálne“ rodiny. Dieťa do takej rodiny príde na určitý čas, kedy jeho pôvodná rodina potrebuje pomôcť a potom, keď sa jej problémy vyriešia, dieťa sa do svojej vlastnej rodiny vráti.

Bola si presvedčená o tom, že Klaudia u Teba zostane „navždy“, nakoniec to tak nebolo. Z dnešného pohľadu sa to môže javiť, že si jej „nevedomky klamala“. Nemáš obavu „presviedčať“ o tom, že budú u Teba „navždy“ Tvoje ďalšie dve „pestúnske dcéry“?

Áno, Klaudiu som vlastne presviedčala, že ju ľúbim a nikdy ju nikomu nedám a že vždy budeme spolu. Musela som jej o tom hovoriť toľko, aby tomu uverila a nakoniec to bolo tak, že som ju „dala“. Neviem ako to vo svojich troch rokoch vnímala, že či to pre ňu neznamenalo, že ja som ju nechcela a preto som ju dala „preč“. A tiež neviem čo jej o mne povedali jej vlastní rodičia. Určite sa ich spýtala, kde som a kedy prídem a veľa záleží na tom ako jej to povedali.

U Justínky a Márie je veľmi malá pravdepodobnosť, že sa vrátia k svojim biologickým rodičom. Čo síce môže vyzerať ako dobré, ale z pohľadu dievčat to tak nemusí byť. O ich pôvodných rodičoch sa rozprávame, aj keď sú zatiaľ dosť malé. Samozrejme netreba to veľmi preháňať. Rozprávam sa s nimi o nich, keď majú otázky. Ale, asi som už otvorenejšia myšlienke, že existujú ich biologickí rodičia.

Hovorila som Justínke a Márii aj to, že pred nimi tu bolo ešte jedno dievčatko. Trochu som sa obávala ako to zoberú, aby si nemysleli, že „Tak aj my potom odídeme“. O Klaudii som im rozprávala, jej fotky sú u nás na viditeľných miestach.

V jednu dobu som zistila, že som im o Klaudii rozprávala až príliš, lebo som raz začula ako niekomu hovorili, že „Naša mama je smutná, lebo Klaudia tu nie je“. Tak som si vtedy povedala, že asi sa o nej bavíme priveľa a tak sa o Klaudii rozprávame iba keď sa opýtajú. Prichádzajú do veku, kedy im to začne vŕtať v hlave a je lepšie si teraz počkať na otázky.

V niektorých rodinách sa používa voči deťom taká vyhrážka, že: „Dám ťa do „domova“, alebo dám ťa „cigáňom““. Používaš to aj Ty?

Ako sa také niečo môžeš opýtať? Nie. Aj keď som niekedy naštvaná a určite poviem kopu blbostí, ale na toto si dávam pozor, aby mi to ani náhodou nevykĺzlo z úst. Žiadne: „Že ťa niekomu dám“ alebo „Choď si inde“. Dieťa musí mať istotu, že je u mňa doma a že za žiadnych okolností by som ho nikam a nikomu nedala.

Pohľad späť na to čo sa vtedy dialo, čo si vtedy prežívala z dnešného uhla pohľadu. Zmenilo sa niečo?

Stále je to pre mňa strata, ale keď hovoríš o prehrách… Pre mňa by bola prehra, keby som to nezvládla a dieťa by sa vrátilo do detského domova. To by bola pre mňa prehra. Ale to, že sa vrátila k svojim biologickým rodičom, je z istého pohľadu výhra. Výhrou je to, že sa jej pôvodná rodina „spamätala“ a zvládla problémy.

Čo si životom s Klaudiou získala?

Získala som určite vzťah mama a dieťa. To bolo nové. A neviem si už predstaviť život bez detí. Je to ako droga (smiech), aspoň u náhradných rodičov. Poznám viacerých, ktorých po tom zvyčajne ťažkom začiatku spoločného života, keď si už zvykli na to, že sú rodina, napadne myšlienka… vezmime si ďalšie dieťa.

To, že som sa stala náhradnou mamou zmenilo môj pohľad na život. Získala som určite aj pocity, ktoré človek nepozná, kým nemá dieťa. A taktiež aj určitú „širšiu rodinu“, lebo každé to prijaté dieťa má nejakú svoju rodinu aj keď sa nepoznáme. Ich rodičia, súrodenci, starí rodičia…

Veľa som sa naučila o sebe. Niektoré veci možno aj nepríjemné. Zistila som aký som egoista (smiech). Určite. Máš zabehaný život, staráš sa len o seba a odrazu je to iné. Ráno vstať. Pripraviť raňajky. Dovtedy, keď sa mi nechcelo, tak som si ich neurobila. Alebo sa dieťa pociká v nevhodnej chvíli a musím s tým niečo urobiť. Keď prišli, chodili za mnou ako „chvostíky“, stále boli za mnou a to nie je vždy príjemné. Pomaly som nemohla ani variť, lebo si vyžadovali moju plnú pozornosť. Ale to sú už také bežné veci. Ako vždy keď sa niečo zmení.

Tibor Hujdič
Zdroj: Changenet

(7 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...