Štátne deti = naše deti

Na Slovensku žije stále približne 6000 detí v detských domovoch a podobných zariadeniach. Asi 500 detí ročne sa dostane do náhradných rodín. Lenže ďalšie pribudnú. Prichádzajú v rôznom veku, s rôznou minulosťou, farbou pleti, hendikepmi i s rôznou šancou nájsť si náhradnú mamu a otca. Stále pretrváva trend, že najväčšie šance majú deti najmenšie, zdravé a s bielou pleťou. Tie ostatné ostávajú v starostlivosti štátu.

„My kladieme jednoznačne dôraz na rodinu,“ hovorí Marek Roháček, predseda Návratu. „Niekto by možno namietal, že sme naivní. Uvedomujem si, že zatiaľ to úplne bez detských domovov nejde, ale môžeme aspoň diskutovať, ako by mali vyzerať – mal by to byť rodinný dom niekde na dedine, kde je najviac osem detí a nie šesťdesiat pod jednou strechou. My však vychádzame z myšlienky, že rodina je primárna, lebo to rozkladá zodpovednosť na celú spoločnosť. Pokiaľ sa budeme baviť o detských domovoch, stále je to opačný uhol pohľadu a posilňujeme postoj verejnosti, že opustené deti má na starosti štát. Len čo sa začneme baviť o rodinách, tak to mení optiku a vzbudzuje to pocit, že sa to týka nás všetkých. Preto sa usilujeme aj v našej terminológii vypúšťať spojenie „dieťa z detského domova“, ale radšej povieme „opustené dieťa, ktoré hľadá rodinu“.“

Teória pripútania
V posledných rokoch štát investoval pol miliardy korún do transformácie detských domovov na domovy rodinného typu. Pre deti to aspoň čiastočne znamená posun k lepšiemu. Konečne dostali prístup do kuchyne, naučili sa, ako vyzerá mrazené kura, ako odrezať chlieb, ako umyť riady, ako vyžehliť šaty. Niekde sa dokonca podarilo spojiť dovedna súrodencov, rozdelených v rôznych výchovných skupinách.
Marek Roháček si však myslí, že zásadná zmena sa stále neudiala, pretože každý detský domov (aj rodinného typu) naďalej stojí na striedaní dospelých osôb, ktoré sa o deti starajú. Pritom práve v prvých dvoch rokoch života je pre všetky deti bez rozdielu nevyhnutné, aby mali možnosť pripútať sa k jednej konkrétnej dospelej osobe. To má nedozerný vplyv na ich budúcnosť. Autor teórie vzťahovej väzby, Dr. Bowlby, považuje potrebu pevného pripútania za rovnakú primárnu potrebu bábätka, akou je napríklad potreba jesť či spať. Pre deti, ktoré si nevytvoria v útlom veku citovú väzbu k jednému človeku, nevedia si vytvárať zdravé väzby ani neskôr s rovesníkmi, priateľmi, partnerom, s vlastnými deťmi. Takéto problémy však môžu vzniknúť aj vo kompletných rodinách, ktoré sa zdanlivo o deti starajú, ale neposkytujú im dostatok lásky. Prípadne aj vtedy, ak ide dieťa či matka do nemocnice a musia byť od seba dlhší čas odlúčení. Pri pozorovaní takýchto detí oddelených od matky sa zistilo, že prvý mesiac plačú, druhý mesiac mrnčia a tretí mesiac upadnú do apatie, lebo zistia, že nijaká odpoveď na ich plač nepríde. Ak bábätko plače, očakáva láskyplnú odozvu matky. Je na ňu bytostne odkázané, lebo jedine ona môže naplniť všetky jeho citové i fyziologické potreby. Iba mama je zvyčajne schopná rozumieť plaču dieťaťa a adekvátne reagovať.
Psychologička z Návratu, Elena Sládeková, o tom písala na babetku.sk: „Pripútanie k materskej osobe dáva dieťaťu istotu, radosť zo života, pocit bezpečia, ochrany, vybavuje dieťa do života optimizmom, schopnosťou osamostatniť sa v čase, keď je to preň prirodzené, schopnosťou vyrovnávať sa so stresom, ale nielen to. Pripútanie je predpokladom k tomu, aby sa mozog dieťaťa (centrum emócií) vyvíjal normálne.“
Preto teórie, že treba nechať dieťa poriadne vyplakať, neobstoja. Porucha pripútania sa môže neskôr prejaviť poruchami v správaní, napríklad prítulnosťou k cudzím osobám bez rozlišovania, deštruktívnosťou voči sebe, iným a veciam, impulzívnosťou, zaostávaním v učení, neschopnosťou posúdiť príčiny a dôsledky konania, problémami s prijímaním potravy atď. Preto majú deti, ktoré opustia brány detského domova, problém zaradiť sa do života.

Láska hory prenáša
V potenciálnych náhradných rodičoch to môže vyvolať obavy, či takéto prejavy zvládnu. Podľa Marka Roháčka je však dôležité, aby sa rodičia rozhodovali na základe reálnych faktov. „Existujú postupy, ako dieťa liečiť zo straty a napomáhať tvorbe nových pút aj vo vyššom veku. Treba rátať s istou mierou zaostalosti dieťaťa. Zároveň pravda oslobodzuje. Keď ako rodič takéhoto dieťaťa viem pravdu, je to síce ťažké, ale môžem začať niečo robiť. Ak to neviem alebo to popieram, tak sa ďalej nedostanem.“
Tí, čo si niekedy osvojili opustené dieťa, vedia, že nová citová väzba sa nevytvorí zo dňa na deň a treba veľa láskavosti, trpezlivosti a pochopenia, kým sa pre dieťa mama stane naozaj mamou. Keď si Barbora priniesla z dojčenského ústavu osemmesačnú Dianku, musela sa vyrovnať s tým, že dievčatko takmer nekomunikuje, nereaguje na rozprávky a udiera si hlavu o rám postieľky. V podnetnom prostredí postupne dobehla svojich rovesníkov, je veľmi výrečná a spoločenská. Líši sa iba farbou pleti, ale dvaja starší bratia sú na ňu hrdí a pred spolužiakmi sa ňou chvália. Ročný Majko zasa šokoval náhradných rodičov tým, že neznášal dotyky, odťahoval sa a kričal, akoby ho boleli. Dlho vôbec nechápal, čo sú to rodičia a aká je ich úloha. Správal sa ku každému rovnako. Jeho adoptívna mama preplakala veľa nocí a musela trpezlivo čakať, kým ju Majko sám objíme. Ale ten deň približne po roku prišiel. Odvtedy sa nevie Majko nabažiť objatí, akoby si chcel vynahradiť, čoho sa mu ako bábätku nedostalo.

Verejná mienka
Z minuloročnej spolupráce Návratu s denníkom SME vzišli otázky pre reprezentatívny prieskum názorov verejnosti na prijatie opusteného dieťaťa do náhradnej rodiny, ktorý realizovala agentúra MVK. Opýtaní odpovedali na dve otázky. Prvá znela: Viete si predstaviť situáciu, že by ste si adoptovali alebo vzali do pestúnskej starostlivosti dieťa z detského domova? Kladne odpovedalo 18 percent opýtaných.
„Hoci nevieme, koľko ľudí by sa v procese rozhodovania reálne dopracovalo až k prijatiu opusteného dieťaťa do rodiny, toto číslo vnímame pozitívne, ako nejaký potenciál náhradného rodičovstva na Slovensku.“ hovorí Marek Roháček. „Ale zároveň tento výsledok niečo hovorí i o tom, ako je táto spoločnosť voči náhradným rodičom nastavená. Koľko ľudí bude voči ich rozhodnutiu a jeho dôsledkom tolerantná a chápavá.“ Ešte nižšie zastúpenie v spoločnosti majú ľudia, ktorí pozitívne prijímajú myšlienku na prijatie opusteného dieťaťa inej farby pleti.

Na otázku: Mohlo by byť dieťa, ktoré by ste si adoptovali alebo vzali do pestúnskej starostlivosti, rómskeho pôvodu? odpovedalo kladne 8 percent respondentov.

Pestúnska starostlivosť a adopcia
Medzi ľuďmi, ktorí chcú prijať do rodiny opustené dieťa, je najväčší záujem o formu adopcie. V podstatne menšej miere sa ľudia chcú stať pestúnmi. Vyžaduje si to od nich väčšiu mieru altruizmu, pretože sa starajú o dieťa, ktoré nie je právne ich a nemusí ich ani oslovovať mama či otec. Podľa Marka Roháčka je pestúnska starostlivosť jedna z najprijateľnejších alternatív za inštitucionálnu starostlivosť. „Keď prídete do adoptívnej alebo pestúnskej rodiny, navonok by ste si nevšimli nijaký rozdiel. Rozdiel je len v právnej podstate. Osvojením vzniká také isté rodičovstvo, ako biologické, so všetkými dôsledkami. Pestúnska starostlivosť si nevyžaduje právnu voľnosť dieťaťa, vo väčšine prípadov sú zachované rodičovské práva biologických rodičov k dieťaťu a pestún nie je právnym zástupcom dieťaťa, rozhoduje o ňom iba v bežných veciach. Pestúnska starostlivosť je dotovaná štátom, lebo sa chápe ako služba štátu. Dieťa však nemusí vyrastať v detskom domove a dostáva šancu zažiť rodinné prostredie a citovo sa pripútať ku konkrétnej osobe.“
V niektorých krajinách na západ od Slovenska existujú viaceré formy pestúnskej starostlivosti. Napríklad odľahčovacia forma pre rodiny s postihnutým dieťaťom alebo s výchovnými problémami, ktoré sa ocitnú z vyčerpania v kríze. Postihnuté dieťa chodí v pravidelných intervaloch na víkendy k pestúnom, aby si jeho biologickí rodičia mohli oddýchnuť alebo si vybaviť potrebné záležitosti, na ktoré ináč nemajú čas. Podobne funguje pestúnska starostlivosť v prípade hospitalizácie matky, ak nemá príbuzných, ktorí by sa o dieťa postarali. Na Slovensku ešte takéto krátkodobé formy pomoci rodine neexistujú. Pestúnska starostlivosť však existuje, žiaľ, menej sa využíva v praxi.
„Čakal by som v lokalitách, kde majú mamy viac detí a nemajú reálnu možnosť sa zamestnať, napríklad na Orave, že by si zobrali k svojim trom či štyrom deti ešte jedno alebo dve do pestúnskej starostlivosti. Bolo by dobré to odkliať. Chcelo by to nielen podporu po legislatívnej stránke, ale aj spoločenské prijatie,“ myslí si Marek Roháček.

Prekonať strach
Obavy pri rozhodovaní, či prijať opustené dieťa, sú namieste. Každý musí sám odhadnúť svoje sily, koľko toho unesie a či dokáže ľúbiť dieťa aj vtedy, ak sa nebude vyvíjať podľa jeho predstáv. To sa však bežne stáva aj biologickým rodičom. Nikdy nevedia, čím ich „vlastná krv“ prekvapí. Aj to najvychovanejšie dieťa si môže vybrať záľubu či partnera, ktoré nebudú rodičom po chuti. To je riziko každého rodičovstva.
Niekto sa zasa obáva, že na vytúžené dieťatko bude musieť čakať dlhé roky. Marek Roháček to vidí inak: „Aby sa dieťa narodilo, trvá to deväť mesiacov a bolí to, ale ľudia sa na to až tak nesťažujú. Aj pri adopcii to istý čas trvá, dovolím si povedať, že je to menej ako deväť mesiacov a bolesť je zastúpená iným spôsobom. S niečím treba vždy počítať. Dôležité je, aby proces adopcie nebol sociálne nepríjemný a stresujúci.“
Pre budúcich náhradných rodičov je najlepším impulzom pri rozhodovaní možnosť stretnúť sa s rodinami, ktoré si všetko prežili na vlastnej koži. Možno si povedia – ak to zvládli iní, zvládneme to aj my.

Ivana Bánová
Zdroj: Wellness 06/2007

(2 hlasov, priemerne: 3,00 z 5)

Loading...